Lásky, ľúbostné sklamania, roztrasené kolená, bozky a žiarlivosť nepatria iba do sveta dospelých. Sú súčasťou i detského sveta. A aj keď dospelí niekedy detské lásky zľahčujú a zhovievavo sa nad nimi usmievajú, pre deti nie sú o nič menej dôležité než pre nich.
Nielenže nie sú o nič menej dôležité. Nie sú ani o nič menej intenzívne. Keď sa v nich darí, zažívajú deti pocity radosti a šťastia. Keď nie, prichádza bolesť, akú poznajú láskou sklamaní dospelí. Svojím spôsobom sú pocity detí spojené s láskou ešte intenzívnejšie, pretože deti nemajú dosť skúseností, aby mohli porovnávať, aby so svojimi pocitmi mohli pracovať, alebo aby sa nad ne dokázali povzniesť s tým, že „čas všetky rany zahojí“. To však nakoniec nie sú často schopní ani dospelí, ktorí skúsenosti majú, tak potom ako by to mali zvládať deti, ktoré sa s podobnými vecami stretávajú prvý raz a chýba im patričná sebareflexia a schopnosť odstupu? Nakoniec, v období puberty a adolescencie patria neúspešné detské lásky k najčastejším príčinám detských samovrážd, a tých nie je práve málo…
Láska v škôlke
Aj keď „prvé lásky“ sa najčastejšie spájajú s pubertou, vrelé city k opačnému pohlaviu deti pociťujú oveľa skôr. Už chlapcom v materskej škôlke sa niektoré dievčatá páčia viac ako iné, dievčatám sa zas páčia niektorí chlapci viac ako iní. Niekedy sú to „iba“ sympatie, inokedy ide o cit, ktorý by sa dal skutočne označiť ako láska, aj keď má v niektorých ohľadoch inú podobu než láska detí v staršom veku a láska dospelých. Tridsaťpäťročná grafička Tamara hovorí o detskej láske: „Veľmi dobre si spomínam na jednu „škôlkovú“ lásku. Volal sa Kajo, nosil biely rolák, ktorý mám dodnes pred očami, mal plavé vlasy a bol – ako inak – najkrajším a najmilším chlapčekom z celej škôlky. Pretože môj cit opätoval, denne sme sa na vychádzkach spolu držali za ruky, hrali sme sa spolu, jeden druhému sme kreslili obrázky a neviem ako on, ale ja som doma o ňom stále hovorila. Keď som dostala otázku ,čo robí Kajo´, dokázala som o ňom neustále dookola hovoriť. Dokonca si spomínam, aká som bola nešťastná, keď sa ukázalo, že bude chodiť na inú základnú školu ako ja. Znovu sme sa stretli až na gymnáziu. Chodili sme do toho istého ročníka, ale každý do inej triedy, a dodnes neviem, či si na mňa spomenul, keď ma uvidel. Ja som si na škôlku spomenula okamžite, ale nikdy som sa ho nespýtala, či si na to pamätá aj on. Myslela som si, že nie, inak by mi to dal najavo, a musím povedať, že som to brala ako isté príkorie. Presne tak, ako keď som ho na chodbách videla, ako sa drží za ruku s iným dievčaťom. Celkom iracionálne ma to zabolelo.“
Strašná pomsta
Podobné spomienky má skoro každý z nás. Tridsaťtriročná Mirka vraj dodnes nezabudne, ako sa v ôsmich rokoch zamilovala do spolužiaka z triedy Peťa, a ako si z nej starší súrodenci aj rodičia robili srandu. „Bola to ozajstná láska,“ hovorí. „Žiadne detské kamarátstvo ani zvedavosť, ale intenzívny cit. Vstávala som o pol hodiny skôr ako inokedy, aby som si vyskúšala čo najviac pekného oblečenia a učesala sa, v škole som mala oči iba pre neho a cesta zo školy nám trvala celú večnosť. Keď nás spolužiaci nevideli, držali sme sa za ruky, a dokonca sme si občas dali aj letmú pusu. Nič sexuálne v tom nebolo, išlo o prejavy náklonnosti a pripadalo nám prirodzené dať si pusu, keď sa máme radi. Horšie to bolo doma, pretože sa mi stále smiali. Asi to nemysleli zle, ibaže ja som to ako zábavu nebrala. Pre mňa bolo všetko to, čo som prežívala s Peťom, vážne. Vážne boli aj naše konflikty a najvážnejšia chvíľa nastala, keď som ho raz uvidela, ako sa pusinkuje s inou. Vtedy som celkom vážne uvažovala o nejakej strašnej pomste, ktorou sa pomstím jemu i jej. Preplakala som celé noci a začala som si vymýšľať jednu chorobu za druhou, len aby som nemusela ísť do školy. Doma som nič nespomenula, a tak rodičia so mnou skutočne obišli niekoľko doktorov, kým im došlo, že moje problémy s chorobou tela nesúvisia. Môj návrh, že prestúpim na inú školu, zamietli, vyhlásili, že sa kvôli nejakému hlúpemu chlapcovi nezbláznim, a poslali ma do školy. Ďalej sa o tom odmietali baviť, takže som sa nemala komu posťažovať, a trpela som. Zhoršil sa mi prospech, chodila som poza školu a trvalo minimálne pol roka, kým sa to nejako urovnalo.“
