Mesiace alebo roky sa ich svet točil okolo výmeny plienok, varenia a detských ihrísk, skrátka povinností a radostí mám malých detí. Čo však bude potom? Budú sa môcť vrátiť do práce? A kam? Tam, kde im umožnia byť naďalej predovšetkým mamami, alebo sa budú môcť vrátiť k budovaniu kariéry? Majú mamy na ňu vôbec právo?
Akoby sme to mali my ženy v sebe zakorenené. Stávame sa obetujúcimi sa mamami, snaživými gazdinkami, perfektnými manželkami, ale v snahe po rodinnej dokonalosti strácame samy seba. Svoje sebavedomie, svoju vieru v schopnosti a presvedčenie, že môžeme byť v profesii rovnako dobré ako muži, hoci sme zopár rokov vykonávali prácu mamy na plný úväzok. Keď si ženy hľadajú zamestnanie, podľa prieskumov očakávajú, že budú zarábať menej, ako je skutočný plat. Ak majú za sebou navyše aj materskú dovolenku, ich platové očakávania ešte viac klesajú. Čerstvé mamičky si po materskej dovolenke, aspoň podľa prieskumov, vôbec neveria. Ruku na srdce, ak sa uchádzame o zamestnanie, trojročná prax s dieťaťom doma na pracovnom pohovore neznie ako dobrá referencia. Ale ako tvrdia ženy, ktoré sa snažia byť dobrými mamami a zároveň úspešnými vo svojej profesii, pohár nikdy nie je poloprázdny…
Príbeh prvý
Zuzana: Robotu potrebujem, aby som sa doma „nezbláznila“
Zuzana Hurtuková je mamou štyroch detí. Keď sa jej narodilo prvé dieťa, bola ešte študentkou vysokej školy. „Najskôr sme boli s manželom presvedčení, že dieťa počas školy nechceme. Ale potom som sa zamýšľala, či vôbec existuje správny čas na dieťa. Veď vždy by sa našiel dôvod, prečo to odložiť,“ spomína na založenie rodiny.
Zuzana vnímala, že dnešná doba má nastavené načasovanie rodiny často až po úspešnej kariére či zabezpečení bývania. „My sme nemali nič z toho. Napriek tomu sme sa rozhodli deti neodkladať a skúsiť to súbežne – plniť si kariérne, ale aj rodinné sny,“ hovorí mladá žena, ktorej sa to nakoniec aj podarilo. Popri prvej dcérke vyštudovala biomedicínske inžinierstvo na Elektrotechnickej fakulte Žilinskej univerzity a po promóciách bola jednou z prvých z ročníka, ktorá sa zamestnala. Hoci bola matkou a prácu striedala s rodičovskými dovolenkami. „Priznávam však, že som bojovala s vyvážením pracovného a rodinného života. Toto bola moja achillova päta. Už počas tretieho, ale najmä počas štvrtého tehotenstva, som sa dostala do stavu veľkej frustrácie. Mám pocit, že som si prešla aj vyhorením, a to nielen v práci, ale aj počas rodičovskej dovolenky,“ zdôveruje sa Zuzana. Spomína, že najnáročnejšie to bolo pri prvej dcérke. „Vtedy som mala obrovské pocity viny. Veľa som zo začiatku plakala. Až po čase, keď som videla, že je spokojná dcéra aj ja, sa mi pocity sebaobviňovania podarilo vytesniť z hlavy. Teraz má už deväť rokov a vnímam, že výchova dieťaťa nie je len o prvých rokoch jeho života. Dieťa potrebuje vedľa seba milujúcich rodičov v každom veku. Na sebe som zase videla, že potrebujem prácu, aby som sa doma „nezbláznila“. Práve vďaka sebarealizácii v robote som vedela byť doma spokojnou mamou. A ako sa hovorí – spokojná mama, spokojné dieťa. Jednoducho, nie som ten typ žienky domácej.“
SÚ DNI NA DNE, SÚ DNI NAD NE
