Tri ženy, tri osudy a tri cesty ku šťastiu. Oslovili sme ženy, ktoré sa rozhodli pre zásadnú životnú zmenu. Tá však rozhodne nebola ľahká. Cesta, ktorou si aktérky našich príbehov prešli, ich však posilnila a naplnila novým sebavedomím. Svoje šťastie našli a zároveň výrazne posunuli hranice svojich možností.
Mirka, 38 rokov, Brand manažérka módnej značky
Je to päť rokov dozadu, mala som slušnú prácu v odbore módy, ktorá ma bavila, doma manžela a dve malé dievčatká, ročnú a tri a polročnú. Napriek tomu sme s manželom mali pocit, že by sme radi skúsili niečo iné a splnili si svoje dlhoročné cestovateľské túžby. Do sveta dnes odchádza veľa ľudí, väčšinou sú ale zodpovední len sami za seba. Ak majú deti, hovoria, že sa to nedá, a nad snami mávnu rukou. My sme vzali vek detí ako výhodu – nemuseli sme ich vytrhávať zo školských lavíc. Do Austrálie sme nešli za šťastím, ale za zmenou, životným zážitkom, poznaním kultúry, jazyka, nových priateľov. Je omyl myslieť si, že ak nie ste šťastní doma, cesta do iného prostredia vás šťastnými urobí. Keď si zúfate na Slovensku, budete si zúfať kdekoľvek inde. Nikdy som o našom rozhodnutí nepochybovala. Pritom prišli momenty, ktoré boli ťažké. Trebárs keď rozpredávate detské hračky, pretože všetky vziať so sebou nemôžete. Okolie nám vôbec neverilo alebo si myslelo, že sme úplne zošaleli. Po príchode na druhú stranu sveta bol jedinou istotou termín začatia môjho semestra na prestížnej škole marketingu a pár dní pobytu u priateľov. Štúdium je jedno z pravidiel, aby ste do krajiny získali vízum a mohli tam žiť. Život v cudzine je, pochopiteľne, náročný aj finančne. Pracovali sme s manželom na striedačku ako nikdy predtým. Osobne jednou z najťažších vecí pre mňa bolo prekonať pocit odcudzenia a samoty. A nedá to úplne do poriadku ani sused, ktorý vám prinesie niečo sladké na privítanie a príde sa vám predstaviť. No ale predstavte si niečo podobné na Slovensku! Odchádzali sme s vyhlásením, že nevieme, kedy sa vrátime. Nakoniec sme v Austrálii strávili vyše roka. Získali sme zážitky, na ktoré nezabudneme do konca života, nadhľad, sebavedomie a na vlastnej koži sme si overili platnosť tvrdenia, že hranice a limity skutočne neexistujú. Iba si ich sami vytvárame vo svojej hlave. To nám umožňuje alibisticky nevystupovať zo svojich komfortných zón a pohybovať sa v bezpečných mantineloch, ktoré sme si na tento účel sami postavili. A niekedy človek potrebuje vycestovať aj preto, aby si uvedomil, že rodná krajina nie je taká zlá, ako o nej väčšina tvrdí: od akýchkoľvek sociálnych istôt po kvalitné zdravotníctvo a školstvo, za ktoré – na rozdiel od Austrálčanov – neplatíme. Ak by sa ma niekto opýtal, či sa má pustiť do podobnej akcie, moja odpoveď nebude automaticky áno. Zažila som rodiny, pre ktoré bolo podobné dobrodružstvo priveľa. Je otázkou každého, aby si zvolil mieru, kam až môže vystúpiť zo svojho komfortu, a bol schopný niesť následky svojho rozhodnutia.
Cesta do iného prostredia vás šťastným neurobí.
