Vyhľadať
Close this search box.

MENU

Jedno dieťa mám radšej…

Patrí materská láska a materský inštinkt k prirodzenostiam, ktoré sú vlastné každej žene? Alebo je normálne, keď matka o svojej láske k deťom pochybuje? A je normálne, keď miluje jedno dieťa viac než to druhé?

Patrím k tým matkám, ktoré materskú lásku pociťovali takmer okamžite po pôrode. Všetky tri tehotenstvá som prežívala v láskyplnom opojení a so svojimi ešte nenarodenými synmi som sa rozprávala vari každý deň. Neviem či preto, že sa o prenatálnej komunikácii hovorí a píše, alebo jednoducho preto, že som svoje deti automaticky považovala aj v bruchu za osôbky, s ktorými prosto musím komunikovať, aj keď mi ešte nevedia odpovedať. Jednoducho som to tak cítila. Môžem však potvrdiť, že niečo na tej prenatálnej komunikácii asi bude, pretože keď deti v dojčenskom veku počuli áriu z mojej obľúbenej opery, reagovali na ňu náhlym upokojením. Známy kanadský psychológ Thomas Verny tvrdí, že ľudský plod môže nielen vidieť a počuť, ale aj niečo prežívať a dokonca sa aj niečo učiť, samozrejme, na základnej úrovni. A čo je najdôležitejšie, je vraj schopný cítiť. Podľa nej bude dieťa samo seba vnímať ako šťastné alebo smutné podľa toho, čo sa o sebe dozvedelo pri pobyte v maternici. A hlavným zdrojom toho posolstva je matka. Neznamená to však, že každá „povrchná“ či prechodná úzkosť a starosť má negatívny vplyv na dieťa. To, na čom záleží, sú hlbšie formy cítenia. Že ste so svojím bábätkom nehovorili, keď bolo v brušku? Samozrejme, vôbec to neznamená, že ho nemilujete alebo že z neho vyrastie smutné a depresívne dieťa. Názory na prenatálne obdobie sa líšia aj medzi samotnými odborníkmi, v každom prípade je isté, že vzťah medzi prežitkami matky a plodom existuje – otázka už je, aký tesný je tento vzťah a do akej miery dieťa ovplyvní to, čo naň matka počas tehotenstva prenáša.

Materská láska – čo to je?

„Nikdy som dieťa nechcela a netúžila som po ňom. Jednoducho som to tam vnútri vôbec necítila. Nerozplývala som sa nad cudzími deťmi, nemala som potrebu sa s nimi rozprávať ani u kamarátok, jednoducho som bola v tomto smere chladnejšia. Pritom pochádzam z troch súrodencov. Potom som raz otehotnela a veľmi vážne som uvažovala o prerušení tehotenstva. Mávali mnou rôzne pochybnosti, predovšetkým o tom, či by som vôbec dokázala byť dobrou matkou, keď mi deti nič nehovoria. Môj priateľ ma nakoniec presvedčil, aby som to nerobila. Ani počas tehotenstva som nezažívala eufóriu z toho, že budem matkou, jednoducho som si pripadala len o pár kilogramov ťažšia. Netúžila som po ultrazvukovej snímke, netúžila som hladkať si brucho… Potom som porodila syna Tadeáša a na rolu matky som si musela začať zvykať. Týždne ubiehali, zvládala som to, ako sa dalo, a potom sa zrazu prihodilo niečo zvláštne. Ako Tadeáš rástol, začala s ním byť väčšia zábava, a ja som si zrazu uvedomila, že som vlastne strašne rada, že ho mám. Určite nie som stále tá klasická mama s veľkým ,M‘, ktorá behá okolo hniezda, ale pochopila som, že materská láska môže prísť, aj keď si myslíte, že nie,“ rozpráva tridsaťpäťročná Irena z Bratislavy. Jej názor ostatne potvrdzuje aj psychologička Tereza Beníšková. „Materská láska väčšinou príde sama od seba, ale nie úplne u všetkých žien. Niektoré mamičky milujú svoje už bábätko v brušku, iné si na príliv materskej lásky musia chvíľu počkať. Je však len mizivé percento matiek, ktorým sa nepodarí nájsť si nakoniec cestu k svojmu dieťaťu. Materská láska prechádza aj rôznymi premenami podľa aktuálnej podoby vzťahu zúčastnených. V niektorom období je jednoduché dieťa milovať, v inom je to ťažšie,“ hovorí psychologička.

