SYNDRÓM VYHORENIA

Chodíte do zamestnania s chuťou a nadšením, alebo sa cítite vyšťavení, bez energie a odhodlania čokoľvek robiť? Pokiaľ vám každodenná náplň práce robí ťažkú hlavu a pripravuje vás o radosť zo života, je dosť možné, že sa nad vami vznáša tieň syndrómu vyhorenia.

Aj keď názov syndróm vyhorenia vyvoláva skôr asociáciu živelnej katastrofy než duševného ochorenia, patrí skutočne do balíka psychických problémov. Je to stav duševného vyčerpania, ktorý sa zvyčajne objavuje u ľudí pracujúcich v pomáhajúcich profesiách alebo u tých, ktorých práca je závislá na medziľudskej komunikácii. Stretávame sa s ňou napríklad u lekárov, zdravotných sestier, učiteľov, sociálnych pracovníkoch alebo policajtov. Pravdou však je, že „vyhorieť“ môže prakticky ktokoľvek.

Syndróm vyhorenia je pomerne nová záležitosť. Aj tento stav zažívali ľudia pravdepodobne odnepamäti, odborne ho však prvý raz opísal americký psychoanalytik Herbert J. Freudenberger až v roku 1974. Najprv bol spájaný s ľuďmi závislými na alkohole, ktorí okrem alkoholu stratili o všetko ostatné záujem, neskôr sa jeho používanie rozšírilo do ďalších oblastí, ako závislosť na drogách, vorkoholizmus, alebo medzi zamestnancov lekárskych zariadení.

Vyčerpaní na všetkých frontoch

A ako také „vyhorenie“ vyzerá v praxi? Väčšinou sa rozvíja pomaly a plazivo počas prvých rokov (obyčajne 2 – 5) v novej práci. Nespôsobuje ho žiadny ojedinelý traumatický zážitok, ale dlhodobé systematické vystavenie stresu a nadmernej záťaži. Radosť z práce časom vystrieda nechuť čokoľvek robiť, človek sa cíti vyčerpaný duševne aj telesne. Zažíva pocity depresie, úzkosti, beznádeje alebo strachu. Je nervózny a podráždený, ťažko sa sústredí, zle zaspáva. Vytráca sa počiatočné nadšenie, mizne uspokojenie z prvých úspechov aj túžba po sebarealizácii. Z klientov, na ktorých človeku pôvodne záležalo, sa stávajú už len identifikačné čísla a odľudštený materiál, ku ktorému volí profesionálny, ale osobne neangažovaný prístup. Takíto ľudia potom často bývajú ľahostajní k druhým, alebo svoje okolie častujú ironickými poznámkami. „Viem, že to so mnou mali všetci dosť ťažké,“ rozpráva Mária, štyridsaťročná zdravotná sestra, ktorá pred niekoľkými rokmi zažila syndróm vyhorenia na vlastnej koži. „Správala som sa arogantne a zle k svojim kolegom aj k našim pacientom. Bola som ako v hmle. Akoby som ani neprichádzala do styku s ľudskými bytosťami. Myslela som si, že nemá zmysel akokoľvek sa snažiť, a ani som na to nemala dosť sily. Bola som zničená a nájsť v sebe štipku sily pre úsmev, rozhovor alebo nejaký záujem navyše, sa mi zdalo nemožné. Sotva som zvládala urobiť to, čo som musela.“

Svoje problémy si títo ľudia často nechávajú pre seba, boja sa priznať ostatným a často aj sebe, že si nevedia rady sami so sebou, a pritom chcú profesionálne pomáhať druhým. Tým však len odďaľujú blížiacu sa katastrofu, pretože syndróm vyhorenia väčšinou ďalej naberá na intenzite.

To, že sa s ich blízkymi deje niečo nezvyčajné, si obvykle všimne niekto z rodiny. Je celkom prirodzené, že potom, čo zažívajú záťaž v práci, budú aj doma reagovať podráždene a výbušne, čo potom môže byť signálom pre rodinných príslušníkov, aby zistili, čo sa to vlastne deje.

Cesta k vyhoreniu

Syndróm vyhorenia neprichádza ako blesk z čistého neba. Je výsledkom procesu, ktorý trvá niekoľko mesiacov alebo dokonca rokov, a má niekoľko fáz. Poďme sa pozrieť, ako môže taká cesta človeka k vyhoreniu vyzerať. Ako model nám poslúži Martin, čerstvý absolvent psychológie, ktorý práve nastúpil do svojej prvej práce v psychiatrickej liečebni.

