Túžime po nej všetci – či ju máme, alebo nie. Ľudstvo sa už od nepamäti snaží nájsť odpoveď na to, čo je to láska. Píšu o nej básnici, spievajú o nej popové hviezdy. Je zdrojom nekonečného šťastia, ale často aj utrpenia. Panovníci sa pre lásku nezriedka boli ochotní vzdať svojich ríš. Čo teda pre nás znamená láska?
Winstona Churchilla história pozná ako tvrdého muža. Keď sa na začiatku II. svetovej vojny stal britským premiérom, ľuďom sľúbil len „krv, drinu, pot a slzy“. Bol to aj jeho nekompromisný postoj v ťažkých časoch, ktorý umožnil Spojencom vyhrať vojnu. Práve kvôli jeho vojnovým úspechom v celonárodnej ankete o najväčšieho Brita v roku 2002 obsadil prvú priečku. Štátnik však za svoj najväčší životný úspech považoval niečo úplne iné. „Rodina sa začína, keď sa mladý chlapec zaľúbi do dievčaťa. Žiadnu lepšiu alternatívu sme zatiaľ neobjavili. Môj najväčší úspech bola schopnosť presvedčiť moju manželku, aby si ma zobrala,“ vyhlásil Churchill.
ČO JE TO VLASTNE LÁSKA?
Odpovede na túto otázku hľadali ľudia v celej histórii ľudstva. Básnici napísali o tomto vznešenom cite tisíce krásnych diel. „Najväčšie šťastie v živote je, že sme milovaní. Milovaní kvôli samým sebe, alebo ešte lepšie, milovaní napriek samým sebe. Život je ako kvet, pre ktorý je láska medom. Na lásku neexistuje žiadny liek, iba milovať ešte viac,“ napísal Victor Hugo, autor Bedárov či Chrámu Matky Božej v Paríži.
Láska – a výber vhodného partnera – môže zásadným spôsobom zmeniť celý náš život. „Rodíme sa sami, žijeme sami, zomierame sami. Len prostredníctvom lásky vieme na chvíľu vytvoriť ilúziu, že nie sme sami,“ nechal sa počuť legendárny americký filmár Orson Welles.
Vedci sa desaťročia snažia skúmať, ako komplexne táto emócia funguje a čo vlastne znamená pre ľudstvo. Či ju máme alebo nie, po láske túži každý z nás. Ako veľmi je tento cit pre nás dôležitý, môžeme vidieť aj v súčasnej filmografii. Je jedno, či snímku nakrúcajú v americkom Hollywoode alebo indickom Bollywoode. Nezáleží, či ide o psychologickú drámu, muzikál, akčný film alebo komédiu. Na konci filmu, keď všetko dobre dopadne, hlavný hrdina či hrdinka zväčša nájdu aj novú lásku.
MOJE SRDCE BIJE PRE TEBA
Dnes vieme, že láska je dôsledkom procesov v našom mozgu, aj keď počas celej histórie je s týmto vznešeným citom spájané najmä srdce – práve do tohto orgánu strieľal svoje ľúbostné šípy Amor, a aj dnes po ťažkom rozchode nemáme zlomený mozog, ale srdce. zlomený mozog, ale srdce. Prečo naši dávni predkovia začali spájať lásku práve so srdcom, nie je jasné. Možno je to tým, že pri stretnutí s naším milovaným sa nám citeľne rozbúši srdce. Zaujímavé však je, že výraz „moje srdce bije len pre teba“ nemusí byť výsostne básnický. Profesor psychológie Emilio Ferrer a jeho tím z Kalifornskej univerzity urobil zaujímavý pokus s tridsiatimi dvoma dlhoročnými pármi. Výskumníci dvojicu vždy posadili niekoľko metrov od seba v tichej miestnosti bez iných vzruchov. Partner s partnerkou sa nemohli rozprávať, ale mohli spolu komunikovať prostredníctvom výrazu tváre, pozerať sa na seba.
Ukázalo sa, že už po pár minútach sa ich rýchlosť dýchania a dokonca aj frekvencia srdca upravili – jednoducho, ich srdcia začali biť na rovnakej úrovni. „Existuje množstvo výskumov o tom, ako ľudia vo vzťahu vedia preciťovať emócie toho druhého. Táto štúdia ukazuje, že ľudia sú niečoho podobného schopní aj vo fyziologickej rovine,“ hovorí E. Ferrer.
Môže byť láska na celý život? Túto otázku si kladú mnohí z nás. Podľa Guinnessovej knihy rekordov tá najdlhšia trvala vyše osemdesiatšesť rokov. Tak dlho trvalo manželstvo Herberta a Zelmyry Fisher. Ešte ako dvaja tínedžeri vstúpili do zväzku v roku 1924, a zostali spolu až do Herbertovej smrti v roku 2011. Keď sa vyše storočného páru reportéri pýtali, aký je ich recept na lásku, odpovedali jednoducho: „Neexistuje žiadne tajomstvo nášho manželstva. Jednoducho sme vždy robili to, čo bolo potrebné pre toho druhého a pre našu rodinu.“
LÁSKA V RÍŠI ZVIERAT
Ľudia ako „páni tvorstva“ radi hovoria o tom, že práve taký vznešený cit ako láska nás odlišuje od zvierat. Romantické vzťahy, veľakrát na celý život, však v prírode rozhodne nie sú len doménou nášho živočíšneho druhu. Aj keď monogamné fungovanie v prírode nie je najrozšírenejšie, stretneme sa s ním medzi rôznymi zvieracími spoločenstvami.
