Patrí mobil do rúk batoľaťa? Možno sa budete zdráhať uveriť, ale táto otázka nie je absurdná. Psychologička odporúča povoliť deťom ich osobný telefón čo najneskôr, ideálne až niekedy počas druhého stupňa základnej školy. Individuálne záleží na mentálnej pripravenosti potomka, celkových postojoch rodiny a vonkajších faktoroch: na dedine je potreba vzájomného istenia sa na diaľku menšia ako v meste.
Pochopiteľne, že spomenuté mobily v kočíkoch neslúžia na primárny účel takýchto zariadení – komunikáciu. Starajú sa o zábavu či utíšenie drobca, inokedy ako motivačný prvok pri jedle. Odborníčka pred tým vystríha, pri drobcoch do troch rokov priam striktne.
„Viem, že v dnešnej dobe je hudba, ktorá hučí z kočíka, pomerne bežná, dokonca existujú aj špeciálne držiaky na telefóny. Dôrazne však radím nesiahať po takomto riešení nudy alebo plaču. Podnety z maličkej obrazovky sú vizuálne oveľa dráždivejšie ako pri tej televíznej a zvuk skreslený – môže to poškodiť sluch a sekundárne aj rozvoj reči. Zažila som v čakárni u nás na poliklinike vrieskajúce dojča, ktorému mama chápavo pustila hudbičku tak nahlas, že som sa až zľakla,“ hovorí psychologička Katarína Bieliková.
Uznáva, že sú vyhrotené situácie, keď rodič už vyskúšal všetky možnosti a potrebuje udržať dieťa aspoň v relatívnej pohode. Predovšetkým v aute. „Ako alternatívu pozerania videí by som odporučila trebárs spoločné spievanie niečoho pokojného. Treba si najprv položiť otázku, či tie možnosti boli fakt už všetky, všetky, všetky a použitie telefónu ako záchrany sa nedá odďaľovať.“ Čím ľahšie budeme podliehať, tým menšia je šanca, že nabudúce uspejeme bez gadgetu.
LEKCIA Z ETIKETY TELEFONOVANIA
Akýmsi kompromisným a zároveň tréningovým medzistupňom v ranom školáckom období môže byť telefón na občasné nosenie. „V súčasnosti už druháčikovia či tretiačikovia chodievajú sami z družiny či na krúžky, ak to nemajú ďaleko. V takom prípade je mobil poistkou najmä pre rodiča, ale dodáva pocit bezpečia aj dieťaťu. Keď potomok príde domov, prístroj odloží. Takýto účelový telefón môže byť aj zdieľaný viacerými súrodencami podľa ich programu,“ konštatuje K. Bieliková a dodáva: „Všeobecne by som odhadla, že čas na vlastný mobil nastáva vtedy, keď sa dieťa samostatne pohybuje mimo domova – škola, záujmová činnosť, priatelia vonku. V našej rodine to bolo približne od desiatich rokov.“
Aby smartfón pre dieťa naozaj plnil takú pertraktovanú bezpečnostnú funkciu, dajte si záležať na inštruktáži, hravou formou si overte znalosť tiesňovej linky, popridávajte pred relevantné kontakty označenie ICE, zriaďte rýchle predvoľby, delegujte zodpovednosť za nabíjanie aparátu, dohodnite si tajnú núdzovú repliku s navonok neutrálnym vyznením.
Na diskusiu a starostlivé zváženie je voľba medzi paušálom a kreditom. Pri paušále sa zložitejšie priebežne kontrolujú náklady, čo môže viesť k nepríjemným prekvapeniam na konci zúčtovacieho obdobia. V kreditovom systéme je zase obsiahnuté neopomenuteľné riziko tajného dobíjania tretími stranami napríklad výmenou za lascívne čety či videorozhovory.
Neopomenuteľnou kapitolou je poučenie o finančnom aspekte: spotreba dát mimo dosahu wi-fi, audiotextové linky, sms-kové súťaže a podobne, akokoľvek sa väčšina takýchto drahých lákadiel dá eliminovať v nastaveniach. Nuž a nezaškodí ani lekcia z etikety telefonovania, respektíve narábania so smartfónom. O to viac, že nastupujúcemu pokoleniu narodenému počnúc rokom 2010 sa popri označení Gen A hovorí aj screenedžeri či generácia skla (podľa displejov).
Aj pri mobiloch platí to okrídlené o dobrom sluhovi a zlom pánovi. Riziká sú napospol známe, bolo by však neférové popierať veľké množstvo benefitov: jednoduchšie i pestrejšie vzdelávanie, nadobúdanie IT-skills pre 21. storočie, získavanie kontaktov nad rámec najbližšieho okolia, nielen v pandemickom období aj komunikácia s príbuznými či kamarátmi.
