Hovorí sa, že žena v depresii hľadá pomoc, zatiaľ čo muž v depresii umiera. Aj keď klinické príznaky depresie sú u oboch pohlaví rovnaké, rozdiely napriek tomu existujú a zdá sa, že sú dosť významné. Ako bojujú muži so svojou psychikou, keď im vypovie poslušnosť?
Asi nebudem ďaleko od pravdy, keď budem tvrdiť, že jedno z najviac populárnych slovných spojení v bežnej reči znie: „Mám depku.“ Je to univerzálny popis zlej nálady, nepohody a psychického diskomfortu. Depku má dnes kdekto, stačí zlé počasie, hádka s partnerom alebo dnes už tradičná prehra našich hokejistov na majstrovstvách sveta, a depka je na svete. Vlastne, afektívne poruchy, medzi ktoré depresia svojimi diagnostickými kritériami patrí, rozpoznávali a opisované básnici, umelci a lekári od samého počiatku dochovanej histórie a slávnych melancholikov a „depkárov“ by sme našli nemálo aj medzi známymi osobnosťami.
Lenže to, čomu tak často hovoríme depka, má väčšinou od skutočnej depresie dosť ďaleko. Klinická depresia, charakterizovaná smútkom, beznádejou, pocitmi viny a vlastnej bezcennosti, hypochondrickým nastavením, poruchami spánku, nechutenstvom, sexuálnymi dysfunkciami atď. (viď box), len tak cez noc neprejde a jej dôsledky môžu byť často tragické, zvlášť pre mužov.
Po špirále dolu
Marek je tridsaťdvaročný mladý muž, ktorý má ženu, dvojročnú dcéru, dobrú prácu v banke a za sebou asi štvorročnú „kariéru“ psychiatrického pacienta. Jeho diagnóza sa skrýva pod lekárskym kódom F33, čo znamená periodickú depresívnu poruchu. Inak povedané, lieči sa z depresie, ktorá má tendenciu sa vracať, takže ho raz za čas takmer úplne diskvalifikuje zo života.
„Pokiaľ to nezažijete, nepochopíte. To nie je zlá nálada alebo smútok,“ snaží sa Marek popísať svoj stav a potvrdzuje tvrdenie lekárov, že depresia je ochorenie celého tela. „Predstavte si, že sa ráno zobudíte s ťažkou opicou. Bolí vás celé telo, hlava, chrbát, žalúdok. Nič sa vám nechce, na nič nemáte náladu, všetko je prekryté takou ťažkou a smutnou dekou. Hovoríte si, že to prejde, že sa z toho vyspíte, ale ono to neprechádza. A najhoršie je, že si vôbec nemôžete spomenúť, aké to bolo, keď ste sa cítili normálne. Spomienky nefungujú, rozum nefunguje, alebo skôr hrá proti vám.“
Takto nejako vyzerá depresívna epizóda, ale je to skutočne len vzdialený opis, pretože samotnú ľudskú skúsenosť nemožno len tak odovzdať. „Ďalšia vlna bezmocnosti prichádza, keď zistíte, že sa to nedá prekonať. Chcete vstať z postele a urobiť si kávu, ale ono to nejde, a keď sa nad tým zamyslíte, zistíte, že to vlastne ani nemá zmysel. Prečo si robiť kávu? Prečo vstávať a fungovať? Je to ako pohyb v kruhu, alebo skôr po špirále, ktorá vás sťahuje hlbšie a hlbšie. A pre chlapa je to podľa mňa ešte horšie ako pre ženy. Začal som si navyše napríklad vyčítať, že by som mal živiť rodinu, byť oporou, napadalo mi, že nie som chlap, veď ani na sex som nemal pomyslenie! Vzápätí sa objavili myšlienky, že si žena určite nájde milenca, že so mnou nevydrží a utečie mi. A zúfalstvo sa len ďalej prehlbovalo.“
Mužské riešenie
Odborná literatúra obvykle uvádza pomer výskytu depresie u mužov a žien 1 : 2, ale v súčasnosti sú tieto čísla významne spochybňované. Dôvod? Symptómy depresie u mužov častejšie maskujú fyzické problémy – tzv. larvovaná depresia je názov pre prekrytie vlastnej psychopatológie telesnými symptómami (podobne, ako uvádzal Marek bolesti hlavy, chrbta, brucha atď.), pričom vlastné psychické ochorenie nie je na prvý pohľad zjavné. Mužské depresívne reakcie sú tiež viac mätúce, pretože kým ženy viac upadajú do smútku a plačú, muži môžu byť skôr podráždení, protivní a uzavretí do seba. Objavujú sa u nich náhle záchvaty hnevu a agresivity, prestávajú dbať na životosprávu a siahajú po alkoholových a cigaretových barličkách, v horšom prípade aj po drogách.