Na začiatku cesty k vyhoreniu paradoxne stojí nadšenie a počiatočný idealizmus. Keď je práca človeku všetkým (investuje do nej neprimeranú energiu bez toho, aby si niekde dobíjal „baterky“, a dobrovoľne sa prepracováva), je najlepším adeptom na tento druh problémov.

Martin prišiel do liečebne plný elánu a tešil sa, až konečne v praxi vyskúša, čo mu roky vtĺkali do hlavy na prednáškach. Pracovať s ľuďmi a pomáhať im – presne to vždy chcel. Až sa na oddelení zabehne, mohol by navyše organizovať skupiny s rodinami pacientov a doliečovací klub, tiež by sa chcel dobre naučiť diagnostiku a arteterapiu. Prihlásil sa aj na dobrovoľné semináre a po večeroch doma hltal jednu odbornú knižku za druhou, aby lepšie pochopil, čo sa s jeho pacientmi deje. Nebál sa pustiť do práce naplno. A nie je v tom sám, podobné skúsenosti opisuje v diskusii napríklad Judita, tridsaťdvaročná ošetrovateľka: „Dnes už viem, kde som urobila chybu,“ spätne hodnotí svoj prístup. „Celá som sa do práce vložila a úplne zabudla na seba. Že som tiež človek a že mám tiež svoje potreby. V starostlivosti o mentálne postihnutých som videla ohromný zmysel a nič iné ma nezajímalo. Dala som im všetko, a to bola chyba. Škoda, že som to zistila až po ôsmich rokoch, keď som sa zosypala ako domček z kariet,“ ľutuje.

Po štádiu počiatočného nadšenia obyčajne prichádza stagnácia. Martin stratil ružové okuliare a svoju prácu začal vidieť realistickejšie. Všimol si limity svoje aj inštitúcie, v ktorej pracuje, narazil na prekážky a nedostatky. Nepáči sa mu, že mu ostatní zazlievajú, keď robí niečo navyše, nechápe, prečo sa kolegovia bránia drobným úpravám v režime oddelenia, keď by potom liečba mohla byť omnoho pestrejšia a prínosnejšia. Zľavuje zo svojich očakávaní a požiadavky pacientov mu pomaly začínajú prekážať a obťažujú ho. Prečo od neho stále niekto niečo chce, keď má práve práce nad hlavu? Viac ako na prácu sa teraz začal zameriavať na uspokojovanie vlastných potrieb. Teší sa domov, kde bude mať pokoj a nikto ho nebude otravovať. Aspoň že sú za to nejaké peniaze, až sa trochu vypracuje, odíde inam, uvažuje.

Po niekoľkých ďalších mesiacoch sa Martin dostal do štádia frustrácie. Začínal mať pocit, že jeho práca je na nič a pochyboval o tom, či má vôbec zmysel niekomu pomáhať. Pacienti to vonku aj tak nezvládnu a zase sa sem vrátia, tak na čo to vlastne je? Prestáva veriť, že by mohol niečo dokázať alebo zmeniť.

Časom sa Martin stáva úplne apatický a ľahostajný k ostatným. Nemá svojich pacientov rád, prekáža mu, keď ho otravujú kvôli nezmyslom. Prečo ho nenechajú na pokoji? Už dávno nechodí na dobrovoľný seminár a unavuje ho chodiť aj na tie zbytočné a nudné schôdzky s kolegami. Stále chcú niečo riešiť – veď je to aj tak nanič, nič to nezmení a jeho to len vysiľuje. Odchádza z práce tak skoro, ako to len ide, a bráni sa akýmkoľvek novým úlohám alebo zmenám. Nemá dosť sily na plnenie vlastných povinností, tak načo by ešte vymýšľal niečo nové. Pravidelne ho bolí hlava, v noci nespí, takže je celý deň unavený, a na nič sa nemôže sústrediť.

Odtiaľto už zostáva len krôčik k syndrómu vyhorenia. Martin je vyčerpaný a na dne. Práca ho nebaví a nevidí v nej žiadny zmysel, ľudí má plné zuby, je k nim cynický, správa sa tak, ako sa mu to kedysi u druhých hnusilo. Neváži si seba ani ostatných.

