Učíme sa, ako byť spokojným v sexe, ako zarobiť peniaze alebo dobre vychovať deti, len šancu na spokojný partnerský vzťah stále akosi vnímame ako osudovo danú. Akoby sa ľudia delili na tých, ktorí ho majú, a na tých, ktorým je súdené žiť osamote. Pritom pritiahnuť si vysnívaného partnera nie je ani tak o surfovaní na zoznamkách, ako hlavne o nastavení v hlave.
Podľa kouča Aleša Kalinu, ktorý sa touto témou zaoberá už dlhé roky, žije v našej republike takmer 0,5 milióna samotárov a toto číslo sa neustále zvyšuje – ročne pribudne 50 tisíc jednočlenných domácností.
Títo singles sa delia približne do štyroch skupín. Prvú tvoria tí, ktorí chcú byť sami, pretože zažili veľké sklamanie, a tak sa rozhodli stiahnuť do ústrania. V druhej skupine sú samotári, ktorí už dlho žijú single a radi by našli nového partnera. Do tretieho okruhu samotárov spadajú ľudia, ktorí majú pocit, že už toho skúsili a zažili toľko, že im neostáva žiadna nádej na šťastný život s partnerom. A konečne sú to ľudia, ktorí nemajú žiadne zranenie, a aj napriek tomu zastávajú názor, že byť sám je fajn. „Často ide o jedincov, ktorí si zvolili vedomú samotu ako spôsob života, pretože sa nechcú zaťažovať pozemskými záležitosťami, ale plne sa oddať Bohu. Ten sa potom de facto stáva ich partnerom,“ mieni Aleš Kalina. „Pokiaľ sa však niekto rozhodne byť sám bez toho, aby mal nejaký vyšší zámer, samota pre neho bude zničujúca a nakoniec ho udusí. A takých ľudí je väčšina.“
Človek je, skrátka, tvor spoločenský a negatívny dopad nedobrovoľnej samoty potvrdzujú aj lekárske výskumy. Pričom v tejto súvislosti nehovoríme len o partnerských vzťahoch, pretože aj priateľské kontakty sú nevyhnutné na udržanie pevného zdravia. Spoločenskejší ľudia sa cítia menej v strese, viac sa o seba starajú a menej v živote riskujú. Ľudia, náležiaci do širšej spoločenskej skupiny, majú vraj tiež o päťdesiat percent lepšiu mieru prežitia.
Už nikam nejdem
Ako prospešnú je možné brať samotu po rozchode alebo nejakom inom traumatizujúcom zážitku. Ponúka nám totiž jedinečnú možnosť poriadne spracovať prežitú traumu, upokojiť sa v duši a pripraviť sa na nový vzťah. Po roku alebo aj skôr už nás však prestáva baviť byť sami. Zápasíme s prichádzajúcimi pocitmi zmaru a nenaplnenia, hoci okoliu viac či menej presvedčivo tvrdíme, že sme spokojní a konečne máme čas venovať sa knižkám a chodiť na angličtinu. Priatelia nám hovoria: „Neseď stále doma a choď sa niekam baviť.“ Nakoniec nás presvedčia, takže počúvneme a vyrazíme do klubu alebo do baru. Párkrát to zopakujeme, ale nakoniec sa len zakonzervujeme vo svojej otrávenosti a beznádeji, pretože nestretneme nikoho, kto by nám bol aspoň trochu sympatický. Na popud obzvlášť neodbytného kamaráta sa ešte zaregistrujme do internetovej zoznamky a po pár beznádejných schôdzkach sa z nás stávajú horúci kandidáti na doživotnú osamelosť. Prečo sa nám nedarí?
Podľa Aleša Kalinu ide v prvom rade o to, že nám z nejakých dôvodov mozog nedovolí vhodných partnerov vidieť a vnímať, a to ani keby stáli v električke na našej nohe alebo do nás vrazili na priechode.
A téma samoty sa veľmi dotýka aj ľudí, ktorí síce žijú vo vzťahu, ale prakticky sú v ňom sami. Sú zranení, ale nevedia byť sami, a tak si niekoho nájdu, pričom je im do istej miery jedno, s kým budú žiť. Nemajú silu z nevyhovujúceho a nefunkčného vzťahu odísť a z určitých dôvodov radšej zaprú sami seba. Niekedy nechcú prevziať zodpovednosť alebo to robia kvôli deťom či majetku a skrátka len tak prežívajú.
Dievčatá sú mrchy
Aleš Kalina pred 10 rokmi vymyslel teóriu emočných rovníc, systém, ktorý vychádza z toho, že keď nám niekto ublíži, nadobudneme presvedčenie, že svet je plný ľudí, ktorí túžia druhým škodiť a ničiť ich. Nedôjde vám, že taký svet je len vo vašej hlave, kde filtrujete realitu cez svoje strachy a negatívne zážitky z minulosti. Vaša samota je teda vlastne len obranným mechanizmom, ktorý vás má chrániť pred ďalším zranením.
Náš mozog totiž funguje ako výkonný počítač a zaznamenáva všetko už od nášho prenatálneho života. Tieto skúsenosti potom spracováva ako vzorce alebo rovnice, ktorých môže byť od 200 až do 4 tisíc. Zlé skúsenosti sú základom negatívnych emočných rovníc a my potom v živote opakujeme stále rovnaké chyby a prežívame rovnaké nepríjemné situácie bez toho, aby sme si uvedomovali podstatu problému. Pritom stačí preprogramovať mozog.