Nie je však pravda, že by o toľko častejšie páchali samovraždu ako depresívne ženy (uvádza sa, že až štyrikrát viac), ale, bohužiaľ, naozaj častejšie umierajú. Čím to je? Vysvetlenie opäť ponúka mužský spôsob riešenia problémov. Zatiaľ čo ženské samovražedné pokusy sú jemnejšie a často sa ich nepodarí dotiahnuť do konca, muži siahajú po radikálnejších a drastickejších spôsoboch: pri použití strelnej zbrane alebo skoku z výšky či pod vlak je pravdepodobnosť záchrany života menšia, než ako pri zhltnutí tabletiek, čo je zase najčastejší ženský spôsob pokusu o odchod z tohto sveta.
„To s tým hnevom je pravda,“ potvrdzuje Marek lekárske teórie v praxi. „Bolo to najmä na začiatku. Všetko ma hneď vytočilo, odnášala to, bohužiaľ, žena. Znovu som začal fajčiť, každý večer som tupo hľadel na televízor a pil, predovšetkým víno. Autom som jazdil ako idiot, ale najhoršie na tom bolo, že som sa za to všetko hrozne hanbil. Ísť k doktorovi? Prosím vás, to by bolo rovnaké, ako priznať prehru, priznať sa, že som zlyhal ako muž a človek. Pripadalo mi, že ma ľudia prestávajú mať radi práve preto, že začínam byť nevýkonný a zlyhávam. Všetko mi dlho trvalo, začal som sa zle sústrediť, ráno som sa budil nevyspatý a unavený.“
Nehovor mi, že to prejde!
Môžeme sa tváriť, že pokrok a emancipácia poriadne zamiešali spoločenským postavením a tradičnými úlohami, napriek tomu v istom zmysle aj naďalej hlboko pretrvávajú vo väčšine z nás. Muži v depresii sú toho dôkazom, a výchova rodičov im to, bohužiaľ, nijako neuľahčila: „Chlapci neplačú!“ Počúvali ste to v detstve? Muž by mal byť silný a neukazovať slabosť. Depresia ho však zráža na kolená, a tak s ňou bojuje svojím spôsobom. Lieči sa sám pri fľaške destilátu, skrýva svoje pocity, izoluje sa, vyhovára sa a kope okolo seba. Svoju vlastnú zraniteľnosť premieta na druhých a zároveň ich z nej obviňuje. Pripadá mu, že byť agresívnym a neznesiteľným je vždy lepšie, ako byť slabý, ale zároveň len ťažko čelí pocitom hanby a viny, ktoré sa v jeho psychike skrývajú za vlastným zmeneným správaním – nemohlo by to byť takto? tak ako tak v jeho psychike za vlastným zmeneným správaním skrývajú???. Kým žene sa akosi dovoľuje byť krehkou a slabou, muž to predsa musí zvládnuť sám, ako nabáda aj Karel Gott vo svojej slávnej piesni. A keď to nedokáže? Potom zostáva len samovražda, alebo aspoň správanie, ktoré povedie k rýchlemu koncu. Ojedinelá preto nebýva napríklad ani bezohľadná a riskantná jazda autom.
