Hoci má za sebou jeden veľký splnený sen a podnikateľský úspech, nestojí na piedestáli a nezlizuje smotanu obdivu za to, čo dokázal. Namiesto miesta v sieni slávy dostal prívlastok finančný žralok, v ktorom sa, či chceme alebo nie, skrýva o štipku viac kritiky ako uznania. „Nemáme v sebe to, čo Američania, pre ktorých je úspešný človek dôkazom, že existuje niečo ako americký sen a motiváciou, že sa to môže podariť aj im,“ hovorí finančník Igor Rattaj, podľa ktorého je na Slovensku naopak hnacou silou závisť.
Na začiatku vášho úspechu bolo vraj predsavzatie niekoľkých kamarátov na vysokej škole, že raz budú bohatí, aby mali úspech u žien…
To je pravda. Vyhlásili sme to síce položartom, ale vtedy to bolo naozaj niečo, čo sa považovalo za dôležité. Deväťdesiate roky sa totiž vyznačovali tým, že bohatstvo a úspech boli cenené viac, ako sa patrí, a preto boli pre mnohých, možno aj nás, veľkou motiváciou.
Prečo sa to ale väčšine iných nepodarilo, kým vám áno?
(úsmev) Do istej miery je to o šťastí. Ale aj o tom, s akou energiou do toho idete. Je to doslova ako hrať tenis o stenu – ako silno udriete, tak silno sa vám to vráti.
Čo tým šťastím bolo vo vašom prípade?
Bol som v správnom čase na správnom mieste. To neviete nikoho naučiť, ani mu poradiť, ako na to. To sa človeku jednoducho stane. Ide okolo a udrie mu do nosa, čo môže priniesť úspech, skrátka si všimne, čo si iní nevšimnú.
Takže nie celkom platí, čo nám vtĺkali do hláv učitelia a rodičia, že sa musíme hlavne dobre učiť…?
Určite sa dá ísť na to aj sofistikovane – študovať, pracovať na sebe. Vtedy sa výsledok môže dostaviť tiež, ale aj vtedy si to vyžaduje trochu šťastia.
Hovorí sa však, že to nakoniec aj tak praje len pri¬praveným. Ak sa to nedá naučiť, musíte sa s tým už narodiť?
Presne tak. Tvrdím, že talent na obchod je ako ta¬lent na hru na hudobný nástroj. Mozart už v šies¬tich rokoch ohuroval publikum, lebo mal niečo, čo iní nemali, a to isté musíte mať aj v biznise. Pre mňa je u nás takýmto talentovaným Mozartom v obchode Patrik Tkáč, ktorý nikdy nebol preštu¬dovaný, ale mal v sebe niečo, čo iní nie.
To isté by sa asi dalo povedať aj o vás. Vie to však človek sám o sebe?
Myslím, že áno. Už ako pubertiak som začal, nazvime to – podnikať, hoci sme ešte ani nevedeli, že sa to volá podnikanie. Niečo sme nakúpili, vzápätí predali a vy¬tvorili nejaký prvý malý zisk. Tam som prvýkrát zažil, že obchod prináša aj nejaký zmerateľný efekt, ak má človek nos na to, o čo majú ľudia záujem. A uvedomil som si, že mám na to nejaký predpoklad.
Takže ten vysokoškolský sen – zbohatnúť bol postavený na reálnej skúsenosti. Už ste vedeli, že sa to dá. Prišiel potom moment, keď ste si povedali, že sa to podarilo a cítili ste sa bohatý?
To, čo vnímate ako úspech či bohatstvo, sa časom mení. Postupne to nie je o zarobených peniazoch ani o zbohatnutí, ale o tom, že si uvedomíte, že si môžete plniť svoje sny, že nie ste nikoho otrokom, že máte možnosť robiť a vytvárať veci, ktoré po vás zostávajú.
Treba povedať, že ten spomínaný plán zbohatnúť na vysokej škole mal aj svoj dôvod – chceli ste byť bohatý, aby ste mohli baliť tie najkrajšie ženy. Priťahuje však práve bohatstvo také ženy, s ktorými sa dá potom budovať aj vzťah?
To je ťažká otázka… Myslím však, že je na mužo¬vi, aby si vybral, čo chce. Určite platí, že úspech, a nielen finančný, ale aj športový, umelecký, skrátka akýkoľvek, priťahuje ženy, to je až fyziologické. Žena sa chce stotožňovať s niekým úspešným. A potom je na oboch, či spolu dokážu vytvoriť niečo dlhotrvajúce a stabilné.
Ako však vie, či ju zaujíma naozaj on, alebo len jeho peňaženka a úspech?
Musí to vedieť rozoznať, inak sa chytí na háčik.
Vám sa to nestalo?
Našťastie, nie. Nikdy som sa nepopálil a dodnes som šťastne ženatý. Možno je to aj tým, že v čase, keď som sa ženil, som ani zďaleka nebol taký úspešný ako neskôr. Aj keď úspech je relatívny…
Pred oltár ste sa postavili relatívne mladý. Úspešní muži si nehovoria, že najskôr si musia vybudovať kariéru a až potom môžu myslieť na rodinu?