Kto „vyhorí“ a kto nie

Možno teraz premýšľate o tom, čo Martin urobil nesprávne, kde sa stala chyba. Ako sa má človek správať, aby „nevyhorel“? To, či nás syndróm vyhorenia postihne alebo nie, závisí na niekoľkých faktoroch.

Tým prvým je profesia, ktorú robíme, vrátane podmienok na pracovisku. Niektoré povolania predstavujú pre syndróm vyhorenia priam živnú pôdu. Sú nimi napríklad lekári, zdravotné sestry, učitelia, právnici, úradníci, manažéri, duchovní, rádové sestry alebo pracovníci väzníc. Dôležité je ale nielen to, čo človek robí, ale tiež, kde a s kým to robí. Vzťahy na pracovisku, osobnosť nadriadených aj vplyv prostredia, ako osvetlenie, klimatizácia alebo hluk, hrajú dôležitú úlohu. Syndróm vyhorenia sa ľahšie rozvíja pri práci, ktorá je monotónna, bez výziev a zmien alebo, naopak, veľmi stresujúca a náročná.

Najviac rozhodujúca je však zrejme osobnosť dotyčného človeka. „Existujú osobnostné štruktúry, ktoré viac ako iné inklinujú k vzniku syndrómu vyhorenia,“ vysvetľuje psychologička a psychoterapeutka Angelika Kallwass. „Do tejto rizikovej skupiny typu náchylného k vyhoreniu patria ľudia s príliš vyvinutým nutkaním k dokonalosti, ktoré im obyčajne silne sťažuje dokončenie prác, zvlášť keď na nich doliehajú termíny. Patria do nej však aj ľudia, ktorí o sebe permanentne pochybujú, alebo neveria v svoje schopnosti. Tiež nadmerne vyvinutá potreba harmónie je u mnohých ľudí výbornou živnou pôdou pre hrubé zanedbávanie vlastných, úplne legitímnych potrieb a túžby po intimite, pokoji alebo samote, pretože predovšetkým nechcú nikoho obťažovať alebo rozčuľovať svojimi nárokmi alebo požiadavkami. Ľudia všetkých týchto rizikových typov spája nehospodárnosť: so svojimi telesnými a duševnými rezervami zaobchádzajú celkom neekonomicky,“ opisuje.

Práve obavy požiadať o pomoc alebo postaviť sa stavu, s ktorým nie sme spokojní, bývajú spoločné pre ľudí, ktorých zaplaví syndróm vyhorenia. A pritom, ako spomenul Ernest C. Wilson: „Čas zmeny je časom obáv alebo príležitostí. Záleží na vašom postoji, ktorým z nich je pre vás.“

Test miery vyčerpania

Zaujíma vás, ako veľmi sú vaše telo a duša ohrozené syndrómom vyhorenia? Test miery vyčerpania vám napovie. Prejdite si jednotlivé položky a každú z nich ohodnoťte príslušným počtom bodov podľa toho, ako často opisovaný stav zažívate:

1 = nikdy, 2 = raz či dvakrát, 3 = zriedka, 4 = niekedy, 5 = často, 6 = prevažne, 7 = stále.

1. Som unavená/ý.
2. Cítim sa skľúčene.
3. Mám „dobrý deň“.
4. Som telesne vyčerpaná/ý.
5. Som emocionálne vyčerpaná/ý.
6. Som šťastná/ý.
7. Som „zničená/ý.
8. Som „vyhorená/ý.
9. Som nešťastná/ý.
10. Cítim sa prepracovaná/ý a uštvaná/ý.
11. Cítim sa ako v pasci.
12. Cítim sa bezcenná/ý, nikomu na mne nezáleží.
13. Cítim vyčerpanie.
14. Mám starosti.
15. Som rozhnevaná/ý alebo sklamaná/ý z ostatných.
16. Cítim sa slabá/ý a bezmocná/ý.
17. Cítim beznádej.
18. Cítim sa odmietaná/ý.
19. Som plná/ý optimizmu.
20. Som výkonná/ý a plná/ý elánu.
21. Mám strach.

Teraz test vyhodnoťte:

1. Sčítajte si hodnoty, ktoré ste uviedli pri otázkach 1, 2, 4, 5, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17, 18, 21. Dostanete hodnotu A = …
2. Sčítajte hodnoty otázok 3, 6, 19, 20. Tým získate hodnotu B = …
3. Získajte hodnotu C tak, že odčítate B od 32, tzn. 32 – B = C. C = …
4. Sčítajte A + C = D. D = …
5. Vydeľte D číslom 21 a vyjde vám miera vášho vyčerpania či vyhorenia.