Láska na prvý pohľad? Možno až na desiaty

„Prvé dieťa som porodila v termíne a hneď od prvej chvíle som s ním mohla byť. Mala som pocit, že nič krajšie som si nemohla priať – priamy kontakt, pohľad do očí. Druhú dcéru som porodila takmer o dva mesiace skôr. Musela byť v inkubátore a ja som ju nemohla ani chytiť do náručia. Pritom som cítila takmer až nutkavú potrebu okamžitého vytvárania puta, bez ohľadu na to, kde sa dcéra práve nachádzala. Tak som ju aspoň hladila cez otvor inkubátora a snažila sa na ňu hovoriť. Je to zvláštne, ale keď nás potom pustili domov, mala som pocit, že môj vzťah k nej nie je rovnaký, ako bol pred rokmi k staršej dcére. Hoci mi psychologička hovorila, že puto sa môže vytvoriť až neskôr, napríklad až v druhej polovici prvého roka, a že ide o zložitý proces, ktorý nezávisí od toho, či som dieťa mala v prvých minútach na bruchu. Uplynuli dva roky, a ja mám stále pocit, že druhú dcéru milujem menej. Hanbím sa za to, ale jednoducho si nemôžem pomôcť,“ hovorí tridsaťdvaročná Alena. Láska na prvý pohľad je asi niečo, čo vidíme len vo filmoch, a vytvoriť a prehĺbiť lásku, ktorá trvá celý život, obyčajne stojí úsilie, čas a aj veľa trpezlivosti. A to platí nielen o láske medzi mužom a ženou, ale aj medzi súrodencami či medzi matkou a dieťaťom. Fyzický kontakt tesne po pôrode nezaručuje okamžitú citovú blízkosť. Alena isto nie je jediná matka, ktorá tvrdí, že jedno dieťa miluje viac než druhé. Len o tom tie ďalšie nehovoria nahlas. „Každý človek je originál, takže je celkom možné, že matka môže mať jedno dieťa radšej než druhé alebo ostatné. Vyzeráme inak, správame sa inak, vzbudzujeme lásku rôznym spôsobom, zapadajú do seba iné kúsky vzťahovej skladačky. Nie je to nič, za čo by sa mama mala hanbiť. Dokonca je to prirodzené a normálne. Podľa mňa azda ani nie je možné, aby mal rodič rád viac detí úplne rovnako a rovnakým spôsobom. Podstatné je, aby mala matka každé svoje dieťa dostatočne rada (ale každé možno za niečo iné a trochu inak). V ideálnom prípade by matka mala mať rada svoje deti láskou bezpodmienečnou, takou, ktorú si dieťa nemusí zaslúžiť. Mať ho rada len pre to, že je,“ vysvetľuje psychologička Beníšková.

Nerobiť rozdiely? Ide to, ale ťažko.