„Najprv musíme spoločne s klientom nájsť situácie, kedy vznikli podstatné vzorce správania, ktoré mu bránia zoznámiť sa a žiť v partnerstve,“ hovorí kouč. V drvivej väčšine prípadov sa zrodili v detstve, v kontakte s mamou a otcom, ktorí nás napríklad odmietali, nerešpektovali našu vnútornú podstatu, bránili nám robiť veci po našom, takže sme si až do dospelosti udržali tendenciu byť radšej sami a nikoho nevyhľadávať, pretože je to pre nás bezpečnejšie. A ďalšie vzorce možno vznikali aj neskôr v kontakte s prvými láskami. „Dievčatá sú mrchy“, „na chalanov nie je spoľahnutie“, to sú príklady nežiaducich vzorcov správania.
Film o anjelskom partnerovi
Ďalším krokom je spísanie objednávky partnera, kedy klient prostredníctvom formulára opíše svojho „anjelského“ partnera. Má byť chudý, zábavný, domáci typ, chovateľ psov? Alebo má milovať dobré jedlo, francúzske Alpy a chcieť založiť rodinu? (Kouč odporúča pre zosilnenie účinku vystrihnúť si z časopisu fotku niekoho, kto sa nám páči.) Požadované vlastnosti potom klient rozdelí podľa tém do štyroch kvadrantov „práca, peniaze, zdravie, vzťahy“ a potom v jednotlivých kvadrantoch zostaví vety. Nesmie ich však byť viac než šesť (aby to hlava dokázala „pobrať“). Týchto šesť viet bude zahŕňať všetky požiadavky na partnera a klient si ich potom prevedie do podoby šiestich emočných filmov, ktoré si bude každý deň premietať na svoje plátno a prežívať – tak, aby k myšlienke pribudli emócie.
Samota je len obranný mechanizmus, ktorý má chrániť pred ďalším zranením.
Napríklad pri vete „Moja partnerka je nadšená športovkyňa“ si bude predstavovať, ako s dotyčnou niekam ide, aké je to skvelé, že ju tiež tak baví lyžovanie, a ako im to ladí. „Musí mu z toho behať mráz po chrbte, musí ho to hriať. Je to otázka pätnástich alebo dvadsiatich sekúnd, len čo sa emócia dostaví, prechádza k ďalšej vete. Toto vykonáva denne počas jedného mesiaca,“ vysvetľuje Aleš Kalina. „Potom objednávku vezme a uloží ju niekam do skrine pod bielizeň, aby na ňu zabudol. A skúsenosť ukazuje, že do šiestich mesiacov sa objaví nový partner.“ Medzitým môže robiť všetko, čo mu v danej chvíli pripadá zaujímavé. Môže vymetať bary a brázdiť internetové zoznamky, ale tiež nemusí. Je to o tom, dovoliť si byť sám sebou, robiť, čo chcem a nenútiť sa do niečoho, čo nechcem.
„Príbeh založený na takej objednávke je veľmi špecifický a je postavený tak, aby už človek nepochyboval, aby mu hlava už nemohla našepkávať, že toto sa nemôže stať a že na také dievča alebo chlapca ja nemám,“ hovorí kouč. Problém teda nie je v tom, že „nie sú ľudia“, ako si mnoho ľudí, ktorí práve nemajú vzťah, nahovára, ale v príprave a naladení na vzťah. Ako sa hovorí, ak je žiak pripravený, učiteľ sa objaví.
A keď klient pochopí silu práce s mozgom, chce si podľa kouča obyčajne vyladiť aj ďalšie oblasti – sebavedomie, peniaze, sexualitu. Ako dlho vlastne trvá preladenie? „Môže to byť mesiac, ale tiež rok a pol, záleží na zákazke. Každopádne mozog je výborný radca, a keď to máte v hlave vyladené, váš navigačný systém vás už potom navádza sám.“
Samotárov pribúda
A či samotárov pribúda? „Určite, ešte pred sto rokmi ľudia žili v menších komunitách, ktoré nepodporovali a mnohokrát ani neumožňovali život osamote,“ mieni Aleš Kalina. Dnes podľa jeho názoru prispievajú k samote médiá, pretože človek si môže zaobstarať zábavu sám bez toho, aby k tomu potreboval druhého. Zatiaľ čo predtým sa viac hrali hry a deti viac behali vonku a hrali futbal, dnes sú zvyknuté byť na sociálnych sieťach a hrať hry v medzinárodnom prostredí na počítači, kde sa o vzniku skutočných vzťahov ani o spoločenstve nedá hovoriť. A akých potomkov tieto dnešné deti raz vychovajú? Logicky zase samotárov.
„Ten hlavný problém však nie je v počítačoch, ale v rodičoch, ktorí boli predtým iní. Nemali toľko práce, bola lepšia morálka, všetci boli od seba viac závislí z hľadiska vzájomnej pomoci,“ hovorí Kalina. „Dnes žijeme v prostredí, kde staviame ploty, bojíme sa jeden druhého a chováme bojové psy. Zároveň nás nikto neučí, ako si nájsť partnera a ako vychovávať deti, takže to robíme metódou pokusu a omylu. Potom sme – čo sa týka vzťahov – ako vypustení z klietky, niekde na úrovni doby ľadovej… Avšak za posledné roky sa objavila kopa seminárov, ktorých témou je aj partnerstvo, tak ich je azda možné brať ako náznak toho, že na vzťahy sme rozhodne nerezignovali. Vzťahy máme ,zalezené pod kožou‘, o čom svedčí aj fakt, že podľa vedcov osamelý život priamo ohrozuje fyzické zdravie. Starať sa o vzťahy s blízkymi preto stojí za trochu námahy, alebo nie?“
foto: unsplash.com, pixabay.com