Čo znamenajú jednotlivé hodnoty:

1  Žijete v neustálej eufórii. Buď ste ojedinelou výnimkou alebo vaše odpovede neboli celkom úprimné.

2  Počínate si dobre. Syndróm vyhorenia vám akútne nehrozí.

3 – 4  Váš aktuálny stav nie je dobrý. Ste ohrozená/ý syndrómom vyhorenia a potrebujete si prehodnotiť svoj doterajší spôsob života a práce, určiť priority a uvažovať o prípadných zmenách.

4 a viac  Nachádzate sa v akútnej kríze. Trpíte syndrómom vyhorenia a je bezodkladne nevyhnutné niečo s tým robiť.

15 rád, ako utiecť syndrómu vyhorenia:

1. Znížte nároky. Zmierte sa s tým, že nikto nie je dokonalý, a že robiť chyby je ľudské. Keď na seba a na druhých kladiete príliš veľké požiadavky, vystavujete sa nebezpečenstvu stresu.
2. Neprepadajte syndrómu pomocníka. Nesnažte sa byť zodpovední za všetkých a za všetko, vyhnite sa nadmernej citlivosti k potrebám druhých ľudí. Čím viac budete ostatným pomáhať, tým viac bezmocní budú.
3. Naučte sa hovoriť nie. Myslite tiež na seba. Nedajte sa preťažovať. Keď budete cítiť, že je toho na vás príliš, nebojte sa odmietnuť. Znalosť osobných limitov je predpokladom duševného zdravia.
4. Stanovte si priority. Nemusíte byť vždy všade. Sústreďte sa na aktivity, ktoré sú pre vás dôležité a neplytvajte svojou energiou na ostatných. Nikto nemôže robiť všetko.
5. Plánujte si čas a prácu. Rozdeľte si úlohy na čiastkové etapy, ktoré budete schopní zvládnuť. Snažte sa nič zbytočne neodkladať, nech sa vám práca nehromadí a neprerastie vám cez hlavu.
6. Robte si prestávky. Nežeňte sa z jednej aktivity do druhej. Krátke pauzy vám zaberú len pár minút a s dobitými baterkami pôjde ďalšia práca lepšie od ruky.
7. Vyjadrujte otvorene pocity. Keď sa vás niečo dotkne, nebojte sa dať to citlivo najavo.
8. Zverte sa s problémami. Zverená bolesť – polovičná bolesť. Nájdete si „vŕbu“, ktorej môžete otvorene vypovedať, čo vás trápi.
9. Nebojte sa požiadať o radu. Viac hláv viac vie, nemusíte si so všetkým lámať hlavu sami.
10. Myslite pozitívne. Radujte sa z toho, čo viete a dokážete. Užívajte si pozitívne stránky svojho života. Vychutnávajte si všetko, čo podľa vás má v živote nejakú hodnotu.
11. Učte sa komunikovať. Prácu si dobre pripravte, spolupracovníkom aj klientom hneď na začiatku zverte svoje očakávania a ciele. Vyhýbajte sa unáhleným rozhodnutiam, planým sľubom, aj vyhrážkam.
12. Dopĺňajte si energiu. Odpočívajte, relaxujte, robte aktivity, ktoré vás tešia.
13. Choďte výzvam naproti. Buďte otvorení novým skúsenostiam, učte sa a vzdelávajte. Váš život tak bude zaujímavejší a  vaša práca kvalitnejšia a profesionálnejšia.
14. Neodmietajte pomoc. Keď máte pocit, že v kritických situáciách nereagujete dobre, mali by ste sa snažiť zmeniť svoje správanie. Prihláste sa do vhodného výcviku, zorganizujte medzi kolegyňami a kolegami diskusné skupiny, od nadriadených požadujte supervíziu vašej práce.
15. Zaujímajte sa o svoje zdravie. Berte vážne signály vášho tela. Dostatočne spite. Dbajte na to, čo jete. Športujte. Urobte si radosť.

