Vyhľadať
Close this search box.

MENU

Máme dieťa… A nestíhame sa spolu baviť zhovárať

Tešili ste sa, až sa narodí, vedeli ste, že to bude zmena, ale že vám takmer zlikviduje život, na ktorý ste boli dovtedy zvyknutí? Prečo tak ťažko zvládame príchod potomkov na svet a prečo sa naša komunikácia s partnerom v tomto okamihu zužuje len na prebaľovanie, dojčenie alebo logistickú debatu kto, kedy a kam? Dá sa tomu predísť, a zabrániť tak prípadnej kríze vo vzťahu?

Videli ste film „Nechápem, ako to dokáže“, v hlavnej role so Sarah Jessicou Parker? Milujúca matka, starostlivá manželka, úspešná biznismenka, človek až krúti hlavou, čo niektoré ženy zvládnu. Všetko má však svoje hranice, ako ukazuje scéna, keď herečka sedí so svojím filmovým manželom na gauči v obývačke a on si povzdychne: „…minúty, keď nebudeme riešiť plienky, plánovať oslavy, stráženie detí, všetku tú logistiku… chcel by som sa s tebou jednoducho normálne rozprávať.“ Pripomína vám to niečo? Zďaleka v tom nie ste sami. A nejde iba o komunikáciu, ale aj o sex, a celé to všedno-denné spolužitie, ktoré sa v podstate zo dňa na deň po narodení potomka kompletne zmení, a chtiac-nechtiac sa musí prispôsobiť novému členovi rodiny. Aj všetci tí, ktorí deti zatiaľ nemáme, tušíme, že to nie je jednoduché. Na druhej strane, prečo je v dnešnej dobe také zložité zvládnuť niečo, o čom máme azda milión informácií (a nové si môžeme kedykoľvek vyhľadať), a z každej strany sa nám dostáva množstvo dobre mienených rád, prípadne pomoci? „Podľa mňa je jedna vec predstavovať si, že niečo bude náročné, a iná to naozaj zažiť. Spôsob, akým je to náročné, je totiž často iný, než by sme čakali, respektíve nás často zaskočia veci, o ktorých by sme to vôbec nepredpokladali,“ hovorí psychologička Katarína Lomská Filasová, matka 17-mesačného Šimona, ktorá je v očakávaní ďalšieho potomka, a dodáva: „Ja som si napríklad myslela, že najhoršie bude, že sa s dieťaťom vôbec nevyspím. Áno, bolo to hrozné. Ale vôbec som si nedokázala predstaviť, že moje dieťa bude neustále vyžadovať podnety. Jediná situácia, kedy bol Šimon pokojný, bola, keď som s ním chodila po byte a všetko mu ukazovala. No a robte to dvanásť hodín denne. Moje kamarátky ma vystrašili rastom zubov. Pritom Šimon už má skoro všetky a v podstate o tom ani nevieme.“ Podľa Kataríny Lomskej Filasovej je najväčšou zaťažkávacou skúškou po narodení dieťaťa fakt, že človek sa musí veľmi rýchlo prispôsobovať novo vzniknutej situácii, ktorá sa navyše každých pár dní – či pár hodín – mení. A na to nie sme zvyknutí. „Keď sme dvaja bezdetní, žijeme spolu niekoľko rokov, nastolíme si nejaký plus/mínus stereotyp, v ktorom fungujeme, a sami si ho riadime. Lenže s dieťaťom to zrazu nejde. Dohovoríte si návštevu a práve dostane horúčku a tak podobne. Na to treba zareagovať, lenže to sa nám väčšinou nepáči. V podstate sa snažíme udržať si život, ktorý sme mali predtým, a keď to nefunguje, okamžite máme tendenciu veci vyhodnocovať ako zlé. Ale ony nie sú zlé, len sú iné, ako sme čakali.“