Clona času
Z psychologického hľadiska k prvým objektom detských „lások“ patria rodičia. Skoro každé dievčatko vo veku štyroch rokov si chce vziať za manžela svojho otca a chlapci pociťujú žiarlivosť pri pohľade na otca, keď objíma matku. Freud v tejto súvislosti hovoril o oidipovskom a elektrinom komplexe. Termín je odvodený od starogréckej báje o kráľovi Oidipovi, ktorý sa nevyhol veštbe, zabil svojho otca a oženil sa s vlastnou matkou. Ide o nevedomú – podľa Freuda erotickú – túžbu syna po matke a dcéry po otcovi (Elektrin komplex), ktorá sa môže prejavovať žiarlivosťou a nevraživosťou k druhému rodičovi. Túžba po rodičovi opačného pohlavia je súčasťou prirodzeného vývoja, o komplexe sa hovorí v prípade, že z nejakého dôvodu nedôjde k jej zvládnutiu. Pokiaľ ide o vrstovníkov, obdobie medzi tretím a piatym rokom života Freud nazval obdobím falickým. Jeho špecifikum sa prejavuje zvýšeným záujmom o genitálie a prebudeným sexuálnym záujmom o opačné pohlavie, čo však nie je to isté ako detská láska. Ako zdôrazňuje psychologička Jane Goldmanová, záujem o genitálie je vzbudený zvedavosťou, vôbec nie náklonnosťou alebo citom. Jednoducho povedané, vaše predškolské dieťa môže pociťovať silnú náklonnosť k niekomu, a na doktora sa bude hrať s iným. Pre deti predškolského veku je hra na doktora iba hra, ktorá sa väčšinou skončí, keď je ich zvedavosť ukojená, ale čo sa citov týka, tie sa nikdy nedajú brať ako hra. Pochopiteľne, nie je nutné (a ani žiaduce) robiť z nich drámu, ale rozhodne nie je dobré ich podceňovať, ako to majú rodičia vo zvyku.
Čo sa škriepi…
Pre mladší až stredný školský vek existuje – čo do sexuality týka – tzv. latentná fáza, kedy sa obe pohlavia viac diferencujú. Psychológovia si všímajú to, že sa chlapci a dievčatá od seba často dištancujú, dávajú najavo nesúhlas so správaním sa opačného pohlavia a vytvárajú skupiny rovnakého pohlavia, do ktorých opačné pohlavie nevpustia. Detským platonickým láskam sa však darí aj v tomto „sexuálne latentnom“ období. Čo je pre ne typické? Podstatne častejšie je to podpichovanie ako vodenie sa za ruku. Nie náhodou sa hovorí: čo sa rado hádava, to sa rado máva. Deti na prvom stupni základnej školy si náklonnosť prejavujú prostredníctvom potýčok – veľkú rolu hrá hanblivosť, ktorá nahrádza predškolskú bezprostrednosť. Platonické lásky školákov sa často utajujú pred ostatnými vrstovníkmi aj rodinou. Rovesníci bývajú nevyberane kritickí, a keď chce dieťa patriť do tej ktorej skupiny, musí byť do značnej miery konformné. Psychologička Marie Vágnerová vo Vývojovej štúdii uvádza: „Skupina detí stredného veku si vyžaduje konformitu, a za to svojim členom poskytuje pocit istoty, spolupatričnosti a prestíže, danej príslušnosťou k skupine. (Dieťa je pyšné na svoje členstvo v partii, cíti sa tu istejšie a veľmi nerado by o túto pozíciu prišlo.) Niekedy značný tlak na konformitu vyjadruje potrebu uniformity, rovnakosti, jednoznačnosti, ktorá posilňuje istotu detskej orientácie. “Citové vzťahy k opačnému pohlaviu môžu súdržnosť takejto skupiny rovnakého pohlavia narúšať, a preto niekedy z pohľadu vrstovníkov rovnakého pohlavia bývajú nežiaduce. Nie je výnimkou, že dieťa dostane na výber: „Buď sa budeš kamarátiť s nami, alebo s ňou (ním).“ Celkom časté bývajú aj posmešky typu „zahadzuješ sa s babami,“ alebo „si na chlapcov“. Rozhodnúť sa, na ktorú stranu sa pridať, nie je vôbec jednoduché. Byť vyhodený z partie, alebo byť terčom posmievania celej triedy, však nikto nechce, a tak skupiny rovnakého pohlavia často víťazia a lásky sa naďalej odohrávajú na báze podpichovania.