„Sú ako dve hrdličky,“ hovoríme o zaľúbencoch, ktorí si prejavujú nežnosti a pozornosť. Nielen preto, že tieto milé vtáčiky sú známe vzájomným túlením sa. Ale aj preto, že potomstvo plodia výlučne so svojimi partnermi, s ktorými žijú v pároch spravidla celý život. Takéto správanie majú mnohé druhy hrdličiek a im príbuzných papagájovitých vtákov v Afrike, ale aj u nás žijúce hrdličky záhradné. Pozorovatelia často môžu sledovať, ako si tieto vtáky prejavujú priazeň „pusinkovaním“ zobákmi.
V monogamných pároch žijú napríklad aj albatrosy, holuby, husi, labute či orly bielohlavé, známe ako symbol USA. Páry na celý život by sme našli aj medzi rybami. Napríklad klauny očkaté s typickými oranžovo-bielymi pruhmi trávia detstvo v bezpečí sasanky a svojich rodičov – presne ako vyrastal Nemo zo známej kreslenej rozprávky, kým sa stratil. „Láska na celý život“ kvitne aj medzi cicavcami. Život a výchovu v monogamných pároch uprednostňujú viaceré druhy opíc aj hlodavcov, napríklad gibony či bobry. Na rozdiel od psov sem prekvapujúco môžeme zaradiť aj niektoré psovité šelmy. Napríklad severoamerické kojoty. Cecilia Hennessy, profesorka biológie z Eureka College spolu s tímom skúmali správanie kojotov, ktoré žijú v mestskom prostredí. Vedci zisťovali, ako sa zachovajú monogamné kojoty, keď sa im naskytnú príležitosti. „Väčšina nami sledovaných párov žila ako súčasť svorky, čo by malo zvyšovať pravdepodobnosť sexu mimo tradičných párov. Napriek tomu sme nenašli ani jediný takýto prípad,“ vysvetľuje C. Hennessy.
KRÁĽOVSTVO ZA LÁSKU
Hovorí sa, že láska hory prenáša. Je to, samozrejme, básnická metafora, ale nie je až tak ďaleko od pravdy. Kvôli tomuto vznešenému citu sa v minulosti neraz prepisovala história. Trójska vojna, ako ju opísal Homér, mala jediný dôvod – bitku o krásnu Helenu, manželku spartského kráľa, do ktorej sa zaľúbil trójsky princ Paris.
Presuňme sa do predvojnového roku 1936 vo Veľkej Británii, keď na kráľovský trón po smrti svojho otca usadol Edward VIII. Mladý kráľ bol známy skôr svojím bohémskym životom ako záujmom o vládnutie, v jeho živote nechýbali párty ani séria mileniek. Keď sa na jednom večier u zoznámil s Američankou Wallis Simpsonovou, bola z toho veľká láska. Británia bola pohoršená – kráľ predsa nemôže mať vzťah s voľnomyšlienkarskou, navyše rozvedenou ženou! Edwardov zťah vyvrcholil do ústavnej krízy, keď si musel vybrať medzi láskou a trónom. Jeho rozhodnutie bolo pre mnohých prekvapujúce, ale z Edwardovho pohľadu jasné. Rozhodol sa ísť za svojou láskou a trón ponechať svojmu mladšiemu bratovi Albertovi – otcovi dnešnej kráľovnej Alžbety II.
Príbeh Edwarda a Wallis nie je bez poškvrny. Kontroverzná bola napríklad ich návšteva a podpora nacistického Nemecka. To však nič nemení na tom, že išlo o veľkú lásku, Wallis a Edward boli nerozluční až do jeho smrti o tridsaťpäť rokov neskôr.
Sonja Haraldsen bola 21-ročnou študentkou histórie umenia na univerzite v Oslo, keď na jednej letnej párty v roku 1959 stretla sympatického mladíka Haralda. Dvojica sa do seba rýchlo zaľúbila a začala spolu chodiť. Ich vzťah však musel byť udržiavaný v tajnosti. Harald bol totiž následníkom nórskeho trónu a bolo nemysliteľné, aby si za manželku zobral ženu neurodzeného pôvodu.
Uplynulo však deväť rokov a Sonja s Haraldom boli nerozluční. Princ Harald sa svojej lásky odmietal vzdať, a tak jasne povedal svojmu otcovi, kráľovi Olafovi V., že ak si nemôže vziať Sonju, nezoberie si žiadnu inú. Keďže Harald bol jediným dedičom trónu, znamenalo by to koniec nórskej kráľovskej rodiny. Kráľ sa teda poradil s nórskou vládou – a láska vyhrala. Zaľúbenci dostali povolenie na sobáš, ktorý sa konal v roku 1968. Sonja s Haraldom tvoria nórsky kráľovský pár už tridsať rokov.