Nikdy sa nedá odhadnúť, aká matka z vás vo finále bude. Takže pokojne teraz môžete tvrdiť, že by ste neboli dobrá mama alebo, naopak, presviedčať okolie, že budete tá najlepšia. „Nedá sa nijako vopred zistiť, že práve vy budete mať s materskou láskou problémy. Preto sa ani nedá povedať, že by ste nemali mať deti. Je mnoho žien, ktoré sa na dieťa príliš necítia, do iného stavu prídu skôr nedopatrením, ale potom sú z nich vynikajúce mamičky. To, že matka svoje dieťa miluje, zároveň neznamená, že z neho nie je občas unavená, že naň niekedy nie je naštvaná, že sa nechce hrať alebo rozprávať… to všetko je normálne. Samozrejme, môže sa stať, že ak žena miluje jedno dieťa výrazne viac než druhé, bude medzi nimi robiť nejaké rozdiely. Potom je však namieste zamyslieť sa a situáciu riešiť s pomocou odborníka. Deťom sa nežije dobre s tým, že mamička ich nemá rada, že má oveľa radšej brata či sestru,“ radí psychologička Beníšková. Ide, samozrejme, o prípad, keď jedno dieťa protežujete skutočne mnohonásobne viac ako to druhé. Ak by ste totiž tento problém neriešili, je možné, že si pre váš prístup ponesie „odstrkované“ dieťa do života veľkú traumu. A taká trauma býva hlboká a dokáže človeka prenasledovať až do smrti. Je možné, že jedno dieťa milujete menej jednoducho preto, že ste sa museli kvôli nemu vzdať niečoho, čo ste robili rada, že vám „narušilo“ plány, napríklad profesijné, že vám skomplikovalo život, alebo jednoducho preto, že vás práve v tom čase opustil partner. Môže to byť tisíc dôvodov – ale nikdy by ich nemalo pocítiť dieťa. A verte, že sa to dá. „Mám tri deti a každé s iným mužom. Nikdy som medzi nimi nerobila rozdiely, pritom každé je úplne iné a s inou povahou. S každým si inak rozumiem a s každým mám iný vzťah. Niekedy je ťažké strážiť si, aby som neprejavovala k niektorému z nich viac lásky, ale myslím, že sa to dá zvládnuť,“ rozpráva štyridsaťročná Martina. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť aj ja, že v mojom živote matky troch synov sa občas vyskytli situácie, keď som si kládla otázku: „Mám ich rada všetkých rovnako?“ Väčšinou to však bolo vo chvíli, keď ma jeden z nich naozaj veľmi naštval. O desať minút potom bolo všetko inak a moje city sa vrátili tam, kde boli predtým. Keď sa zamyslím a spýtam sa znova, či náhodou nemám niektorého z nich radšej, asi vás sklamem – nemám. Ale každého mám rada inak, iným spôsobom. Najstaršieho milujem pre jeho zmysel pre humor, empatiu a galantnosť, prostredného milujem pre jeho rozvážnosť, zodpovednosť a zvláštny lesk v očiach a najmladšieho pre jeho utáranosť a šikovnosť. A myslím, že všetci veľmi dobre vedia, že mama ich má rada tak, ako najlepšie vie, hoci niekedy zvýši hlas a rozhnevá sa. Pretože ani mamy nie sú dokonalé.


Ako budovať vzťah medzi matkou a dieťaťom

· Robiť s deťmi niečo pre radosť, plánovať si čas aj na takéto činnosti rovnako ako na všetko ostatné – spoločné zážitky sú dôležité.
· Ak bude mamička s jedným z detí musieť riešiť len problémové situácie alebo otravné povinnosti (napríklad robiť domáce úlohy, ktoré sa veľmi nedaria, alebo kontrolovať upratovanie izby, čo dieťa nenávidí, riešenie poznámok zo školy, hádky s kamarátom a pod.), zákonite z toho budú obaja unavení. Chce to naplánovať niečo, čo baví matku aj dieťa, a robiť to najmenej 1x do týždňa (spoločné hranie počítačových hier, spoločné sledovanie rozprávok, spoločné hranie hry, spoločné maľovanie, jazda na bicykli…). Matka a dieťa by sa na to mali tešiť a mať z toho radosť. V takej chvíli sa spoznajú aj z inej stránky – mamička si všimne, aké je dieťa milé, vtipné, pohotové, keď nie je stresované povinnosťami a neúspechmi.
· Snažte sa pravidelne tráviť čas s každým z detí zvlášť. Pomáha aj cielene si všímať dobré stránky dieťaťa a robiť niečo, kde sa uplatnia prirodzené vlohy dieťaťa (napríklad so športovo zdatným dieťaťom sa môže mamička chodiť korčuľovať, pretože ju poteší, ako sa dieťa pekne korčuľuje a aké je obratné). Potom si k nemu mamička ľahšie nájde cestu.

foto: unsplash.com, pixabay.com

Novinky

Odoberajte newsletter

Odoberajte najnovšie informácie o našej ponuke do Vašej emailovej schránky.