Zuzana dnes pracuje v odbore IT technológií, kde je žien, a navyše odborníčok, len veľmi málo. Ako biznis analytička je členkou produktového tímu, ktorého cieľom je tvoriť lepšie elektronické služby v zdravotníctve. So svojím zamestnávateľom sa dohodla na práci z domu, a to jej dáva priestor zosúladiť rodinu s profesiou. Vníma časté predsudky spoločnosti aj zamestnávateľov, že matka, v jej prípade štyroch detí, nemôže plnohodnotne vykonávať svoju profesiu. A myslí si, že tieto predsudky sú mylné. „Riadim sa pravidlom byť DOSŤ. Nebyť dokonalá, ale byť dosť dobrou matkou, manželkou, dcérou, sestrou, kamarátkou, zamestnankyňou. Tých rolí je neúrekom, preto je normálne, že občas v niečom zlyhávam,“ hovorí Zuzana. Úprimne priznáva, že v každom dni by našla momenty, keď sa objavia situácie, že už nevládze, je vyčerpaná a je toho na ňu veľa. „Vďaka absolvovaniu kurzu „Spokojná v práci“ som sa naučila si to už nevyčítať, respektíve „nebičovať sa za to“. Riadim sa jednou krásnou myšlienkou: Sú dni na dne, sú dni nad ne.“ Sú dni, keď sa rozplačem a tým dostanem tieto emócie von… Sú dni, keď to neustojím a vybuchnem. Vtedy sa snažím utiecť niekam, kde prekonám ten stav zúfalstva… Po upokojení, prípadne na druhý deň, sa snažím vysvetliť ľuďom, ktorých to zasiahlo, čo sa stalo a ospravedlniť sa. A tým, že som veriaca, veľmi mi pomáha modlitba.“
Príbeh druhý
Eva: Do korporátu sa už nevrátila
Eva Makovníková vyštudovala environmentalistiku, ale nakoniec skončila v korporátnej spoločnosti. Zatvorená v kancelárii s číslami. Keď odchádzala na materskú dovolenku, už tušila, že sa do kolotoča práce, ktorú si často nosievala večer domov, nevráti.
„Chápem mamičky, ktoré sa musia vrátiť z rôznych dôvodov do práce skôr, ale ja som bola nesmierne vďačná za luxus byť s deťmi doma a užívať si tento čas. Dokonca aj môj manžel za ten čas využil otcovskú dovolenku, keďže si to v práci mohol dovoliť. Myslím si totiž, že prvé tri roky dieťaťa sú nesmierne dôležité. A tak naše deti mali mamu aj otca iba pre seba, bez stresu z práce v hlave.“ Počas takmer siedmich rokov doma s dvoma deťmi využila čas aj na sebarozvoj. Hľadala, čo by ju profesijne napĺňalo. Túžila pracovať v takej oblasti, ktorá by jej bola blízka, a v takej práci, ktorá by bola ľahko kombinovateľná s rodinou a povinnosťami mamy prváčky a škôlkara. Aj ju pritom trápili pochybnosti, či to zvládne, či sa dokáže opäť zaradiť do pracovného kolotoča. „Bojovala som so svojím sebavedomím. Najmä pracovné pohovory boli po takej dlhej dobe pre mňa zaťažkávajúca skúška. Nakoniec som si ale uvedomila, že ten stres bol úplne zbytočný. Prešla som si asi desiatimi pohovormi a bola som veľmi milo potešená z toho, ako sa zlepšujem a ako moje sebavedomie narastá. Začala som svoje schopnosti matky po materskej brať ako výhodu a nie hendikep a vtedy sa to vo mne zlomilo. Uvedomila som si, že to, čo má prísť, príde a nájde si ma to samo. Prestala som tlačiť na pílu,“ spomína Eva, ktorá zistila, že práca v školstve na pozícii asistentky učiteľa na základnej škole je to, čo vyhovuje jej profesijným túžbam a je ideálna aj pre fungovanie jej rodiny.