Problémy, ktoré si sami spôsobujeme

Na rodičoch, ktorých osobne poznám, aj na tých diskutujúcich na internete, sa obvykle dajú pozorovať dve veci: na jednej strane je to ohromná radosť, na druhej potom zúfalstvo. „Pred siedmimi mesiacmi sa nám narodil krásny chlapček. Všetko je v poriadku, len náš život s Monikou už nie je taký, aký býval. Jej vzťah ku mne, k sexu, k životu vôbec je jednoducho úplne iný,“ vyjadruje Milan svoj pocit v jednej internetovej debate. Čo sa stalo, že keď máme rodinu, po ktorej sme túžili, aj tak nie sme stopercentne spokojní? Sme nároční? Chceme toho od života priveľa? Katarína Lomská Filasová sa domnieva, že najväčší problém je ten, že situáciu, ktorá nastala, vidíme ako problém. „Prečo by sme mali predchádzať tomu, že naša komunikácia, sex, prípadne celý život sa po narodení potomka úplne zmení? Prečo by sme to mali riešiť a zaťažovať si tým myseľ už x mesiacov vopred? Ide predsa o úplne prirodzený vývoj, že keď sa nám narodí dieťa, hovoríme o tom, kde kúpime plienky, o koľkej treba dieťa vyzdvihnúť u pani na stráženie a tak podobne…Komunikujeme o veciach, ktoré sú pre nás najdôležitejšie a nasledujúcich pár mesiacov alebo rokov to pravdepodobne nebude inak,“ hovorí. Samozrejme, keď máte na srdci čokoľvek iné, nič vám podľa odborníčky nebráni to partnerovi povedať. Veď časy, keď ste si o šiestej večer otvorili fľašu vína a do tretej do rána debatovali o všetkom a o ničom bez toho, aby vás čokoľvek vyrušilo, sú jednoducho – minimálne na určitý čas – preč, a treba sa s tým zmieriť. „Keď už náhodou neskáčeme okolo dieťaťa, sme radi, že sa trochu vyspíme, vyhádžeme staré potraviny z chladničky alebo preberieme kopu pošty. A robíme to preto, že je to pre nás v danej chvíli najdôležitejšie, že to potrebujeme. Nie je na tom nič zlé, ak to ako zlé nevnímame,“ dodáva psychologička a pripája jednu osobnú skúsenosť. Keď ju s manželom prvý raz po pôrode čakal voľný víkend, keď mala syna strážiť babička, naplánovali si spoločne večeru, kino, chceli si ísť zatancovať…“ No a potom sme v ten večer doma sedeli a hovorili jeden druhému: „Tak čo, ideme?“ „Hmmm, o chvíľu…“ Až sme si priznali, že sa nám vlastne úplne zúfalo nikam nechce ísť a že budeme najšťastnejší, keď si odpočinieme na gauči pri filme,“ usmieva sa. Čo tým chce povedať? Veľa ľudí podľa nej robí chybu v tom, že síce vyhovie svojej reálnej potrebe, bohužiaľ, tá však neladí s predstavou „prežúrovanej noci“, a tak vzápätí začnú vyhodnocovať, čo je zlé alebo že ich vzťah už je nanič a podobne. A vzniká problém spôsobený vyhodnocovaním a porovnávaním. Nie je to sedením pri televízii, a už vôbec nie tým, že jeden z partnerov pri filme po pol hodine zaspal.

A zase tie priority!

Je to možná klišé, ale pri rodičovstve stopercentne platí, že aké si to urobíte, také to máte. Podľa psychologičky Zuzany Liškovej je všetko otázkou priorít. „Ak si uvedomíte nesporný fakt, že to, čo teraz dáte deťom, im už nikto nezoberie a, naopak, čo im nedáte teraz, už im nikdy nikto nenahradí, budete všetko zrazu vnímať úplne inak. Dieťa vás denne prepája, naplňuje, ukotvuje a je schopné krízu v zárodku zlikvidovať za predpokladu, že si z rodičovstva vy sami neurobíte problém,“ tvrdí. Pretože za partnerov si často vyberáme ľudí, ktorí sú opakom nás samotných, vzniká vo vzťahoch určitá nerovnováha, ktorá môže byť plusom aj mínusom – záleží na tom, ako sa k tomu postavíme. A zvlášť v situácii, kedy sa z dvojice narodením potomka stáva rodina. „Je to v mnohých vzťahoch, že jeden z dvojice je pracovitý, druhý naopak lenivejší, jeden skôr egoista, druhý altruista, každý vyrástol v inom prostredí. Zatiaľ čo jeden si užíval v detstve láskavú opateru a neutíchajúci záujem rodičov, druhý, naopak, trpel nenaplnenou potrebou bezpečia, istoty a lásky. Pritom všetko môže pri takých konšteláciách fungovať: lenivejší volí izbové aktivity, ide s potomkom spať, sleduje rozprávky, akčnejší zatiaľ uvarí, vyperie. Krízy s malým „k“ sú sprievodným a prechodným javom náročnej fázy partnerského vzťahu. Keď ich prijmeme také, aké sú, nehrozí, že sa z nich stane neriešiteľný problém,“ mieni psychologička. Samozrejme, že komunikácia medzi partnermi, sex a život vôbec sú po narodení dieťaťa iné, než boli pred pôrodom. Obe odborníčky sa však zhodujú v tom, že keď to dvojica zoberie ako fakt, ktorý nebude zbytočne pitvať, žiadne veľké problémy pravdepodobne nevzniknú. Určité obmedzenie komunikácie vo vzťahu je dané aj tým, že keď je žena cez deň s dieťaťom a večer si chce ísť napríklad zacvičiť, pravdepodobne ju v strážení vystrieda manžel, takže spoločne stráveného času hneď markantne ubudne. Opäť však platí, že záleží už na vás, ako to prijmete: bude cvičenie odreagovaním, v  dôsledku ktorého budete mať dobrú náladu, budete sa obaja cítiť dobre, a tým pádom aj komunikácia o prípadných nepríjemných veciach bude jednoduchšia, alebo to obaja budete vnímať ako problém v zmysle: zase sme si doma dnes len podali dvere a prečo a ako a má zmysel vôbec o niečom hovoriť, keď teraz máme päť spoločných minút…

Sex je TEN problém!

