Teraz úprimne: Ktorá z nás pri rannom pohľade do zrkadla zajasá nad tým, čo tam uvidí? Ktorá z nás sa nikdy neporovnávala so spolužiačkami a kolegyňami z práce a nepripadala si veľmi malá, veľká, tučná, chudá? Prečo je nám vlastné podhodnocovať sa? A ako si konečne uvedomiť svoju fyzickú krásu?
Nedávno preletelo internetom virálne video, na ktorom maliar kreslil portréty žien podľa toho, ako sa samy opisovali. Výtvarníka a portrétovanú od seba delila plenta, takže sa nevideli a maliar kreslil výhradne podľa toho, ako jednotlivé ženy samy seba prezentovali. Potom vytvoril ďalší portrét tej istej ženy, ale tentoraz ju opisovala iná osoba, ktorá portrétovanú videla prvýkrát a do opisu teda nepremietala žiadne sympatie či antipatie, hovorila výlučne o fyzickej podobe. Vznikali zaujímavé dvojice kresieb, kedy bola vždy krajšia a realistickejšia tá druhá! Teda tá, ktorú pomohol vytvoriť úplne cudzí človek. Čo z toho vyplýva? Vôbec sa nevidíme reálne, hľadáme na sebe chyby, zveličujeme ich a nie sme zvyknuté vidieť svoju krásu. Vyhlásiť „som pekná“ je pre väčšinu z nás neprípustné, znie to predsa tak povýšene a povrchne! Akoby bola spokojnosť so svojím zovňajškom previnením. Čím to je, že také množstvo žien má také nízke sebavedomie? A prečo nedokážeme oceniť svoju ženskosť a atraktivitu?
Sedávaj, dievčatko, v kúte
Psychologička Jarmila Klímová na úvod hovorí, že si zamieňame termín sebavedomie a sebahodnotenie. „Vedomie seba samého je niečo, čo nie je možné klasifikovať na škále jeden až desať, je to vedomie niečoho svojho, vlastnej osobitosti. Naopak, sebahodnotenie vychádza z porovnania sa s okolím a z toho, ako naň chceme pôsobiť,“ upozorňuje. Podľa terapeutky v našej neschopnosti vnímať a oceňovať svoju fyzickú krásu úlohu zohráva niekoľko vecí. „Máme tu historické konzekvencie. Na Slovensku sa nenosí americké potľapkanie po chrbte, ale skôr model ‚seď, dievčatko, v kúte‘. U dievčat zvlášť. Byť skromná sa tu dlhodobo berie ako jednoznačné plus. Druhá vec je však to, ako sa prezentujeme navonok. Verejne prejavované nízke sebavedomie totiž môže byť tiež účinná spoločenská taktika. Keď znehodnotíme samých seba, rastie šanca, že nám to okolie začne vyhovárať. A stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou, časom jednoducho uveríme svojim vlastným slovám.“
Fyzická krása sa v spoločnosti vníma tiež ako niečo, čo je zadarmo, k čomu ste sa nemuseli dopracovať usilovnosťou a schopnosťami. Teda ako niečo, čo nie je hodné oceňovania. K spomenutému konceptu pridajme fakt, že na fyzickú krásu sa často nazerá ako na niečo povrchné. Spoločenská skratka potom vyzerá nasledujúco: krásna rovná sa hlúpa. Sme zvyknutí oceňovať krásu modeliek a zároveň pochybovať o ich inteligencii. A rovnako tak upodozrievať všetky úspešné a krásne ženy, že za ich úspechom stoja nie ich schopnosti a zručnosti, ale ich atraktívny zjav, pretože oboje dohromady jednoducho nie je možné. Dokonalé ženy sú jednoducho nepopulárne a aj tie krásne sa budú na verejnosti prezentovať radšej svojimi schopnosťami. „Ak by ste postavili desať žien na pódium pred plné hľadisko a určili im, nech povedia ‚som krásna‘, alebo ‚niečo dokážem‘, stavte sa, že by si všetkých desať vybralo verziu číslo dva,“ hovorí Jarmila Klímová. „A hrá v tom úlohu nielen nízke sebavedomie žien, ale opäť aj spoločenská stratégia. Zatiaľ čo fyzická krása je oceniteľná na prvý pohľad, schopnosti nie. Takto sa nikdy nevystavíte riziku priameho odmietnutia, je to bezpečnejšie.“
S tým, že na Slovensku vládne model podhodnocovania, súhlasí aj psychológ Pavel Rataj. „Ono to súvisí s pubertou, kedy to ženy majú všeobecne oveľa ťažšie. Toto obdobie je dôležité pre získavanie pevnej identity, do ktorej patrí sebaprijatie, vytvorenie reálnej telovej schémy a tiež prijatie svojich nedostatkov. To všetko sa potom overuje vo vrstovníckych skupinách či v konfrontácii s rodičmi.“ Lenže v slovenských rodinách sa naozaj často uprednostňuje model bábiky v kúte, ktorá má pasívne čakať, až ju nájdu. „Dospievajúce dievčatá sú tlačené do toho, aby boli poslušné a dobré, pretože na to, jednoducho, dievčatá sú. A tak nastáva tragédia, pretože nemajú kde získať priestor k potrebnej sile ega a sebavedomia. Nehovoriac o tom, že mnoho dospievajúcich dievčat nemá otca, ktorý by o nich javil záujem, alebo im potvrdil, že sú úžasné, krásne a dobré.“