MUSELI SME SA ZLADIŤ
Aby predišla výčitkám a obavám z toho, ako prechod do pracovného života zvládnu deti a rodina, stanovili si s manželom priority. „Museli sme sa zladiť. Jasne si pomenovať, kedy a ako to bude fungovať. Môj manžel pracuje veľa z domu, vie pokryť rána a nevyspytateľné okolnosti. Ja som zasa vedela, že potrebujem prácu, kde môžem byť k dispozícii popoludní deťom,“ vysvetľuje Eva a priznáva, že chvíľu trvalo, kým sa dokonale zladili. Mnoho matiek sa obáva priznať si, že je toho na nich veľa, nepožiadajú o pomoc a všetky povinnosti berú len na seba. Eva si nemyslí, že je to dobré. „Netreba sa báť o pomoc požiadať, ale ju aj podať ďalej. Tak ako som sa ja starala o svoje netere, keď boli malé, tak sa mi teraz ony starajú o moje deti. A s láskou. Je to vyvážený kolobeh. Rovnako vieme zavolať na stráženie babku a dedka, ako aj ďalšiu blízku rodinu, ktorí síce nežijú v rovnakom meste ako my, ale často sa vídavame. Treba si totiž nájsť čas byť nielen rodičmi, ale aj partnermi. A netreba sa preto na seba hnevať.“
Príbeh tretí
Michaela: Verím, že si prácu nájdem a budem aj s deťmi
Michaela Pevná sa vracala späť do pracovného kolotoča, keď jej druhá dcéra mala jeden rok a prvorodená dva a pol roka. „Využili sme možnosť otcovskej dovolenky. Muž bol doma najprv so staršou a potom „reťazovo” s mladšou dcérou. Do práce som sa tak vrátila po dva a pol roku na skrátený úväzok. Našťastie spoločnostiam, kde som pracovala, nie sú skrátené úväzky cudzie,“ spomína Michaela.
Tým, že sa Miška vracala do pôvodnej profesie a na pôvodnú pozíciu team leadra v call centre, obavy z návratu nemala. „Navyše, každá pracujúca mama po návrate u nás absolvovala skrátené školenie, aby sa oboznámila s meniacimi sa procesmi. Situácia v spoločnosti sa však skomplikovala a dnes som bez práce,“ hovorí Michaela. Ako matka, ktorá popri malých deťoch preferuje skrátený pracovný úväzok, zatiaľ s hľadaním takejto práce nemá šťastie. „Naskytla sa mi pracovná príležitosť, ktorou som sa nadchla. Z pohovoru som mala veľmi dobrý pocit, na základe spätnej väzby som vedela, že som jedným z top uchádzačov. Po spomenutí skráteného úväzku som však cítila, že nálada na druhej strane stola rapídne klesla, pričom by som pracovala len o hodinu denne „menej”. Cítila som sa ukrivdená, neskúsili sa ani dohodnúť na inej alternatíve, hneď ma odpísali,“ spomína Michaela.
KAŽDÝ ROBÍ VŠETKO
Miška sa neobáva, že by nezvládala prácu aj rodinu. Naopak, naplnenie profesijných túžob je pre ňu dôležitý spôsob sebarealizácie, aby mohla byť potom aj spokojnou a šťastnou mamou. „Keď nemám naplnenú túto potrebu, som nervózna a nepríjemná. Keď cítim, že ma deti potrebujú, zvoľním z učenia, pretože sa stále vzdelávam, naplánujem si prácu inak a potom sa k tomu spätne vrátim,“ hovorí Michaela o dôležitosti nastavenia si priorít. Hovorí, že má šťastie, že patrí medzi tie ženy, ktorých muž dokáže viesť celú starostlivosť o domácnosť aj o deti. „Domáce práce nemáme podelené, každý robí všetko. Nemám výčitky, myslím si, že som dobrá mama a to, že potrebujem čas pre seba, na prácu, učenie, zábavu, oddych, je úplne v poriadku. Keď totiž využívam svoj potenciál na prácu a vzdelávanie sa vo svojej profesii a nielen na varenie, pranie či upratovanie bytu, psychicky si oddýchnem, cítim sa tak viac potrebná a naplnená.“ Je presvedčená, že pracujúce mamy majú miesto v spoločnosti, že dokážu zvládať plnohodnotne prácu aj rodinu.
