Patrí materská láska a materský inštinkt k prirodzenostiam, ktoré sú vlastné každej žene? Alebo je normálne, keď matka o svojej láske k deťom pochybuje? A je normálne, keď miluje jedno dieťa viac než to druhé?
Patrím k tým matkám, ktoré materskú lásku pociťovali takmer okamžite po pôrode. Všetky tri tehotenstvá som prežívala v láskyplnom opojení a so svojimi ešte nenarodenými synmi som sa rozprávala vari každý deň. Neviem či preto, že sa o prenatálnej komunikácii hovorí a píše, alebo jednoducho preto, že som svoje deti automaticky považovala aj v bruchu za osôbky, s ktorými prosto musím komunikovať, aj keď mi ešte nevedia odpovedať. Jednoducho som to tak cítila. Môžem však potvrdiť, že niečo na tej prenatálnej komunikácii asi bude, pretože keď deti v dojčenskom veku počuli áriu z mojej obľúbenej opery, reagovali na ňu náhlym upokojením. Známy kanadský psychológ Thomas Verny tvrdí, že ľudský plod môže nielen vidieť a počuť, ale aj niečo prežívať a dokonca sa aj niečo učiť, samozrejme, na základnej úrovni. A čo je najdôležitejšie, je vraj schopný cítiť. Podľa nej bude dieťa samo seba vnímať ako šťastné alebo smutné podľa toho, čo sa o sebe dozvedelo pri pobyte v maternici. A hlavným zdrojom toho posolstva je matka. Neznamená to však, že každá „povrchná“ či prechodná úzkosť a starosť má negatívny vplyv na dieťa. To, na čom záleží, sú hlbšie formy cítenia. Že ste so svojím bábätkom nehovorili, keď bolo v brušku? Samozrejme, vôbec to neznamená, že ho nemilujete alebo že z neho vyrastie smutné a depresívne dieťa. Názory na prenatálne obdobie sa líšia aj medzi samotnými odborníkmi, v každom prípade je isté, že vzťah medzi prežitkami matky a plodom existuje – otázka už je, aký tesný je tento vzťah a do akej miery dieťa ovplyvní to, čo naň matka počas tehotenstva prenáša.
Materská láska – čo to je?
„Nikdy som dieťa nechcela a netúžila som po ňom. Jednoducho som to tam vnútri vôbec necítila. Nerozplývala som sa nad cudzími deťmi, nemala som potrebu sa s nimi rozprávať ani u kamarátok, jednoducho som bola v tomto smere chladnejšia. Pritom pochádzam z troch súrodencov. Potom som raz otehotnela a veľmi vážne som uvažovala o prerušení tehotenstva. Mávali mnou rôzne pochybnosti, predovšetkým o tom, či by som vôbec dokázala byť dobrou matkou, keď mi deti nič nehovoria. Môj priateľ ma nakoniec presvedčil, aby som to nerobila. Ani počas tehotenstva som nezažívala eufóriu z toho, že budem matkou, jednoducho som si pripadala len o pár kilogramov ťažšia. Netúžila som po ultrazvukovej snímke, netúžila som hladkať si brucho… Potom som porodila syna Tadeáša a na rolu matky som si musela začať zvykať. Týždne ubiehali, zvládala som to, ako sa dalo, a potom sa zrazu prihodilo niečo zvláštne. Ako Tadeáš rástol, začala s ním byť väčšia zábava, a ja som si zrazu uvedomila, že som vlastne strašne rada, že ho mám. Určite nie som stále tá klasická mama s veľkým ,M‘, ktorá behá okolo hniezda, ale pochopila som, že materská láska môže prísť, aj keď si myslíte, že nie,“ rozpráva tridsaťpäťročná Irena z Bratislavy. Jej názor ostatne potvrdzuje aj psychologička Tereza Beníšková. „Materská láska väčšinou príde sama od seba, ale nie úplne u všetkých žien. Niektoré mamičky milujú svoje už bábätko v brušku, iné si na príliv materskej lásky musia chvíľu počkať. Je však len mizivé percento matiek, ktorým sa nepodarí nájsť si nakoniec cestu k svojmu dieťaťu. Materská láska prechádza aj rôznymi premenami podľa aktuálnej podoby vzťahu zúčastnených. V niektorom období je jednoduché dieťa milovať, v inom je to ťažšie,“ hovorí psychologička.
Láska na prvý pohľad? Možno až na desiaty
Nerobiť rozdiely? Ide to, ale ťažko.
Ako budovať vzťah medzi matkou a dieťaťom
· Robiť s deťmi niečo pre radosť, plánovať si čas aj na takéto činnosti rovnako ako na všetko ostatné – spoločné zážitky sú dôležité.
· Ak bude mamička s jedným z detí musieť riešiť len problémové situácie alebo otravné povinnosti (napríklad robiť domáce úlohy, ktoré sa veľmi nedaria, alebo kontrolovať upratovanie izby, čo dieťa nenávidí, riešenie poznámok zo školy, hádky s kamarátom a pod.), zákonite z toho budú obaja unavení. Chce to naplánovať niečo, čo baví matku aj dieťa, a robiť to najmenej 1x do týždňa (spoločné hranie počítačových hier, spoločné sledovanie rozprávok, spoločné hranie hry, spoločné maľovanie, jazda na bicykli…). Matka a dieťa by sa na to mali tešiť a mať z toho radosť. V takej chvíli sa spoznajú aj z inej stránky – mamička si všimne, aké je dieťa milé, vtipné, pohotové, keď nie je stresované povinnosťami a neúspechmi.
· Snažte sa pravidelne tráviť čas s každým z detí zvlášť. Pomáha aj cielene si všímať dobré stránky dieťaťa a robiť niečo, kde sa uplatnia prirodzené vlohy dieťaťa (napríklad so športovo zdatným dieťaťom sa môže mamička chodiť korčuľovať, pretože ju poteší, ako sa dieťa pekne korčuľuje a aké je obratné). Potom si k nemu mamička ľahšie nájde cestu.
foto: unsplash.com, pixabay.com