Zdanlivo neprimeraná reakcia
S príchodom puberty sa prežívanie lások začína pomerne výrazne meniť, čo súvisí so zmenou prežívania a vnímania ako takého, plus so zmenami, ktoré sa odohrávajú v telesnej rovine. Podľa psychológov puberta predstavuje možno najdynamickejšiu komplexnú premenu v živote jedinca, ktorá nejakým spôsobom modifikuje všetky zložky osobnosti. Telesné zmeny počas dospievania sú podmienené premenou hormonálnych funkcií, a preto so sebou prinášajú väčšiu či menšiu kolísavosť emočného ladenia, väčšiu labilitu a zdanlivo neprimerané citové reakcie na bežné podnety. K tomu sa pridáva nízka frustračná tolerancia, precitlivenosť, premenlivosť nálad, vzdorovitosť, tápanie v hľadaní identity, zraniteľnosť a neistota. A tiež zmeny v prežívaní vzťahov k osobám opačného pohlavia. Erik Eriksson označil obdobie puberty a adolescencie ako fázu hľadania a vytvárania vlastnej identity, čo vzťahy k osobám opačného pohlavia ovplyvňuje a ktorými sú zároveň ovplyvňované. Pavel Říčan o prvých pubertálnych láskach píše v Ceste Peklom (Portál): „Prvé zamilovanie je platonické. Túžime byť v blízkosti milovaného, možno sa ho aj nežne dotknúť, telesné zblíženie nám však pripadá ako znesvätenie tohto citu. Túžime vykonať veľké činy alebo sa nejako obetovať, aby sme dokázali, že sme hodní svojej vyvolenej. Milujeme skôr očami ako telom. Naša láska sa mieša s idealizujúcim obdivom. Je plachá, často nevyslovená, tajná. Pubescent sám ešte nedokáže vysloviť to, čo cíti. Prvá láska je často náhla, prichádza na prvý pohľad, milovaný nám pripadá ako zázračné zjavenie krásy a pôvabu. Tento cit môže triezveho realistu zasiahnuť v plnom rozbehu je šťastnej, neproblematickej extroverzii a razom zmeniť jeho život.“
Telo na obtiaž
Presne v tom býva problém pubertálnych lások. Okrem toho, že so sebou prinášajú množstvo starostí a nenaplnených očakávaní, ako lásky v ktoromkoľvek období, prichádzajú v období, ktoré je pre mladého človeka po všetkých stránkach veľmi náročné. Nevie, čo so sebou, nerozumie iným ani sebe a mení sa mu telo (v tomto období to platí predovšetkým pre dievčatá), čo nie sú vždy zmeny príjemné. Psychologička Shushann Movsessian hovorí, že premena dievčaťa na ženu je veľmi náročná na psychiku. „Nie je pravda, že všetky dievčatá túžia po ženských tvaroch a veľkých prsiach. To, čo vyzerá sexi v hudobných klipoch, je dospievajúcim dievčatám veľakrát na obtiaž a nevedia sa s tým vyrovnať. Ženské tvary znamenajú aj niekoľko kíl navyše, a nie je ťažké si predstaviť, čo to pre psychiku dospievajúceho dievčaťa znamená.“ Sebavedomie kolísa alebo rovno rapídne klesá priamo úmerne tomu, ako sa menia proporcie, a akýkoľvek, aj ten najmenší neúspech v láske znamená ďalšiu veľkú ranu pre psychiku. „Nechce ma, pretože sa mu nepáčim, to znamená, že nie som pekná, nebudem sa nikomu páčiť, nikdy si nikoho nenájdem.“ Pre precitlivelé dievča v puberte to môže byť pohroma. O prvých láskach sa síce hovorí, že sú najkrajšie, dieťa v puberte však ťažko uverí ubezpečovaniu rodičov a príbuzných, že o nič nejde a že raz na to všetko bude spomínať s úsmevom. Ono sa rozhodne neusmieva. A akokoľvek sa dospelému môže javiť ako patetické, keď láskou ohrdnuté dieťa tvrdí, že sa mu zrútil svet, myslí to vážne. Vždy je to vážne, keď sa zrútia sny. Prečo by to v dospelom veku malo byť vážnejšie?
