Chodíte spolu, možno ste aj manželia a máte deti, ale nežijete spolu a dávate si voľnosť. Vy bývate na jednom konci republiky, on na druhom. Doma sa stretávate len občas a nikdy by vám nenapadlo vypytovať sa: kto, kde, s kým a ako. A ani vášho partnera. Ako žijete, s kým trávite čas, to je vaša vec. Vitajte vo svete moderných vzťahov. Môžu fungovať?
Piatok večer, stojím pri bare v luxusnom podniku plnom krásnych a dobre oblečených mladých ľudí. Vidím mužov aj ženy, samých alebo s kamarátmi, ale nevidím žiadne páry. To nikto z nich nie je zamilovaný? Nechce lásku? „Naopak, všetci ju chcú,“ hovorí mi moja kamarátka Iva, „s jedinou podmienkou, že ich nebude veľmi obmedzovať.“ Ona sama je zadaná, ale keď ju o chvíľu neskôr jeden z tých dobre vyzerajúcich mužov požiada o telefónne číslo a ponúkne jej pozvanie na večeru, nezaváha ani na sekundu: prijíma. V Sydney, kde momentálne žijem, nehľadá väčšina mojich rovesníkov (tridsiatnikov a tridsiatničiek!) partnera na dlhodobý vzťah, ale pre zábavu. Keď to potom jedného alebo druhého prestane baviť, napíšu si SMS, zbalia veci a odídu, napríklad na druhý koniec sveta. V našich končinách to podľa psychologičky Alex Doležalovej nie je inak. Voľné vzťahy, v ktorých dvaja síce patria k sebe, ale súčasne si dávajú voľnosť, v ničom sa neobmedzujú a nič si nezakazujú a voľnosť hlásajú dokonca aj v sexuálnom živote, sú bežnou súčasťou modernej spoločnosti. A nielen u generácie medzi dvadsiatkou a tridsiatkou alebo krátko po nej. Takisto sa správajú aj mnohé manželské páry po x rokoch spolužitia. „Čo sa líši, to sú motívy takého správania,“ hovorí Alex Doležalová a pokračuje: „Pre mladých, aktívnych a na zážitky orientovaných ľudí môže stály verný vzťah predstavovať mnohé obmedzenia a nie je teda dôvod, prečo sa do neho vrhať. Generácia päťdesiatnikov je zasa vo veku, keď jej príslušníci splnili všetko, čo sa od nich očakáva, majú kariéry, domy, deti, ale pretože v tom nie sú úplne spokojní, prehodnocujú, čo ďalej so životom.“ Podobné krízy, samozrejme, zažívali aj generácie našich rodičov alebo prarodičov. Rozdiel bol v tom, že spoločnosť nič také netolerovala: rozvod bol hanba, milenky a milenci sa schovávali, ako sa to len dalo, o nevere sa nehovorilo… „A aby toho nebolo málo, ľudia zostávali v ‚musených‘ manželstvách aj z ekonomických dôvodov,“ dodáva psychologička Zuzana Lišková a pokračuje: „Demokratizácia spoločnosti uťala tieto tlaky a umožnila žiť ľuďom podľa ‚vlastného receptu na šťastie‘ bez toho, aby sa na nich niekto pozeral cez prsty.“ Pretože (alebo napriek tomu) odrazu môžeme všetko, nájsť recept a niekoho, kto by sa s nami na ňom chcel podieľať, je dosť zložité. A súčasťou tohto hľadania sú aj atypické vzťahy.
Chodíme spolu, alebo nie?