To je blbosť. Nikdy som sa nevenoval biznisu tak, že by to bolo nejako zásadne na úkor rodiny. Nevravím, že to nemalo vplyv, ale kým boli deti malé, vždy sme to dokázali nejako zmanažovať.
Mnohí ale práve rozbehnutím biznisu odôvodňujú to, že rodičovstvo odkladajú na vek pred päťdesiatkou?
To sú výhovorky. Taký človek musí byť od úspechu, práce či snahe zbohatnúť závislý. Ja som sa ženil, keď som mal dvadsaťšesť a deti sa nám narodili do tridsiatky. To považujem za správny vek, kedy sa im treba venovať. Nie urobiť si ich v päťdesiatke, lebo už mám konečne pätnástu firmu a dvadsiaty mercedes. To neuznávam.
Nemali ste však potom pocit, že sedíte na dvoch stoličkách? Respektíve, nemali ho vaše dcéry či manželka, že im vás kradne práca?
Nie, lebo to tak ani nebolo. Bol som na všetkých rodinných dovolenkách. Nikdy som nepovedal, aby šli len s mamou. Podnikanie sa totiž dá robiť tak, že ho viete úplne normálne skĺbiť s rodinou. Keď niekto hovorí, že nie, tak si len hľadá únik, buď nie je s niečím spokojný vo vzťahu alebo nechce deti. Keď ste totiž veľký manažér, tak sa nikomu nemusíte prispôsobovať vy, všetci sa radi prispôsobia vám. Je len na vás, či si rodinu a deti stanovíte ako prioritu.
Majú to napriek tomu potomkovia úspešného človeka náročné?
Myslím, že to nie je pre nich ľahké. Okolie sa totiž na nich často pozerá spôsobom – ty máš peniaze, ty môžeš všetko. Akýkoľvek ich úspech sa často predpojato považuje za kúpený. Pritom musia sami prevziať zodpovednosť a nájsť si vlastnú cestu. As¬poň ja to tak beriem, že nemôžu byť odkázané celý život na to, že ich bude niekto podporovať. Súhla¬sím totiž s tvrdením, myslím Warrena Buffetta, ktorý povedal, že deťom by sme mali dať toľko, aby mohli robiť čokoľvek, ale nie toľko, aby nemuseli robiť nič.
Múdre. Berú to tak však aj deti?
Moje áno. Dostali dobré školy, myslím, že lepšie ako ja. Všetky tri študovali v zahraničí, majú roz¬hľad, čo sa dnes cení ako najväčšia devíza a nikto im to nevezme. Ale zvyšok si už musia vybudovať samy.
Máte tri dcéry. Neviem, či pôjdu vo vašich šľapajach, ale ak áno, budú to mať ľahšie alebo ťažšie? Majú ženy v biznise rovnaké šance ako muži?
Bohužiaľ, nemajú. Stále sú považované za slabšie a nepozerá sa u nás na ne ako na rovnocenných partnerov. Ak však mám hovoriť za seba, určite spolupracujem viac so ženami ako s mužmi. Žena ako ochrankyňa kozuba je totiž aj v biznise schop¬ná naplno sa oddať firme, kým muži sú ako jele¬ne v ruji. Vždy sa budú navzájom biť, aby získali najvyššiu pozíciu. Stále budú chcieť s vami súperiť, preskočiť vás a dosiahnuť viac.
Už z tohto je jasné, že udržať sa na vrchole dá zabrať. Dá sa povedať, ako ďaleko je od úspechu k pádu?
Veľmi blízko. V podstate platí, že úspešný je ten, kto má o jeden úspešný projekt na konte viac ako neúspešných. Pretože vždy budú aj také. Aj po ceste hore, aj na vrchole.
Takže človek v podstate nikdy nie je v cieli. Ani na vrchole si nemôžete povedať, že už to máte v kapse…
Povedal by som, že udržať sa tam je ťažšie, ako naň vyjsť. Kým sa totiž hore šplháte, môžete si dovoliť viac riskovať, na vrchole musíte byť oveľa obozretnejší. Pričom stále platí to, čo som povedal na začiatku, že úspech v podnikaní je vždy aj otázkou šťastia. A to sa málokedy usmeje dvakrát za sebou. Takže vždy prídu aj neúspechy, ale práve tie nás posúvajú dopredu.
Keďže ste tú cestu poctivo prešli, oslovili vás do nového televízneho projektu Jama levova, kde sa o vašu priazeň ako investora uchádzajú súťažiaci so svojimi vlastnými podnikateľskými plánmi. Našli ste medzi nimi niekoho, kto vám pripomenul samého seba?
V niektorých som sa videl, že je v nich fantasta, akým som bol kedysi ja, ale úplne rovnaký typ ako ja tam nebol.