Irena , 39 rokov, stylistka
Šestnásť rokov som bola zamestnancom s pevnou pracovnou dobou a pravidelným príjmom na bankovom účte. Z prevádzkových pozícií som sa postupne vypracovala až na manažérsku. Potom som ale porodila deti a môj prístup k práci sa zmenil. Stály beh za úspechom a cieľom, ktorý ma predtým napĺňal, už som nebola schopná prijať za svoj a čím ďalej, tým častejšie som si kládla otázku, prečo vlastne robím svoju prácu. Vedela som, že šťastie pre mňa znamená vnútorný pokoj, lásku dávať i dostávať. Aby to tak bolo, potrebujem balansovať radosť, ktorú mi dáva rodinný život s manželom a s deťmi, a uspokojenie z práce, ktorá ma nabíja. Lenže urobiť zásadný krok som sa bála. Nechávala som si zadné vrátka a dva roky sa popri zamestnaní pokúšala podnikať. Trpeli sme celá rodina. Obdobie pár mesiacov pred výpoveďou bolo jedno z najťažších. Robila som si SWOT analýzy (metóda, pomocou ktorej je možné identifikovať silné a slabé stránky, príležitosti a hrozby spojené s určitým projektom – pozn. red.), Pripravovala som plány, premýšľala, konzultovala svoje rozhodnutia s manželom, kamarátkami a nakoniec aj odborným koučom. Všetci ma podporovali a fandili mi. Musela som to byť ale ja sama, kto naberie odvahu a začne žiť podľa svojich predstáv. Od vlaňajška sa naplno venujem módnemu stylingu. Začiatky boli prekvapivo dobré. Využila som maximum kontaktov a rozbehla okrem osobného stylingu aj prednášky a kurzy. Najťažšie pre mňa bolo vyrovnať sa so zmenou, že už nie som zamestnancom, ktorý má na starosti len určitú časť firmy, ale počas dňa prepínam medzi stylistkou, účtovníčkou, psychologičkou, marketingovou odborníčkou. Druhá vec je ocitnúť sa bez pravidelného príjmu v obdobiach, keď sa darí menej. Úprimne povedané, svoje podnikanie si neviem predstaviť bez zázemia manžela. Bez neho by som si také riziko dovoliť nemohla. Stále rozmýšľam, ako sa podnikaním dopracovať k finančnej istote. Hoci práce je veľa a okrem podnikania mám na starosti aj domácnosť a deti, cítim sa slobodná a užívam si neobmedzené možnosti robiť takmer čokoľvek a organizovať si život takmer podľa seba. Som sama sebou a to je moja cesta za šťastím.
Nevedela som, prečo robím svoju prácu.
Alica, 34 rokov, produkčná
Vydávala som sa v 23 rokoch za svojho najlepšieho kamaráta. Chodili sme spolu s niekoľkými prestávkami štyri roky. Nebola to láska až za hrob. Prosto sme sa poznali, rozumeli si, a mali sme možnosť sobášom získať byt od jeho rodičov. Pár dní pred svadbou mi zomrel otec. Vtedy mi moja mamička povedala: „Otec zomrel. Máš dôvod sa nevydávať.“ Vtedy som tomu vôbec nerozumela. Nemala som pocit, že hľadám dôvod nebyť vydatou paňou. Tápala som v manželstve, v bolesti zo straty otca. Pripadala som si opustená a zmätená. Kedy mi prvýkrát napadlo, že nie som šťastná? Nebol to konkrétne moment, skôr postupne silnejúci pocit, že chcem žiť inak. Nie že by môj exmanžel bol zlý. Len nebol vhodný pre mňa. Voľný čas som trávila so svojimi kamarátmi, ktorých on nepoznal, a cítila som sa oveľa šťastnejšia ako doma s ním. Raz, keď som sa vracala z nejakého vydareného víkendu, povedala som si: „To by bolo super ostať s nimi a žiť tak, ako žijú oni…“ A v tej chvíli mi došlo, že môžem tak žiť. A tak som po piatich rokoch manželstva požiadala o rozvod. Všetci hovorili, že som sa zbláznila. Nikto mi vtedy nepovedal: „Ak to tak cítiš, robíš správnu vec.“ Bolo to veľmi ťažké obdobie. Schudla som dvadsať kíl, neustále som mala pochybnosti, či som urobila dobre. Pretože môj exmanžel bol naozaj skvelý človek a dokážem si predstaviť, že by sme spoločne zostarli. O to bolo všetko zložitejšie. Nemala som iného muža a zožierala sa. Ale pomohli mi priatelia. Začala som nový single život a postupne sa mi to zapáčilo. Keď sa na to pozerám spätne, šťastná som bola vlastne hneď. Intenzívnejšie som si to uvedomila po pol roku. Občas sa mi stávalo, že som sa zastavila a povedala si: „Toto je môj život? Super!“ Prestala som byť žienka domáca, začala chodiť do spoločnosti, zaujímať sa o dianie okolo seba, organizovať kulinárske večierky, cestovať po svete, vymýšľať bláznivé nápady. Zrazu som bola uvoľnenejšia a spokojnejšia, čo trvá dodnes. Neviem dávať rady o šťastí. Viem len jedno, že človek sa má spoliehať na svoju intuíciu. Aj na tú, ktorá volá veľmi slabým hláskom.