Môj tridsaťpäťročný kamarát Martin sa mi nedávno posťažoval, že jeho partnerka neustále vyžaduje komunikáciu na tému „náš vzťah“. Hoci s ňou trávi každú voľnú chvíľu a predstavuje ju kamarátom, tridsaťjedenročná Irena si nie je jeho láskou vôbec istá, pretože „o tom, ako to spolu majú, nikdy nehovorili“. A keď jej ani neponúkol spoločné bývanie? „To si mám napísať na Facebook, že som vo vzťahu s XY? Bude potom spokojná?“ hneval sa Martin. Sloboda, voľnosť, tápanie, objavovanie, užívanie si, nezáväzný sex, to všetko je zábava, ale len do určitej chvíle. U žien väčšinou dovtedy, keď sa ocitnú pod tlakom biologických hodín. V tej chvíli už neostáva čas na omyly a pátranie, chceme vedieť, na čom sme a správame sa rovnako ako Irena. „Niektoré ženy potom doslova zo dňa na deň zisťujú, že by bolo fajn sa na niekoho uviazať, splodiť dieťa, mať verný stály vzťah. Problém je, že muži okolo tridsiatky nemajú ani najmenší dôvod chcieť tento druh vzťahu a zakladanie rodiny s tým spojené. Dnešní muži majú potrebu splodiť potomka až okolo štyridsiatky, takže ak si chce žena začať vzťah s rovesníkom, nemá veľmi z čoho vyberať,“ hovorí Alex Doležalová. S pocitom, že im odchádza vlak, potom veľa žien preskakuje z nezáväzného užívania si do vzťahov, o ktoré stoja pre biologické hodiny tak veľmi, že sú ochotné zo strany partnera tolerovať rôzne formy spolužitia, hlavné totiž je, že niekoho majú. Odtiaľ pochádzajú všetky vzťahy, nad ktorými krútime hlavou, ako sa taká „úžasná, krásna, múdra, vzdelaná a podobne“ mohla dať dokopy s takým naničhodníkom. Ako? Stačí, aby ten naničhodník dodal ilúziu opory a rodiny. Žena, ktorá si mýli zamilovanosť s galantnosťou je vo vytržení, že konečne existuje muž, ktorý ju nechce len na zábavu a sex a nastáva logická reakcia organizmu: vypne monitorovací systém a slepo sa zamiluje. „Ak ide o generáciu mladých žien okolo tridsiatky, sledujem v praxi aj veľa takých, ktoré dobrovoľne nedobrovoľne tolerujú partnerovi ďalšie priateľky a dúfajú, že až sa ich muž vybúri, bude len ich a navyše vzorný manžel a otec. To môže vyjsť, ale aj nemusí,“ hovorí Alex Doležalová.
Otvorené manželstvá
Otvorené manželstvá sú zasa trochu iná kapitola. Nemýľte si ich s neverou, v tomto type vzťahu – logicky – žiadna neexistuje. Partneri si dobre rozumejú, aj spolu (možno) žijú, ale bez akýchkoľvek obmedzení, čo sa týka i sexu a čo obe strany tolerujú. Pretože odborníci tvrdia, že biologicky nie sme naprogramovaní na monogamný vzťah, muži ani ženy, na prvý pohľad to vyzerá ako možná forma spolužitia. „Po otvorenom manželstve, samozrejme, túžia najmä muži so svojimi prirodzenými snami, že budú mať v posteli celý svet. Ale ani niektoré ženy ho neodsudzujú,“ hovorí Alex Doležalová. Problém je ten, že takmer nikdy sa vo vzťahu nezíde dvojica, ktorá by mala o otvorenom manželstve úplne rovnakú predstavu. Alebo si myslíte, že Zlata Adamovská odsúhlasila bývalému manželovi Radkovi Johnovi v rámci otvoreného manželstva aj počatie ďalšieho potomka? Nie div, že druhý partner, a vôbec to nemusí byť žena, obvykle na podobné „otvorené“ návrhy pristupuje pod tlakom. Je to polodobrovoľný akt, kompromis, ktorý vždy jednému prekáža, ale pre financie, deti alebo iné záležitosti nakoniec súhlasí. „Výhody sú minimálne a len krátkodobé, výsledne vždy niekto trpí, či už sú to partnerky, manželky alebo milenci a milenky, vždy je niekto nakoniec zranený a dospeje k tomu, že je potrebné sa ku vzťahu postaviť inak a menej voľne,“ hovorí Alex Doležalová. Na model otvoreného vzťahu dnes väčšinou pristupujú ľudia okolo päťdesiatky, ktorí majú za sebou dlhé manželstvo. U nich však platí, že hoci si môžete všetko dôkladne naplánovať a s partnerom rozobrať do najmenších podrobností, realita bude vždy trochu iná. Pochopiteľne, najväčším nebezpečenstvom je, že nepôjde len o sexuálne spestrenie, ale že sa druhý z dvojice zamiluje. Príroda nás síce nevybavila monogamiou, ale ako ľudia, našťastie, nemáme len pudy. Máme aj mozog, vďaka ktorému vieme premýšľať a vďaka ktorému by sme mali dokázať „volanie prírody“ ovládať. Keď to jeden z partnerov nezvládne a prehovorí druhého na model voľného manželstva, skôr či neskôr nastane problém.
Spoločnosť sólohráčov?
VZŤAHY V ČÍSLACH
To, že tradičné partnerstvo a rodina sú na ústupe, ukazuje aj štatistika. Podľa údajov z minulého roka býva samých vo svojej domácnosti asi polovica mužov a o niečo málo menej žien. Za posledných desať rokov pritom pribudlo rozvedených mužov a žien o viac ako 30 percent. Počet slobodných sa zdvihol o desatinu. Prieskum aj ukázal, že ľudia stále častejšie žijú samostatne, hoci majú vzťah. Keď už vstupujú do manželstva, robia to oveľa neskôr a na kratší čas ako v minulosti. Tento fenomén sa pritom netýka len veľkých, ale aj menších miest. Vo veľkých svetových metropolách ako Londýn, Paríž alebo New York žije podľa prieskumov samo bez partnera až 70 percent dospelých.