Skúšali to s alkoholom, ópiom aj kokaínom. Mnohé látky na umŕtvenie bolesti dnes nájdeme skôr na zoznamoch zakázaných drog. V minulosti však pomáhali zachraňovať životy a ukončili neskutočné muky, ktoré tisícročia zažívali pacienti na chirurgických stoloch.
Bolesť je prirodzeným obranným mechanizmom nášho organizmu, ktorý nám pomáha prežiť vo svete plnom nástrah. Ak sa dotkneme horúceho povrchu, pocit pálenia nás rýchlo upozorní, aby sme dali ruku preč a nespálili si ju. Bohužiaľ, veľakrát ide proti nám, pretože je často nepríjemná až neznesiteľná. Už keď si pravekí lovci pri love zlomili nohu alebo ruku, alebo ich pripútala na lôžko ťažká choroba, naši predkovia si kládli zásadnú otázku: Ako odstrániť, alebo aspoň zmierniť bolesť? Ľudstvo skúšalo nájsť vhodný recept od svojich prvopočiatkov. Ešte akútnejšou sa táto otázka stala, keď starovekí lekári začali vykonávať prvé chirurgické zákroky.
STARÍ ZNÁMI
Prvé metódy, po ktorých ľudstvo siahlo, sú populárne dodnes. Archeologické výskumy naznačujú, že starovekí Sumeri už pred vyše päťtisíc rokmi extrahovali z makových hlavičiek ópium, ktoré sa odvtedy používa prakticky nepretržite až do dnešných dní – podľa odhadov amerického ministerstva zdravotníctva opiáty na predpis nadmerne užíva vyše desať miliónov Američanov.
Ďalšou alternatívou, ktorá sa núkala a počas histórie aj bola hojne používaná, bolo pacientov jednoducho opiť na mol. Je pravda, že keď človek upadne do alkoholického bezvedomia, necíti ani bolesť. Táto „technika“ však má svoje úskalia – otrava alkoholom nie je pre organizmus najprospešnejšia, nehovoriac už o komplikáciách s dýchaním, vracaním a podobne.
Dejiny medicíny popisujú mnohých osvietených lekárov od Číny po západnú Európu, ktorí sa snažili zmierniť utrpenie pacientov a vymýšľali rôzne extrakty na lokálnu či celkovú anestéziu. Väčšinou boli založené práve na báze alkoholu, ópia a rôznych bylinkách. Pravdou však je, že išlo zväčša o výsledky nápadov nadšených jednotlivcov, ktorých dosah bol predsa len obmedzený. A tak dlhé tisícročia ľudia buď podstupovali strašné muky, alebo sa radšej dobrovoľne rozhodli umrieť často aj na banálne diagnózy. Strach z ukrutnej bolesti bol u nich silnejší ako vôľa žiť dlhšie.
TOTO NIE JE HUMBUG!
Prvú oficiálne zdokumentovanú operáciu pod celkovou anestéziou sa podarilo vykonať až v roku 1804 japonskému chirurgovi menom Hanaoka Seišu, keď 60-ročnej pacientke odstránil nádor z prsníka. Využil svoje vedomosti zo starej čínskej, ale aj západnej medicíny, a po rokoch skúšania vytvoril bylinkový odvar s niekoľkými účinnými látkami, ktoré sa na anestéziu používajú dodnes. Do konca života pomohol mnohým pacientom s nádormi, močovými kameňmi a podobnými problémami. Len úspešných operácií rakoviny prsníka vykonal viac ako stopäťdesiat. Trvalo však ďalšie štyri desiatky rokov, kým sa anestézia udomácnila aj na západnej pologuli. Zubárovi Williamovi T. G. Mortonovi vŕtalo v hlave, ako odbúrať strach svojich pacientov a ošetrovať ich bezbolestne.
Rozhodol sa experimentovať s nedávno vynájdeným plynom dietyléterom, alebo jednoducho éterom. A od zubárčiny bol len krôčik k chirurgii. Veľký deň nastal 16. októbra 1846 v aule Massachussettskej všeobecnej nemocnice v Bostone, ktorá odvtedy až dodnes nesie pomenovanie Éterový dóm. Keď si na chirurgický stôl ľahol 20-ročný Edward Gilbert Abbott s nádorom v krku, v očiach mu bolo vidno strach. Bol to však skôr strach z nepoznaného, nie hororový strach z bolesti, ktorá mala nastať. Aj Morton sa bál a v duchu sa modlil. Počas prezentácie pred pár mesiacmi v rovnakej miestnosti sa pacient zobudil uprostred operácie s výkrikmi bolesti a páni akademici okomentovali novátorské snahy opovržlivým „Humbug“!
Operácia Edwarda Abbotta však nakoniec dopadla úspešne. Pacient po zákroku opisoval len akési škriabanie v krku, žiadne bolesti. Anály uvádzajú, že zomrel v mladom veku. Operácia mu však aj tak predĺžila život o ďalších desať rokov. „Toto nie je žiadny humbug, páni,“ vyhlásil v ten pamätný deň Morton. Rýchlemu rozšíreniu humánnej medicíny už nič nebránilo. Éter, morfium, chloroform vo veľkom zmierňovali utrpenie v americkej občianskej vojne o pár rokov neskôr, a aj vo všetkých ďalších vojnových konfliktoch. Keď rakúsky cestovateľ Karl von Scherzer doniesol do Viedne zo svojich ciest po Južnej Amerike kokové lístky, chemikovi Albertovi Niemannovi sa z nich v roku 1860 podarilo vyrobiť kokaín – na svete bolo vôbec prvé lokálne anestetikum.
NETUŠENÉ MOŽNOSTI
Samozrejme, mnohé látky, ktoré na ľudskejšie zaobchádzanie s pacientmi používali priekopníci anestézie, sú dnes už na zozname nebezpečných zakázaných drog alebo sú ľudskému organizmu inak škodlivé. Napríklad prudký juhoamerický jed kurare už dnes v bežnej výbave anestéziológov rozhodne nenájdete.
Samozrejme, veda aj spoločnosť sa museli vyrovnať aj s menej pozitívnymi vlastnosťami látok na umŕtvenie bolesti. Často mali vedľajšie účinky či boli iným spôsobom nebezpečné. Mnoho z nich – spomeňme len alkohol, opiáty, kokaín či rajský plyn – sa v súčasnosti zneužíva ako rekreačné drogy, čo vedie k závislosti a iným komplikáciám.
Anestetické látky podávané v regulovaných dávkach pod prísnym dohľadom lekára však umožnili nevídaný rozvoj medicíny. A to nielen v chirurgii, ale aj v preventívnej medicíne. Tá vie problémy odhaliť ešte predtým, než sa rozvinú – napríklad kolonoskopické či gastroenterologické vyšetrenie, ktoré by sa bez existencie anestetík pravdepodobne nedali zrealizovať. Kvôli humánnym metódam v medicíne tak už napríklad so zápalom slepého čreva môžeme ísť do nemocnice bez strachu z príšernej bolesti, aká hrozila našim predkom. Nehovoriac už o takých odvetviach medicíny, ako je plastická chirurgia. Nové prsia či dokonca len banálne zdvihnutie viečok by si každá z nás poriadne rozmyslela, keby prítomnosť anestéziológa nebola samozrejmosťou pri každom chirurgickom zákroku… nroku 1860 podarilo vyrobiť kokaín – na svete bolo vôbec prvé lokálne anestetikum.