Rodina na prvom mieste
Spomenutá konfrontácia s rodičmi, teda matkou ako vzorom ženstva a otcom ako mužom-partnerom, pochopiteľne hrá najdôležitejšiu úlohu v budovaní ženského sebavedomia. V reálnom prijatí predností i nedostatkov, v pocite spokojnosti samej so sebou. „Detstvo? V tomto ohľade najdôležitejšie obdobie,“ potvrdzuje Jarmila Klímová. „Malé dievčatko sa automaticky vníma cez matku aj cez to, ako sa hodnotí ona sama. A pokiaľ matka dáva viditeľne najavo, že fyzická krása nie je hodnota a nestará sa o seba, svojej dcére odovzdáva zlý vzorec.“ V takých prípadoch sa dievča ľahko stotožní s tým, že krása je niečo povrchné, hlúpe a nehodnotné – buď sa naučí svoje ženstvo potláčať, alebo sa bude cítiť previnilo, keď sa pekne žensky nalíči a oblečie. A to najmä v priamej konfrontácii s matkou. V prístupe ku kráse je však rovnako dôležitý aj otec. „Pokiaľ malé dievča uvidí, že otec je vo vzťahu k matke i k nej schopný oceniť ženskú krásu, bude pre ňu lákavé ukázať, že je pekná. Ak jej ale od malička bude hovoriť: „Prosím ťa, čo si si to na seba navliekla“, naučí sa svoju krásu považovať za nežiaducu.“
Mnoho žien svoju atraktivitu objaví a dovolí si ju naplno prežiť až po tridsiatke.
Čo by teda mali robiť rodičia malých dievčatiek, ktoré sa rady šľachtia a vykrúcajú pred zrkadlom? Jednoducho ich nechať. Nechať ich prežívať stotožnenie sa s princeznami, baletkami, vílami. Nemusia ich práve zasypávať ružovými mašličkami, stačí raz za čas povedať úprimne mienené slová: „Si veľmi pekné dievčatko“ alebo „Pristane ti to.“ „Prijatie rodičom je zásadné. Z výskumov zameraných na budovanie sebavedomia vyplýva, že pokiaľ rodič svoje dieťa prijíma, dáva mu najavo, že sa mu páči, mazná sa s ním, rozpráva sa s ním, dieťa má potom lepšie predpoklady získať k sebe pozitívny vzťah,“ vraví psychológ Pavel Rataj. „Prijať seba samú a mať sa rada, starať sa o svoje telo aj o svoju dušu, to je to, čo rozhoduje o tom, aké bude dievča samé so sebou spokojné v dospelosti.“ Psychológ však zároveň upozorňuje, že nejde len o to, aby rodičia svoje deti dokola oceňovali a chválili. „To súčasní rodičia možno až úzkostlivo preháňajú. Dôležité je dieťa naučiť, aby sa dokázalo oceniť samé, aby zo seba malo radosť a aby – pokiaľ je s niečím nespokojné – sa to učilo samé ovplyvňovať. Rodičia sú tu na to, aby ho podporovali a oceňovali za to, že ide svojou cestou. To je pre spokojnosť so sebou to zásadné,“ zdôrazňuje. Vo svojej praxi totiž poznal veľmi veľa nadaných či krásnych žien, ktoré svet oceňoval, ale ony samy zo seba radosť nemali. „Žili skôr zo závislosti od toho, čo si o nich myslia ostatní, ako ich posudzujú. To je zlé a z dlhodobého hľadiska mieri tento postup k pocitom sklamania a depresii.“
Umenie zostarnúť
V ankete, ktorú Moja psychológia pri príprave tohto textu urobila (pozri box), vyšlo najavo, že väčšina žien sa k spokojnosti so svojou vizážou a telom dopracuje až vo veku, kedy – posudzované meradlami módneho biznisu – predstavy o dokonalom tele rozhodne nespĺňajú. Mnoho žien svoju atraktivitu objaví a dovolí si ju naplno prežiť až po tridsiatke. A zvlášť potom, čo sa stanú matkami. Napríklad publicistka Michaela hovorí: „Neviem, čím to je, ale až po rokoch som sa zmierila so svojím telom, beriem ho aj s jeho nedokonalosťami. A práve to zmierenie spôsobilo, že si teraz, vo svojich tridsiatich piatich pripadám sebavedomejšia a krajšia ako kedykoľvek predtým.