Jedinečný zážitok
Nič na tom nemení fakt, že väčšina pubertálnych a adolescentných lások – nech už sú platonické alebo sexuálne naplnené – nevydrží až do dospelosti. „Väčšina adolescentných lások je experimentovaním, preto obyčajne dlho nevydržia,“ vysvetľuje Marie Vágnerová. „Adolescenti nebývajú pre trvalejší vzťah ešte dostatočne zrelí, ich vlastná identita sa rozvíja, dotvára a ako čokoľvek, čo je vo fáze vývoja, by mohla byť ohrozená väčšou záťažou. Trvalý vzťah by znamenal zodpovednosť a nutnosť vzdať sa časti svojej identity v prospech partnera. Za takýchto okolností môže najskôr vzniknúť oná spoločná identita vyššieho radu. V adolescencii síce už nie sú heterosexuálne vzťahy zďaleka také povrchné, ako boli v puberte, ale stále ešte predstavujú menej stabilnú oblasť učenia a experimentovania.“ Nemýľte si však adolescentné experimentovanie s nedostatkom emócií. Niektoré detské lásky skôr či neskôr vyblednú, takisto ako vyblednú lásky dospelé, niektoré v spomienkach pretrvajú, niektoré sa niekedy môžu stať meradlom pre ďalšie vzťahy, ale ich prežívanie je v konkrétnom čase vždy jedinečné. Pre deti, takisto ako aj pre dospelých.
Vyvarujte sa chýb
- Nezľahčujte ich. Nedívajte sa na detské lásky svojimi dospelými očami, ale pozrite sa na ne očami detí. Z vášho pohľadu o nič nejde, pretože viete, že nebudú mať dlhé trvanie, že prídu ďalšie a ďalšie a že vaše dieťa zažije horšie časy než jednu neopätovanú lásku. Z pohľadu detí ide o veľa. Ich život nie je to, čo podľa vás budú niekedy prežívať. Ich život je to, čo prežívajú teraz.
- Nepodceňujte ich. Robíte chybu, keď lásky svojich detí beriete na ľahkú váhu. Jednak vám môže uniknúť vážny psychický stav vášho dieťaťa, jednak môžete veľmi ľahko stratiť jeho dôveru. Pokiaľ chcete, aby sa vám v budúcnosti zdôverovalo a aby sa váš vzájomný vzťah upevnil, berte jeho problémy vážne.
- Nesmejte sa im. Robia to predovšetkým rodičia malých detí. Nemyslia to zle, nejde o vysmievanie, ale predstavte si, že vy by ste niekam prišli na návštevu a vaši najbližší by o vás nahlas a verejne začali rozprávať intímnosti, poukazovali na „trapasy“ a potom sa tomu všetci spoločne zasmiali. Malé deti vnímajú lepšie, ako si dospelí myslia, a podobné situácie si môžu pamätať veľmi dlho. Opäť môžete stratiť ich dôveru.
- Nezakazujte ich. Detské lásky sú prirodzené, normálne a nie je žiaden dôvod ich svojim deťom zakazovať s tým, že sú na také veci ešte veľmi malé. Sú malé na sex, ale nie na vzťahy s vrstovníkmi opačného pohlavia, o čom vypovedajú napríklad aj rozprávky. Napríklad taká Ronja, dcéra lúpežníka od švédskej spisovateľky Astrid Lindgren alebo Leontýnka a jej zástup obdivovateľov z rozprávkového príbehu Nech žijú duchovia. Deti, ktoré sa vodia za ruku, nerobia nič zlé.
- Nedramatizujte ich. Buďte voči láskam svojich detí vnímaví, citliví, bavte sa o nich a počúvajte, čo deti hovoria, ale nerobte zase z nich drámu. Pomôžte ich svojim deťom vyriešiť, buďte im k dispozícii, ale neriešte ich za ne. Aj keď je to niekedy ťažké, pretože ide o vaše dieťa a jeho city, buďte objektívni. Aspoň sa o to pokúste.
