Vianočné darčeky sú už dávno rozbalené. Niektorí dostali to, čo si želali. Čo keď si však želáme hlavne to, čo sa nedá nikde kúpiť? Neuberáme tým radosť nielen sebe, ale aj tomu druhému?
Bola vydatá šestnásť rokov. Manželstvo prechádzalo malými búrkami, ale obaja sa stále mali radi. Spoločne riešili aj každodenné problémy, ktoré so sebou prinášajú dve deti a splácanie hypotéky – tá umožnila až pred rokom rozšíriť ich 2 + 1 o jednu miestnosť. Mala prirodzený životný „drive“ a každému, kto s ňou prišiel do kontaktu, muselo byť jasné, že je to energické dievča, ktoré stojí nohami pevne na zemi a len tak sa nevzdáva. A predsa sa nechala zaskočiť. Začalo sa to obyčajnou otázkou, ktorú najčastejšie počujeme práve v decembri: „Čo by si si želala?“ Odpovede, ktoré jej automaticky napadli, ju spočiatku nijako neprekvapili: „Zdravie, pohodu a pokoj.“
Znelo to pravdivo, rozumne a dospelo. Zarazilo ju až naliehanie sedemročnej dcéry, ktorá s takou odpoveďou nebola tak celkom spokojná. Jednoducho chcela počuť niečo, čo sa dá zabaliť, ozdobiť mašľou a darovať. Jej muž vedel dať také odpovede. Tento štyridsiatnik si už pár mesiacov túžobne želal bicie. Nie že by to bolo zadanie na splnenie pre sedemročné dievčatko, ale rozhodne a zdalo byť reálne pre Ježiška a zaručovalo istú dávku nádeje, že sa pod stromčekom objaví niečo, čo vzápätí vyvolá hmatateľnú a viditeľnú radosť obdarovaného. No jasné – toto „oni“ vedia, povedali by asi fanatické zástankyne teórie o „mužskom poddruhu“, ktorý podľa nich charakterizuje egoizmus a za žiadnych okolností nekončiace užívanie si.
Možno vám na prvý pohľad môže želanie štyridsiatnika pripadať detinské, malicherné a nedospelé, ale na druhej strane je v zásade splniteľné (samozrejme, ak je to vo finančných možnostiach rodiny). A keď ho splníme, prináša radosť! Ale ako uchopiť želania, ktoré majú vysokú hodnotu a sú výrazom ľudského poznania a múdrosti, ale len ťažko sa plnia? Navyše, ak majú byť splnené, potom veľkú rolu hrá v ich plnení aj ten, ktorý chce byť obdarovaný. Predstavme si napríklad zdravie alebo pokoj. Ani jedno z týchto želaní nebude splnené, ak si jeho veľkú časť nesplní ten, kto si ho želal. Aby človek dosiahol pevné zdravie, nesmie si ho sám ničiť a musí sa oň patrične dlhodobo starať. Podobne je to aj s pokojom. Na jeho získanie treba byť pripravený, vedieť si ho užiť a hlavne v ňom vydržať. Ide teda o prianie, ktoré tí, ktorí chcú obdarovať, nemôžu vlastne splniť sami za seba. Môžu iba prispievať k jeho plneniu a možnosť vyvodzovať dôsledky, keď druhá strana nespolupracuje, im v zásade nie je daná. Jednoducho, nemajú to vo svojich rukách a nemôžu úplne zabezpečiť radosť tomu, komu chcú. A čo viac!
Ak si niekto želá dôsledne len to, čo sa nedá „chytiť a zabaliť“, potom nepriamo (hoci nechcene), degraduje aj tie jednoduché a prosté, možno z hľadiska vyššieho princípu mravného prostoduché priania druhých, ktoré však ponúkajú možnosť vidieť poriadnu a okamžitú radosť! Rovnako je zradné podľahnúť diktátu rozumnej a zodpovednej dospelosti, ktorý spočíva v rešpektovaní akejsi všeobecne uznávanej
kategorizácie vecí podstatných a nepodstatných. Ale nie je predsa len podstatou dospelého konania práve umenie rozlíšiť, ktoré veci sú podstatné a ktoré nie? Čo sa týka želaní, mali by byť v kategórii podstatných zastúpené nielen tie, o ktorých splnenie sa budeme usilovať celý život predovšetkým my sami, ale aj tie, na ktoré sa dá jednoducho ukázať a ktoré nám môžu naši najbližší skutočne splniť.