“ Ako je to možné? Súvisí to s pocitom správneho uplatnenia sa v živote. Materstvo je pre ženu jednou z najzásadnejších životných úloh a jeho zvládnutie vedie k pocitu spokojnosti, radosti a naplnenia. Ženy medzi dvadsiatkou a tridsiatkou hľadajú profesijné uplatnenie, najlepšieho partnera na založenie rodiny a neustále sa pohybujú v konkurenčnom prostredí, zatiaľ čo ženy, ktoré tieto méty zvládli, sú oveľa spokojnejšie. A pocit životnej spokojnosti ich prirodzene vedie aj ku zmiereniu sa so svojím telom, hoci po deťoch práve nevyzerá ako telo dvadsaťročnej modelky. Pokiaľ žena žije vo fungujúcom vzťahu, v ktorom jej partner dáva najavo, že je pre neho atraktívna, nie je potrebné riešiť ani pribúdajúce kilá či vrásky. Podľa Jarmily Klímovej je v tomto ohľade rozhodujúca schopnosť prežívať svoj život adekvátne s udalosťami a povinnosťami, ktoré patria k určitým životným etapám. „Je to pocit spokojnosti, ktorý vychádza z toho, že sa v mojom aktuálnom živote odohrávajú správne veci.“ A to je podmienkou nielen na to, aby sa žena cítila dobre a vyrovnane sama so sebou, ale aj na to, aby dokázala dôstojne starnúť a mať svoje telo rada aj s vráskami a šedinami. „Je dôležité intenzívne žiť! So všetkým, čo k životu patrí. Potom nehrozí, že budem mať v päťdesiatke pocit, že som niečo dôležité prešvihla, a stane sa zo mňa starnúca hundroška. Urputne sa držať svojej mladosti a kamuflovať ju, to je dôkaz nezrelosti a totálnej nespokojnosti so sebou,“ upozorňuje Jarmila Klímová. A pripomína svoju obľúbenú filmovú scénu: „Vo filme Hlava rodiny usporadúvajú rodičia, ktorých hrajú Steve Martin a Diane Keaton, svadbu svojej dcéry. Päťdesiatnička Keaton schádza zo schodov pri slávnostnom obrade, jej muž ju vezme za ruku a hovorí: ‚Je nefér voči neveste, aká si krásna‘.“ Psychologička tým naráža na dôležitú vec – potrebu mať vedľa seba sebavedomého a zrelého partnera. Aj psychológ Pavel Rataj zdôrazňuje, že je potrebné starnúť v súlade so svojimi potrebami, cieľmi, hodnotami a pocitmi. „Teda byť v kontakte sám so sebou, byť otvorený novým možnostiam a nezatracovať to, čo funguje. Pracovať na prijatí toho, čo život prináša. Zachovať kontinuum osobného, rodinného a profesijného života. A tiež sa príliš neporovnávať, ale skôr sa zamerať na svoju jedinečnosť,“ uzatvára.
Anketa:
Cítite sa krásna?
Šárka, manažérka, 41: Som asi jednou z mála, pretože som spokojná, že mi po dieťati zostalo 13 kíl. Vždy ma štvala moja predpubertálna postava, teraz mám veľký zadok a rozhodne sa nechystám chudnúť.
Marcela, prekladateľka, 52: Práve teraz si pripadám strašne nepekná a vráskavá – a všetci mi hovoria, ako pekne vyzerám. Tak neviem. Sama sebe sa páčim, keď som zamilovaná, keď ten chlap okolo hopká… Ale som z generácie, v ktorej sa nehovorievalo „Pristane ti to“. A keby som sa bola výrazne krášlila, všetci by mi povedali, nech to nechám, vrátane vlastnej matky. Dievčatá, ktoré sa fintili, boli považované za hlúpe.
Lenka, podnikateľka, 40: Pre mňa sú najväčšou záhadou „krásne dni“ a „hnusné dni“. Úplne nelogicky si niekedy od skorého rána pripadám ako kríženec Sandry Bullock s Audrey Hepburn a o deň neskôr si hovorím, či by som nemala platiť daň za zhnusenie životného prostredia. Jednoducho raz áno a raz nie.
Marta, učiteľka, 30: Dopracovala som sa k poznaniu, že je fajn, ak má oko aj ruka na čom spočinúť. Pred rokom som pri svojich 162 centimetroch vážila 48 kíl. Teraz mám o 15 kíl viac, a tým „vychrtlinám“ naozaj nezávidím. Viem, čo je to prebúdzať sa s modrinami na tele, pretože ma otlačili vlastné kosti. Teraz cvičím, jem, niekedy aj žeriem – a som spokojná. A priateľ sa naozaj nesťažuje.
Tereza, fotografka, 38: Pripadám si oveľa krajšia ako predtým. Všetky moje komplexy prešli. Síce mi po druhom dieťati zostalo 8 kíl navyše, ale nejako som sa s nimi zmierila.
Saša, novinárka, 38: Keď som mala sedemnásť, osemnásť, dvadsať, pripadala som si škaredá (a keď sa tak pozerám na fotky z tých čias, asi som naozaj bola). A teraz si pripadám pekná. Zlomilo sa to po prvom dieťati. Hrá v tom však veľkú úlohu i to, že môj muž si myslí, že som krásna. Tá spätná väzba človeka ovplyvňuje.
foto: unsplash.com
