Miesto slova „demencia“ mnoho ľudí používa termín „Alzheimer“ (podľa nemeckého neurológa Aloisa Alzheimera, ktorý sa zaoberal atrofiou mozgu). Pravdaže, zďaleka nie všetky demencie patria k tomuto typu. Pre laickú verejnosť však nie je podstatné, akým typom demencie postihnutý trpí. Oveľa dôležitejšie je vedieť rozpoznať jej počiatočné štádiá, spolupracovať s lekármi pri terapii a vedieť, ako sa starať o chorého.
Demencia postihuje predovšetkým osoby staršie ako 80 rokov, ale niektoré typy najmä Alzheimerovej demencie sa vyskytujú i v oveľa mladšom veku. Ohrození bývajú ľudia už okolo päťdesiatky. Hlavným príznakom demencie sú poruchy pamäti. Chorým robí problémy zapamätať si nové veci a naučiť sa niečo nové, zatiaľ čo veci a udalosti staršieho dáta (zážitky z mladosti, básničky zo školy) si pamätajú dobre. Ďalšími príznakmi bývajú poruchy spánku, nespavosť alebo, naopak, väčšia spavosť, únava, zmena povahových vlastností, rôzne vyjadrené depresívne nálady, úzkosti, nezáujem o okolité dianie, v neskorších štádiách zanedbávanie osobnej hygieny a príjmu potravy. U ľudí s pokročilým ochorením sa môžu objavovať stavy zmätenosti, najmä v noci, kedy chorý nevie, kde je, nechápe situáciu a často počuje alebo vidí rôzne veci (halucinácie). Býva nepokojný a môže utiecť z domova, zraniť sa alebo sa stratiť.
Sami seba vidíme rôzne
Ľudia postihnutí niektorou formou demencie reagujú na svoju poruchu rôzne. Veľkú rolu tu hrá štruktúra a vývoj osobnosti pred chorobou. Niektorí ľudia, len čo zistia, že viac zabúdajú, že si nemôžu spomenúť na mená svojich známych alebo dokonca svojich príbuzných, že si nepamätajú, čo mali včera na obed a pod., sami prídu k lekárovi a žiadajú pomoc. Inokedy je to naopak a postihnutí ľudia sa snažia svoju poruchu nevidieť, vytesniť ju zo svojej mysli a stále robiť dojem, že sú zdraví ako predtým. S týmto druhom pacientov je potom oveľa komplikovanejšia spolupráca, a to ako pre lekára, tak i opatrovateľa. Nie je žiadnou vzácnosťou, že príbuzní privedú k lekárovi pacienta, ktorý už nie je schopný sám sa o seba postarať, nevie ani približný dátum, nevie základné informácie zo svojho okolia alebo z diania v spoločnosti, a pritom stále nekriticky odmieta liečenie. U týchto chorých je potom veľké nebezpečenstvo, že zabudnú vypnúť elektrické spotrebiče alebo zavrieť plyn či vodu, a hrozí domáca pohroma alebo je i ohrozenie na živote. V takých prípadoch je potom často nutné pacienta hospitalizovať aspoň dovtedy, kým sa jeho stav zlepší alebo kým sa pre neho nájde miesto v domove seniorov.
Pacient nemusí vôbec spolupracovať
Starostlivosť o pacienta s demenciou býva náročná najmä v neskorých štádiách choroby, ale neraz i oveľa skôr, najmä ak je postihnutý k svojej poruche nekritický a zle spolupracuje. Stáva sa, že pacient začne byť podozrievavý voči svojmu okoliu, čo môže vyústiť až do psychotického stavu, vyžadujúceho zásah psychiatra. Tragédiou je, keď podozrievavosť pacienta je zameraná proti jeho najbližšej rodine, teda proti ľuďom, ktorí ho majú radi a chcú mu pomáhať. Pacient môže byť voči nim odmietavý, protivný a niekedy až agresívny, čo pre milujúcu manželku alebo deti býva veľmi zraňujúce a niekedy to vedie až k ich rezignácii. Potom často neostáva iné, len umiestniť postihnutého do ústavnej starostlivosti.
Demencia, ako mnoho iných chorôb, je záležitosťou nás všetkých. Nie je náhodou, že v súčasnej dobe výskyt demencií stúpa. Je to iste čiastočne spôsobené tým, že sa ľudia dožívajú v priemere vyššieho veku než predtým, sú tu však i ďalšie faktory.
Všetky typy demencií sú zhoršované zlým prekrvením mozgu, teda sklerotickými zmenami ciev. Preto všetky škodliviny, ktoré ovplyvňujú kardiovaskulárny systém, zhoršujú tiež demencie. Patrí sem najmä fajčenie, nadmerné pitie alkoholu, zlé stravovanie, škodliviny v ovzduší, nedostatok pohybu, nadváha, značné pracovné zaťaženie bez relaxácie a vôbec stres všetkého druhu. Je preto na nás všetkých, aby sme si toho boli vedomí a vytvárali si také životné prostredie, ktoré je zdraviu prospešné.
Pasívny prístup demenciu urýchli
Keď už sa u niekoho začne demencia prejavovať, platí – ako pri všetkých chorobách – zásada: čím skôr sa začne s liečbou, tým lepšia býva prognóza. Pri začínajúcich príznakoch niekedy stačí upraviť životný štýl, zmeniť dennú náplň a zvýšiť pohybovú aktivitu. Veľmi prospievajú aj rôzne duševné činnosti, ako je čítanie, lúštenie krížoviek, opakovanie si vedomostí zo školy napr. s vnúčatami, precvičovanie cudzích jazykov a pod. Treba tiež udržiavať na správnej výške krvný tlak alebo hladinu krvného cukru, ak chorý trpí hypertenziou alebo diabetom. Veľmi dôležitú rolu zohráva štítna žľaza, takže pravidelné sledovanie jej funkcie má veľký význam. V pokročilejších štádiách demencií sa obvykle nevyhneme podávaniu liekov, ktoré by vždy mal indikovať psychiater. Problémom však býva, že mnoho ľudí ešte stále návštevu psychiatra považuje za niečo ponižujúce a odmieta ju.
Neskoré štádiá demencií bývajú veľmi náročné ako pre pacienta samého, tak pre jeho okolie. Je ťažké a často veľmi bolestné pozerať sa, ako náš drahý a blízky človek zo dňa na deň pomaly chradne a pritom sa o neho starať, a pokiaľ nám to sily dovolia, tak ešte i jemu dodávať nádej do života. V týchto neskorých štádiách totiž nejde len o poruchu psychiky, ale o poruchu celého organizmu, keď často zlyhávajú rôzne funkcie vrátane vylučovacích a kedy pacient väčšinou už ani nie je schopný chodiť a ostáva ležať. Niektorí opatrovatelia si myslia, že títo pacienti už nevnímajú, čo sa okolo nich deje, že je im všetko jedno, a dokonca sa objavujú i názory, že by pre nich bolo lepšie život ukončiť. To je veľký omyl. I pacient s ťažkou demenciou, dokonca i pacient v bezvedomí žije, a má teda zachované vnímanie, hoci na nižšej úrovni, ktorú my zdraví ľudia nemusíme vidieť či chápať. To nám však nedáva právo rozhodovať o živote pacienta. Povinnosťou opatrovateľov, lekárov i laikov je slúžiť chorému do jeho prirodzeného konca podľa svojich najlepších možností. Nielen lekár, ale všetci by mali mať na pamäti: „Salus aegroti suprema lex“, teda „Zdravie pacienta buď najvyšším zákonom“.