MôJ ŽIVOT SO… SYNDRÓMOM VYHORENIA

Pavol má 28 rokov. Rodinu nemá, a práca pre neho kedysi bývala všetkým. Nedávno však zmenil zamestnanie. Už nemohol ďalej. Došli mu sily a každý deň v práci preňho predstavoval obávanú hrozbu. Jednoducho – vyhorel.

Ako sa stalo, že u teba prepukol syndróm vyhorenia?

Ani neviem, všetko šlo tak postupne a plynulo, že nedokážem presne povedať, kedy sa mi začala práca hnusiť. Hneď po vysokej som nastúpil do jednej neziskovky, ktorá sa starala o starých ľudí. Ako čerstvo vyštudovaný sociálny pracovník som bol priam nažhavený na pomoc druhým, tešil som sa, ako budem užitočný a začnem sa konečne realizovať. Ale nie… Čoskoro som zistil, že moja práca nespočíva len v pomáhaní starčekom a starenkám, ale že zahŕňa aj kopu administratívy, zostavovania plánov a postupov, dlhé vysedávanie na schôdzach, byrokraciu, ktorá je niekedy viac na škodu než na úžitok, a večné riešenie konfliktov s nadriadenými aj podriadenými. Skoro som zistil, že mám každý deň viac povinností, ako som schopný zvládnuť.

Čo si s tým robil?

Rozhodol som sa, že to nevzdám. Starať sa o druhých ma bavilo, nestíhal som len to papierovanie. Väčšinou som to doháňal po večeroch a o víkendoch. Býval som vtedy s priateľkou. Zo začiatku jej to neprekážalo, ale nakoniec odo mňa odišla. Prekážalo jej, že na ňu večne nemám čas. Potom som prestal žiť úplne. Teda, žil som, ale len prácou. Len čo som ráno otvoril oči, už som premýšľal, čo ma dnes čaká, obedoval som v kancelárii, zostával v práci nad čas a nosil si papierovanie domov. Na osobný život som úplne zabudol. Navyše ma niekedy dosť zobrali osudy klientiek a klientov, vedel som, čím si prešli a že sú teraz úplne odkázaní na nás.

Ako dlho to trvalo?

Vtedy, keď odo mňa odišla Katka, pracoval som v organizácii už druhý rok. Tri roky som vydržal mať z práce celkovo radosť, aj keď bola dosť vyčerpávajúca. Potom však prišlo veľké sklamanie. Vedúca sa chystala na materskú a riešilo sa, kto nastúpi na jej miesto. Pripadal som si najvýkonnejší a najobetavejší zo všetkých, a s tým miestom som tak trochu počítal. Ale chyba lávky – vypísalo sa výberové konanie a ako moju novú šéfku prijali absolventku so sotva polročnou praxou! Bral som to ako zradu. Vari nikto nevidí, čo všetko tu robím?! Neznášal som ich. Len čo som ráno pomyslel na to, že zase musím ísť do práce, urobilo sa mi zle. Vyhýbal som sa kolegom a pracoval tak nejako svojím tempom. Mal som pocit, že zrazu už nie je potrebné niekam sa hnať, o niečo sa snažiť. Nie že by som to predtým robil kvôli postupu, len som sa teraz cítil podvedený. Dosť som schudol. Ľudia okolo mňa ma prestali zaujímať, ich problémy mi boli fuk, mal som dosť vlastných. V tom čase ma začala pravidelne bolieť hlava. Nedokázal som sa potom na nič sústrediť a všetko mi išlo pomalšie a horšie. Bol som nešťastný a nevidel žiadne východisko ani nádej.

Teraz je však všetko inak…

Áno, nakoniec som mal šťastie, že tak akosi zasiahol osud. Na tretej stretávke som stretol kamaráta zo základnej školy, a ten mi povedal, že práve zariaďuje obchod s vínom. Vedel, že dobre ovládam jazyky a potreboval tlmočníka, ktorý by ho sprevádzal na cestách a prekladal mu obchodné rokovania. Neviem, čo mi to napadlo, ale hneď som mu na to kývol. Keď som ráno vytriezvel, došlo mi, čo som to urobil. A bolo mi úžasne. Po rokoch som zase cítil, že sa teším na budúcnosť a môžem voľne dýchať, ako by zo mňa naraz spadli kilá závaží. Novú prácu robím už skoro rok a aj keď veľmi prospešná pre spoločnosť nie je, baví ma a prináša mi radosť. Už nikdy by som nechcel zažiť to, čo predtým.