Začala som žiť nový singel život a postupne sa mi to zapáčilo.
Andrew, 68 rokov, terapeut, psychológ, filozof
Lao-c‘ hovorí: „Je šťastný ten, kto nič nepotrebuje.“ Tak ďaleko ešte nie som, ale môžem povedať, že nie som nešťastný. Mám potrebné veci k životu, dobré rodinné zázemie a prácu, ktorá ma napĺňa. Všetko sa začalo v roku 1999, kedy som jedného dňa neprišiel do práce a už sa tam nikdy nevrátil. Nemal som auto. Nemal som príjem. Nemal som nič. Bolo to logické vyústenie spôsobu života, v ktorom som nechcel pokračovať. Pracoval som vo vysokej manažérskej funkcii a videl som, ako moji kolegovia končia s infarktami, mozgovými príhodami, hypertenziou a podobne. Nechcel som dopadnúť ako oni. Nad zmenou som však premýšľal dlho. Nebola náhla. Zrela. Vysoký príjem, auto a ďalšie výhody nie sú základné ukazovatele spokojnosti a šťastia, hoci ich za ne väčšina stále považuje. Domorodci na Vanuatu nemajú v podstate skoro nič, a napriek tomu sú vyrovnaní, príjemní a šťastní. Nebál som sa, že by som život bez materiálnych vecí nezvládol, ale trpel som pochybnosťami, či sa veci skutočne vyvinú tak, ako som si prial, aby to bolo. Keď sa ale raz vydáte na neznámu nevyšliapanú cestu, nezostáva iné, ako veriť, že vaše rozhodnutie bolo správne. A vytrvať. Aký by bol môj život bez tejto zmeny? Ak by som ešte vôbec žil a bol schopný pohybu, asi by som navštevoval rôznych lekárov a podobal sa chodiacej lekárni ako rad mojich bývalých kolegov. Rozhodne by som nemal radosť zo života tak, ako ju mám teraz. Manažérsku funkciu som vymenil za štúdium učenia starých majstrov, maorských energetických cvičení a pradávnych techník tibetských mníchov. Po návrate do Čiech som sa rozhodol pomáhať podobne „postihnutým“ manažérom, ako som býval ja sám, ale nielen im. Dnes síce existuje veľa návodov na šťastie, väčšina ľudí však šťastná nie je. Čím to je? Zvyčajne podliehajú falošnému videniu sveta a nechce sa im rozmýšľať. Áno, spoločnosť nemôže robiť veľa, pretože ju v prevažnej miere tvorí dezinformovaný dav, manipulovaný silnými psychopatickými a schizotypnými osobnosťami, ktoré pod rúškom šírenia správnych ideí a dobra presadzujú osobné záujmy. Jedinec však zmôže všeličo. Teda ak sa dokáže zastaviť. Starí mudrci hovoria, že nemožno dovidieť na dno studničky, keď sa čerí voda. Šialený svet plný nepotrebných podnetov a informácií zaťažuje našu myseľ a neumožňuje pozrieť na dno do svojej duše.
Manažérsku funkciu som vymenil za štúdium učenia starých majstrov.
foto: Unsplash.com, pixabay.com
