Prvé rande. Dlho sa prechádzate, občas sa dotknete jeden druhého a obaja sa tvárite, akože nič. Čas uteká, možno sa trochu zotmie a on sa k vám zrazu nakloní, vaše pery sa dotknú a vesmír sa na chvíľu zastaví. Nehľadiac na to, čo úžasné sa prihodí potom, budete na tento okamih spomínať ako na ten najromantickejší. Napriek tomu vedci tvrdia, že bozkávanie nie je inštinktívne ani vrodené správanie, a niektoré kultúry sa bez neho dokonca zaobídu.
Jedným zo základných ľudských zmyslov je hmat. Každý aj podpriemerne citlivý človek vie, že aj to najmenšie letmé dotknutie dokáže vyvolať vzrušenie. A pretože má človek najcitlivejšiu dotykovú oblasť práve na perách, je logické, že sú pery významnou erotogénnou zónou, a bola by rozhodne škoda vynechávať vzájomné dotýkanie sa práve tu. O to je zvláštnejšie, že takú úžasnú vec, ako sú bozky, ľudstvo nepoznalo odjakživa, ale objavilo ju až v priebehu svojho vývoja. O tom okrem iného svedčí fakt, že trebárs v keltskom jazyku slovo pre bozk vôbec neexistovalo.
Bozkávanie však nie je bežná zvyklosť vo všetkých kultúrach ani dnes a na svete nájdete niekoľko takých, ktoré preň jednoducho nemajú miesto. A to je ďalší dôkaz toho, že nejde o intuitívne alebo vrodené, ale naopak, naučené správanie. Bozkávanie nie je pritom čisto človečia záležitosť. Napríklad primáty, ako opice bonobo, často bozkávajú jedna druhú. Mačky a psy sa olizujú, otierajú sa ňufákom, vtáky sa navzájom dotýkajú zobákmi a slony chobotmi, a aj také živočíšne druhy, ako sú plazy alebo hmyz, sa dotýkajú hlavami alebo tykadlami. V takom prípade síce ide skôr o vzájomnú komunikáciu než o bozkávanie, ale tiež je to prejav upevňovania dôvery a posilňovania vzájomných pút.
Mimochodom, podľa vedcov mačkám alebo psom dotyky v podstate nahradzujú bozky, a keď sa teda o vás mačka alebo pes otrie hlavou, dostali ste práve pusu.
Jéj, pusa!
Jednu z mnohých teórií, ako sa ľudia naučili bozkávať, predložil britský zoológ Desmond Morris v roku 1960. Ponúkol vysvetlenie, že bozkávanie je pozostatkom zvyku, kedy matky v niektorých kultúrach kŕmili svoje deti rozžutou potravou z úst do úst. Okrem toho, že v niektorých domorodých kultúrach dodnes tento zvyk pretrváva, rovnakým spôsobom kŕmia svojich potomkov aj šimpanzy. Keď nie je dosť potravy, tlačia ústa na pery svojich potomkov, aby ich tak uspali.
Neurológovia a sexuológovia ponúkajú ďalšie možné vysvetlenie, a to, že bozkávanie je jednoduchou biologickou pomôckou pri výbere partnera, kedy si pomocou bozkávania, a teda predovšetkým čuchu, preverujeme imunitný systém potenciálneho partnera. Niektorí vedci prichádzajú s prozaickým vysvetlením, že naši dávni predkovia sa začali bozkávať náhodou práve pri vzájomnou očuchávaní. Väčšinu ranej histórie bol čuch pre vzájomné vzťahy omnoho dôležitejší než ktorýkoľvek iný zmysel. „Na tvári máme pachové žľazy a ľudia si prechádzali nosom po tvári, aby zistili, ako si navzájom ,voňajú‘, teda aký kompatibilný je imunitný systém s tým druhým. V priebehu času sa z očuchávania na tvári stalo jednoducho otrenie o pery a bozkávanie,“ vysvetľuje zoológ Desmond Morris.
Zhruba 650 miliónov ľudí sa nebozkáva. Prečo to považujú za odporné?
Dlho rozoberaným variantom možného vzniku bozku bola teória, že ide o pozostatok sacieho reflexu. Lekár a psychológ Sigmund Freud bol presvedčený, že bozkávanie je vrodené a že ide o prirodzený inštinkt vychádzajúci zo sacieho reflexu dojčiat. Aj niektorí moderní vedci tvrdia, že bozkávanie je inštinktívna záležitosť, ale závisí od odlišných spôsobov správania, čo je podľa nich onen dôvod, prečo sa zhruba 650 miliónov ľudí, teda asi 10 % ľudstva, nebozkáva. Francúzsky vedec Paul d’Enjoy v roku 1897 poznamenal, že pre Číňanov je bozkávanie na ústa odporné a považujú ho za istú formu kanibalizmu, zatiaľ čo dánsky vedec Kristoffer Nyrop v rovnakej dobe zistil, že fínske páry sa rady spoločne kúpu, ale nikdy sa nebozkávajú.