Závažnou témou je mobil ako statusová záležitosť a prostriedok na presadenie sa v kolektíve. „Nie každá rodina si môže dovoliť prístroj pre každú z dvoch-troch ratolestí, nieto pravidelne ešte aj ten najnovší,“ uvedomuje si Katarína Bieliková. Porovnateľne s oblečením či hračkami nezostáva iné, ako poukazovať na to, že cena, značka a vychytenosť hmotného statku nie sú hodnoty, o ktoré sa má opierať sebavedomie a sebaúcta.
ZÁŽITKY AJ MIMO VIRTUÁLNEJ REALITY
Psychologička nabáda, aby rodičia nenechávali deťom mobily počas dlhších pobudnutí pod dohľadom iných dospelých osôb mimo domova: „Týka sa to prázdninovania u starých rodičov, pobytového tábora, školského výletu… Napokon, už na to pomaly zabúdame, ale nie tak dávno to bolo úplne normálne. Dieťa bez telefónu intenzívnejšie vníma dianie v realite, lepšie sa socializuje, rýchlejšie sa osamostatňuje. Samozrejme, záleží na okolnostiach tej odluky. Sama som nedávno mala dvanásťročnú dcéru v nemocnici, vzhľadom na koronavírusové opatrenia sme za ňou nemohli ísť a práve telefón bol veľkou oporou na preklenutie krízových rozpoložení.“
Moderné mobily s dátovými službami, rôznymi aplikáciami a doplnkovými funkciami zďaleka nie sú len nástrojmi na telefonovanie. O to háklivejšie bývajú v rukách detí. Hlavne vtedy, keď niet jasne vymedzených hraníc prostredníctvom širokého spektra appiek na určovanie stráveného času, vylučovanie určitých období dňa, lokalizáciu polohy, zaznamenávanie prezeraných stránok, blokovanie nežiaducich adries. Nelimitované používanie mobilu, rovnako ako pri inej elektronike, vedie k poruchám správania, zaostávaniu intelektuálneho vývinu, emočnému splošťovaniu, fyzickému chradnutiu, ba až patologickej závislosti.
„V prvom rade si treba uvedomiť, že v zásade sú to zariadenia veľmi podobné počítačom či tabletom. Z toho sa potom ľahšie vychádza pri určovaní pravidiel a obmedzení. Je dobré zriaďovať akékoľvek konto cez rodiča, nastavovať regulačné a kontrolné mechanizmy a v záujme ochrany mravného a psychosociálneho vývinu dieťaťa zachovávať prehľad o jeho digitálnych aktivitách. Nie však z pozície prevahy a podozrievavosti, ale ako súčasť budovania vzťahu založeného na otvorenosti a dôvere,“ zdôrazňuje psychologička pôsobiaca v Leviciach. Opiera sa aj o svoje súkromné skúsenosti: „Okrem dcérky mám aj štrnásť a pol ročného syna. Presne teda viem, že dnešné deti dosť fungujú na TikToku, čo je pre dospelých preprevažne neznámy fenomén. Aj preto je métou, aby deti za rodičmi prirodzene a bez zábran prichádzali pochváliť sa, čo zaujímavé na sociálnej sieti alebo webe videli, poradiť sa, vypýtať si názor. Deti ocenia záujem a my si nezriedka zásluhou toho rozšírime obzory.“
KYBERŠIKANA SI ŽIADA VIAC POZORNOSTI
Mylne sa zvykneme spoliehať na opak, ale deti často nedokážu správne vyhodnotiť nevhodnosť online obsahu alebo správania: „Nemusí im na to postačovať kapacita a zrelosť. Dcérina kamarátka vešala na Instagram svoje vyzývavé fotografie neprimerané veku, upozornila som na to jej rodičov.“ Čím starostlivejšie sú deti vychovávané a vedené, tým ľahšie sa – paradoxne – môžu stať obeťami kyberšikany. „Harmonické prostredie ich nevycvičí na zlé úmysly, manipuláciu, ponižovanie, obťažovanie či vyhrážky,“ vysvetľuje K. Bieliková.
Odborníčka odporúča najneskôr s nástupom puberty prebrať s potomkom nástrahy, ktoré čakajú nielen v online svete. V ňom však hrozby bývajú špecifické, respektíve vypuklejšie ako v offline. „Zrejme ste videli český film V sieti… Pracujem aj ako súdna znalkyňa v trestných veciach tohto typu a považujem problematiku sexuálnych predátorov za pálčivý problém, ktorému sa podľa mňa nevenuje dostatočná pozornosť napríklad formou cielenej osvety na školách. Žiaľ, poznám prípady, keď pod vplyvom stupňovaného vydierania zverejnením fotografií posielali deti čoraz intímnejšie zábery a napokon skončili na psychiatrii. Spúšťačom pritom môže byť zdanlivo nevinná selfie v spodnej bielizni. Decká koľkokrát spočiatku vôbec netušia, komu na druhej strane sú vystavené. A keď im tá interakcia začne byť nepríjemná, zväčša už je neskoro,“ pridáva Katarína Bieliková memento na záver.