V manželstve nejaký ten čas žila s pocitom sklamania, čakania na prehru a podraz… A práve vtedy prišiel do jej života on. Galantný, múdry a o dvadsať rokov starší. „Bolo krásne mať pri sebe niekoho, kto vás považuje za svoj stred vesmíru,“ cítila. Silvia Macháčková preto vtedy jednoducho nemala pocit, že má rozoberať, prečo si do toho stredu vesmíru vybral práve ju – vydatú ženu s malým dieťaťom.
Nikdy nepozerala na ľudí podľa ich vzhľadu, pozície či titulu. Nehodnotila ich klady ani nedostatky, čo však vnímala veľmi intenzívne, bola emocionálna inteligencia. „U Dávida, tak ho volajme, to však bola dokonalá pretvárka. Ale správal sa ku mne tak, ako som nikdy predtým od žiadneho muža nezažila, a tak som ho nijako neanalyzovala. Necítila som totiž nič rušivé, nič, čo by ma k tomu nútilo. Venoval mi takmer všetku svoju pozornosť. Ako žena som si nemohla viac priať,“ vracia sa do minulosti sympatická žena. Zdalo sa jej teda všetko úplne prirodzené. Pritom inak analyzovala vždy a všetko. Už od detstva totiž bola veľmi vnímavá a empatická, dieťa, ktoré malo svoj vlastný pohľad na svet. Lenže teraz nevidela nič, iba Dávida a jeho vznešené a povzbudivé slová plné nehy, porozumenia, s logickými odôvodneniami a citáciami z náboženských kníh. „Po veľmi krátkom čase, myslím, že neprebehol ani mesiac od nášho prvého stretnutia, si však priatelia a známi začali všímať moju postupnú premenu,“ priznáva. Nech – nevenovala tomu pozornosť. Mala totiž pocit, že to nemôžu vedieť posúdiť, lebo sa so serióznym a duchovne založeným Dávidom jednoducho nemôžu porovnávať. Radšej s nimi teda prerušila kontakt a upriamila sa iba na prácu, duchovno a Dávidovu priazeň. Pre jeho lásku by bola urobila čokoľvek. „Tým, že som si niesla z určitých situácií v manželstve sklamanie a hľadala chybu neustále v sebe, moja sebadôvera bola absolútne narušená. A ak nemá človek pocit istoty, chytá sa čohokoľvek, len aby nadobudol ako-takú stabilitu. V mojom prípade sa tou stabilitou stal Dávid. Naučil ma totiž opäť si vážiť samu seba.“
ZÁVISLÁ
Stávala sa tak od muža, ktorý sa objavil po jej boku len pár týždňov predtým, doslova závislá – psychicky aj fyzicky. „Postupné odlúčenie od rodiny a naopak, jeho neustála prítomnosť, jeho poučovanie a riadenie môjho života cez to, čo budeme robiť, jesť, čo si budem obliekať, ma dostávalo absolútne pod jeho vplyv. Bol o generáciu starší a tak som akosi automaticky brala, že má jednoducho viac skúseností, že je vyspelejší a rozumnejší a určite mi nechce zle,“ spomína Silvia. Navyše jeho až abnormálne intenzívna pozornosť, dotyky, neha, spoločné čítanie duchovných kníh a doslova obliehanie ju uzatváralo do jeho sveta a odvracalo od toho reálneho. „Jediným spojivom s realitou tak zostalo moje malé, čerstvo školopovinné dieťa, na ktoré Dávidovo kúzlo akosi neplatilo,“ uvedomila si. Jej rodičia pritom robili všetko preto, aby jej otvorili oči. „Posielali mi články z novín, fotografie z čias, keď sme boli s manželom šťastní, internetové články, kde sa podrobne písalo o čiernej mágii, manipulácii či vymývaní mozgov. Síce som si to všetko podrobne prečítala, no Dávidovi sa vždy podarilo upokojiť ma, pohladiť mi dušu a naopak, poukázať na zlo páchané mojimi rodičmi,“ prezrádza. Takže nakoniec cítila hnev len na nich, rozčuľovala sa, že jej narúšajú súkromie a neakceptujú jej rozhodnutia. „V podstate som si tak len potvrdzovala pocit z detstva, že mi vlastne nikdy nerozumeli. Ich výchovu som totiž považovala za prísnu, zdalo sa mi, že všetky moje priania rovno zamietajú. O to viac som si chcela aspoň ako dospelá robiť veci po svojom,“ pripúšťa s tým, že ich dohováranie ju tak vždy nakoniec len ešte viac zblížilo s Dávidom. „On bol totiž ten záchranca, ktorý ma pred nimi vždy ochraňoval, ktorý mi dookola opakoval, ako patríme jeden k druhému a ako je vyvolený on pre mňa a ja pre neho.“
„Môj minulý život je pre mňa úplne nepodstatný, uzatvorený a súčasná partnerka a dve deti pre mňa už neexistujú. Nemusíš sa, mačiatko moje, trápiť. Som tu iba pre teba.“
VŠETCI TI CHCÚ ZLE
Život, ktorý žila predtým, tak bol pre Silviu čoraz viac cudzí, vzdialený a neznámy. A s ním, šokujúco, aj všetci jej blízki, vrátane manžela a rodičov. „Bola som totiž presvedčená, že mi jednoducho nedoprajú, aby som sa cítila šťastne,“ je úprimná. Dávid jej totiž tvrdil, že ich ovládalo zlo, a preto im už na nej nezáležalo. Videli vraj iba samých seba. „Neboj sa, mačiatko, ja ťa pred všetkými ochránim, pri mne budeš opäť sama sebou. Ľúbim ťa, iba teba, milujem ťa tak, ako nikoho,“ opakoval jej, pričom tieto monológy často zakončoval rituálnymi zaklínadlami. „Pri nich si buď privrel oči a otvorenými dlaňami mi prechádzal po vlasoch a tvári, alebo mi uprene až hypnotizérsky hľadel do očí a svojimi dlaňami sa silne dotýkal mojich. Akokoľvek som sa teda aspoň zo začiatku bránila, chytila som sa do pasce jeho dobre premyslených manipulačných sietí,“ priznáva dnes. Každý okolo nej už videl, že celú svoju identitu len predstieral. Ona, bohužiaľ, stále nie.