„Myšlienky na samovraždu mi, pochopiteľne, napadli, ale neurobil by som to. Pripadalo mi, že by to už bola úplná prehra,“ vysvetľuje Marek svoje vlastné postoje. „Problém som mal s inou vecou, a tou bola, paradoxne, podpora okolia. Snažili sa mi nejako pomôcť, pretože si všimli, že sa so mnou niečo deje. Ale robili to tým najhorším možným spôsobom.“
Spomínaný najhorší možný spôsob bol však zároveň, bohužiaľ, typickým vzorcom správania ľudí, ktorí sa v počiatočných fázach ochorenia snažia depresívneho človeka nejakým spôsobom povzbudiť. A tak sa Marek od svojho otca dozvedel, že by sa mal vzmužiť a byť chlapom, nie babou. Manželka sa ho pre zmenu usilovala zase rozveseliť a nejako pobaviť: „Mal by si ísť von a prísť na iné myšlienky“. A maminka? Tá pre zmenu presne vedela, „ako sa teraz cítiš, ale neboj sa, ono to prejde, nesmieš tomu podliehať“. Akýkoľvek pokus počúvnuť dobre mienené rady však len prehĺbil pocity bezmocnosti a ešte zmenšil už tak nedostatočnú sebadôveru, pretože depresia Mareka len utvrdila v presvedčení, že je na tom tak zle a je taký nemožný, že ani nedokáže vyhovieť tomu, čo mu ostatní hovoria. Inými slovami: Keď vezmete depresívneho človeka do lunaparku na kolotoče, aby ste mu spravili náladu, jeho depresiu tým len prehĺbite – začne si totiž vyčítať, že kým ostatní naokolo sa dobre zabávajú, on nestojí za nič, pretože to nedokáže…
Mužská depresia sa lekárom horšie diagnostikuje, pretože muži neradi vyhľadávajú pomoc, a keď už doktora navštívia, sťažujú sa na sociálne prijateľnejšie telesné problémy, čo môže mnohých praktických lekárov na dlhý čas zmiasť. A k psychiatrovi nepôjdu, pretože čo by tam asi tak robili?! Alebo, ako hovoril Marek: „Kričal som na ženu, že predsa nie som blázon, keď ma bolí brucho; že chorá je asi ona, keď ma posiela k cvokárovi!“ Napriek tomu, že sa dnes príznaky depresie u mužov opisujú častejšie, ako to bolo v minulosti. Čo je to napríklad moderný Syndróm mrzutého muža? Nie je to náhodou len iné vyjadrenie mužskej depresie? Alebo príznaky andropauzy, teda akéhosi mužského prechodu – aj jeho súčasťou je pomerne presvedčivý opis depresívnej symptomatiky. Psychologička Eva Labusová sa domnieva, že bežná je aj mužská popôrodná depresia u mužov, ktorí sa rozhodli sprevádzať svoju ženu pri pôrode, ale nemali dostatočnú psychickú výbavu na to, aby taký zážitok zvládli bez následkov.
„To neviem, ja som pri pôrode nebol, mal som depresiu už predtým,“ pokúša sa Marek o vtip. Pre účely tohto rozprávania požadoval zmenu mena, veku aj profesie, aj keď by mu i pravdivé údaje zaručovali dostatočnú anonymitu. „Je to proste stigma a hanbu len tak vymazať nedokážem. Dnes už aspoň viem, že sám by som to nezvládol a že požiadať o pomoc nie je zlyhanie. Chváliť sa tým však nebudem, podľa mňa je stále dosť ľudí, ktorí si myslia, že je to lenivosť alebo slabá vôľa, keď ráno nie som schopný vstať do práce.“
PODOBY DEPRESIE
Depresia patrí medzi 10 najvýznamnejších ochorení na svete a podľa odhadov WHO a Svetovej banky bude v roku 2020 druhou najzávažnejšou príčinou ekonomických strát a zaradí sa hneď za choroby srdca a ciev. Medzinárodná klasifikácia ochorení stanovila kritériá pre depresiu nasledovne:
- skleslá nálada, znížená energia a aktivita
- zhoršená schopnosť radovať sa, pokles záujmov
- zhoršenie koncentrácie a pozornosti
- značná unaviteľnosť aj po nepatrnej námahe
- znížené sebavedomie a sebadôvera
- pocity viny a bezcennosti
- smutný a pesimistický pohľad do budúcnosti
- myšlienky na sebapoškodenie a samovraždu
- poruchy spánku
- znížená chuť do jedla
foto: Unsplash.com