Keď sa v 19. storočí rozišli po Afrike, Ázii a Oceánii európski misionári, šírili nielen vieru, ale tiež bozky a bozkávanie, ktoré v mnohých častiach sveta považovali ľudia za čudné alebo dokonca odporné. V Japonsku sa bozk považoval za urážlivý. Keď sa v Tokiu ešte v 20. rokoch 20. storočia vystavovala socha Augusta Rodina Bozk, bola ukrytá za bambusovou zástenou a z hollywoodskych filmov sa ešte po druhej svetovej vojne vymazávali všetky scény s bozkávaním.
Lepšie ako víno
Prvou známkou o „zamilovanom“ bozkávaní je text v epickej básni zo starej Indie – Mahábhárata a Kámasútra, ktorá sa datuje do druhého storočia a obsahuje celú kapitolu venovanú spôsobom bozkávania. Niektorí antropológovia predpokladajú, že starí Gréci sa naučili erotický bozk práve od Indov, keď sa zoznámili s ich kultúrou potom, čo Alexander Veľký napadol Indiu v roku 326 pred naším letopočtom. To však neznamená, že tento zvyk musel vzniknúť v Indii. Bozk sa spomína v Starom zákone a v Šalamúnovej piesni, ktorá oslavuje lásku, hovorí: Kiež pobozká ma bozkom svojich úst. Veď lepšie je tvoje láskanie než víno.
V starom Grécku bozkávanie dlho slúžilo predovšetkým na vyjadrenie postavenia, hodnosti alebo tiež oddanosti medzi mužmi v armáde. Herodotos vo svojich Dejinách, ktoré sú datované do piateho storočia pred Kristom, hovorí o bozkávaní medzi Peržanmi, ktorí zdravili muža rovného postavenia bozkom na ústa a muža nižšieho postavenia bozkom na tvár.
Za vlády Rimanov sa bozkávanie stalo veľmi rozšíreným. Rimania bozkávali svojich partnerov či milencov, rodinu, priateľov a príbuzných. Rozlišovali medzi bozkom na ruku alebo tvár (osculum), bozkom na pery (basium) a hlbokým, vášnivým bozkom (savolium). Za vlády Ríma mal bozk tiež rôzne významy, od sociálnych cez politické až po sexuálne. Muž na rovnakej spoločenskej úrovni mohol bozkávať muža priamo na ústa, nižšie postavení vojaci mohli pobozkať tvár, ruku, nohu, lem rúcha alebo len pôdu pod nohami osoby, ktorá bola považovaná za príliš vznešenú. V dobe negramotnosti bozky slúžili aj na potvrdenie zmluvy. Rímski občania mali podľa sociálneho statusu „pridelené“ časti tela – od tváre po chodidlá, na ktoré smeli pobozkať cisára. Páry, ktoré sa v starom Ríme sobášili, utvrdzovali svoj sľub vernosti bozkom pred verejným zhromaždením, čo je zvyk, ktorý sa zachoval dodnes. Rímsky cisár Tiberius sa pokúsil dokonca bozkávanie zakázať, pretože bol presvedčený, že sa tak šíri lepra, ale neúspešne. Ľúbostné bozkávanie sa pokúsilo zakázať aj niekoľko pápežov. V roku 1312 napríklad pápež Klement dekrétom vyhlásil, že bozkávanie za účelom smilnenia je smrteľný hriech.
Raní kresťania sa o bozkávanie príliš nezaujímali. Prví kresťania sa často zdravili „svätým bozkom“, v kostole bol však bozk zakázaný na Zelený štvrtok, teda v deň, kedy Judáš bozkom zradil Ježiša. Bozk sa naďalej používal na potvrdenie sociálnej pozície alebo poriadku, keď napríklad vazali bozkávali kráľovo rúcho, pápežov prsteň alebo papuče.
Romantický bozk prežil veľký comeback v dobách, kedy sa ospevovala dvojná ??? láska. Bozk medzi Rómeom a Júliou bol symbolom oslobodenia sa z vplyvu rodiny, ktorá rozhodovala o výbere partnera, ale aj oslavou romantickej lásky a vymedzením sa voči rodine aj spoločnosti. Niektoré zaujímavé teórie tiež hovoria o tom, že mýtus o smrtiacom bozku upíra vznikol na základe skúsenosti, že pobozkať nesprávneho partnera so sebou môže niesť aj mnohé nebezpečenstvá.
foto:unsplash.com