Poznám veľa ľudí, ktorí tvrdia, že ich partnerský vzťah po narodení potomka stroskotáva na sexuálnom živote, a keby on/ona (myslené ich partner) len trochu viac chceli…mohlo by to byť všetko úplne inak. Naozaj? Bez toho, aby sme chceli problémy s tým spojené nejako bagatelizovať, Katarína Lomská Filasová tvrdí, že občas túto oblasť zbytočne preceňujeme, často opäť pod tlakom porovnávania, ako to majú naši známi, priatelia alebo ako sa o tom dočítame v médiách, že je to „správne“. „Keby bola medzi partnermi skutočne väčšia potreba sexu, väčšina by ju jednoducho napĺňala. Zoberte si, aké je ťažké, keď ste veľmi hladný, presvedčiť sa o 10-tej večer, že už by ste nemali jesť. Väčšina ľudí nakoniec chladničku aj tak otvorí a naje sa. Keby bola potreba sexu naozaj nenaplnená, ozvala a presadila by sa úplne rovnako ako hlad. Lenže ona sa nepresadí. A nie je to náhodou tým, že jednoducho v tomto čase nie je taká veľká? Že prevládnu iné potreby?“ pýta sa odborníčka a dodáva, že človek vždy uspokojuje svoje potreby počínajúc tými najpálčivejšími, čo je prírodou daná a prirodzená vec. Pozrite sa na to napríklad takto: keď sa vám chce cikať, ťažko si vychutnáte…čokoľvek. Pokým nepôjdete na toaletu. Potreba sexu sa ozve vo chvíli, keď pre ňu bude v živote miesto. „Preto mnohých môže napraviť práve to, že sa nebudeme vzájomne obviňovať z toho, ako máme málo sexu. Pretože málo je ho akurát vzhľadom na to, čo vidíme vo svojom okolí, pre nás samotných ho môže byť pokojne dostatok,“ hovorí psychologička. Neobviňovať však neznamená nehovoriť! Len je dôležité si uvedomiť, že dvere k sexuálnemu životu otvára empatia a trpezlivosť. A tie sú možno nakoniec kľúčom ku všetkému – sexu, komunikácii, životu vôbec! Žijeme v čase, keď chceme všetko a hneď a keď sa nedokážeme zmieriť s tým, že nikdy nemôžeme mať sto percent, ale – ak použijem príklad z už spomenutého filmu – že nemôžeme v jednej chvíli sedieť na dôležitom rokovaní, stavať s deťmi snehuliaka a ešte sa milovať s partnerom. Musíme si jednoducho vybrať a prijať určité obmedzenia z toho vyplývajúce. Pretože až potom si môžeme naplno vychutnať radosť s tým spojenú…

 Ako ľahko zvládnuť rodičovstvo?

Ženám na rodičovskej dovolenke odporúčam zariadiť si program tak, aby aspoň jedno odpoludnie v týždni sa o dieťa staral sám muž. Ona sa odreaguje, on čiastočne pochopí, čo všetko to obnáša. Ideálne je stráviť aspoň jeden víkendový deň všetci traja spoločne – otec, matka, dieťa. Optimálny model je podľa mňa tento: v pracovnom týždni jedno odpoludnie on aj ona „osobné voľno“, zostávajúce spoločné plus jeden víkendový deň spoločný a jedno víkendové odpoludnie vo dvojici, keď si dieťa zoberú na starosť starí rodičia.

Odporúčam nemučiť sama seba rôznymi postupmi, radami a pod., ako to mám na tej materskej robiť „správne“. „Ako je to možné, že ma už nebaví dojčiť moje skoro ročné dieťa? Ako to, že ma to na materskej nenapĺňa a občas mám myšlienky, že najradšej by som azda žiadne dieťa nemala? Čo som to za strašnú matku? A ako to, že nemám každý večer teplú večeru na stole a na umývadle sú fľaky? Som vôbec na niečo súca, keď už nezvládam ani takéto banality?“ Tak na toto všetko sa vykašlite, je úplne normálne, že ste často nespokojná, že to podľa svojich predstáv nezvládate a že vás táto rola nenaplňuje – a predovšetkým sa za to netrestajte. Miesto toho sa rozhliadnite, čo iné by ste si k materskej mohli pribrať, aby vás to bavilo a napĺňalo, aj za cenu omrviniek na stole a kopca riadu v dreze.

foto: unsplash.com, pixabay.com

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.