SPRÁVNE SA ROZHODNÚŤ
Silviini rodičia sa však nevzdávali. „Zakaždým, keď som na displeji mobilu videla otcovo číslo, chytala ma až zúrivosť,“ spomína. Vždy však bola v kútiku duše zvedavá, čo o Dávidovi vypátrali tentoraz. „Dúfam, že vieš, že bol dvakrát rozvedený, a ide sa rozvádzať znovu, navyše má štyri deti?!“ takmer do nej kričal otec. Skôr než sa však stihla čo i len nadýchnuť, zložil. Priznáva, že vtedy jej prvýkrát nebolo všetko jedno. Lenže Dávid mal opäť svoje vysvetlenie: „Môj minulý život je pre mňa úplne nepodstatný, uzatvorený a súčasná partnerka a dve deti pre mňa už neexistujú. Nemusíš sa, mačiatko moje, trápiť. Som tu iba pre teba.“ Keď uvidela jeho prísny a ostrý pohľad v očiach, bolo jej jasné, že už nepovie ani slovo. Čo by aj mohla…? Veď aj jej rodina bola v troskách. Čím viac sa však ponárala do duchovného sveta, tým viac sa sama seba pýtala, ako môže byť šťastná, keď urobí nešťastnými iných. „Čím som začínala byť vnútorne spokojnejšia, tým som si reálnejšie uvedomovala svoju zodpovednosť za dvoch ľudí, ktorých som už v živote mala – dieťa a manžela. Síce som sa cítila oklamaná tajomstvami, ktoré predo mnou môj muž mal, no musela som pripustiť, že naše manželstvo bolo inak v podstate harmonické. Navyše, odkedy sme sa zobrali, vždy som mala jasno v tom, že rodina je pre mňa to najdôležitejšie na svete.“ Každý večer sa teda Silvia modlila, aby sa rozhodla správne. „A nakoniec som si naozaj povedala, že urobím už iba to, čo budem cítiť ja, nie Dávid. A zavolala som manželovi: „Chceš, aby sme sa dali opäť dokopy, alebo to ukončíme a naša rodina sa rozpadne?“ Myslela som si, že položí. Keď som sa ho však opýtala, či tam je, začal do telefónu nahlas plakať. Od šťastia.“
„Jeho neustála prítomnosť, jeho poučovanie a riadenie môjho života cez to, čo budeme robiť, jesť, čo si budem obliekať, ma dostávalo absolútne pod jeho vplyv.“
KEĎ ČERTA NAZVETE PRAVÝM MENOM
Konečne jej došlo, že Dávid bol doslova profesionálnym manipulátorom s ťahmi používanými v sektách. „Jeho skutočná tvár sa však ukázala, keď som mu oznámila, že odchádzam. Presne podľa vety: „Keď čerta nazvete pravým menom, jeho moc sa stratí“. Uvedomila som si, že som bola pre neho len vhodná korisť, ktorá by bola preňho dobrou manželkou, finančne prosperujúcou a intelektuálne a emocionálne príjemnou oporou v starobe,“ šokuje Silvia. Sama totiž zistila, že nikdy nikde nepracoval. „Z jeho moci som sa síce včas dokázala vytrhnúť, musím však priznať, že prijať túto skúsenosť bolo pre mňa nakoniec oveľa náročnejšie. Dlho sa totiž vo mne striedal hnev so smútkom, smútok s plačom a plač s pochybnosťami. Tie sa stratili, až keď som pochopila, že som sa tým všetkým mala naučiť veriť si, hľadať istotu v sebe a nečakať ju od iných. Až vtedy som pocítila pokoj. Dnes tak už v sebe nenesiem hnev – ani na svoju neskúsenosť, naivitu a dôverčivosť, ani na Dávida. Vzťah s ním ma jednoducho mal v živote posunúť a ukázať mi, že mojím šťastím je rodina. Som naozaj vďačná, že som o ňu nepripravila svoje dieťa len preto, lebo som si myslela, že tak budem sama spokojná.“
