Vstávam skoro, pripravím jedlo, vypratú bielizeň mám zloženú. Ponáhľam sa, musím všetko stihnúť pred začiatkom pracovnej doby. Upratujem rýchlo, aby som matku nezobudila, inak sa rozčuľuje, že aj ten riad umývam zle. A po práci som zasa pri nej. Chce mi niečo hovoriť, lenže ja som už všetko tisíckrát počula. Upracem, uvarím, ale počúvať nechcem. Nemám na to silu.
Choroba mojej matky je vážna a zmenila jej psychiku. Predtým bola extrémne poriadna, teraz je to pravý opak. Starostlivosť o ňu je problémová, pritom odmieta zdravotné sestry a o opatrovateľke nechce ani počuť. A to má priznaný stupeň bezmocnosti. „Ešte by si cudzej žene platila, aby sa tu obzerala po mojom krásnom byte,“ hnevá sa, „A nanosila by mi sem špinu!“ A vzápätí, už s bezbranným úsmevom mi hovorí, že to spolu predsa zvládneme. Pozerám sa na ňu a premýšľam, či tentoraz v nemocnici neskončím skôr ako ona.
„Odmietanie pomoci je zvyčajné u žien, ktoré boli v aktívnom živote samostatné, nezávislé, rozhodovali, šéfovali v práci a starali sa samé o domácnosť,“ hovorí psychologička Ivana Megová, „ťažko sa s ňou zmieria a prijmú ju zvyčajne len od detí.“ Naopak tie, ktoré boli submisívne, prijímajú obvykle starostlivosť bez problémov.
Starostlivosť v každom smere
Desaťkrát denne volá, o koľkej prídem a čo mám kúpiť. Desaťkrát rovnako. Predchádzajúcich deväť rozhovorov si totiž nepamätá. Keď jej poviem, že nemám čas si s ňou telefonovať, s naliehavosťou mi odpovie, že má na srdci niečo neodkladné. A preto mám prísť čo najskôr a byť s ňou čo najdlhšie. Komu dať viac síl? Minulosti, alebo budúcnosti? Mame, alebo dcére a vnukovi? Zdravý rozum pozerá dopredu, ale ťažoba rodu a zodpovednosť ho ťahá späť.
„Takzvaná sendvičová generácia žien, ktoré sa starajú o deti, vnukov a súčasne ešte o rodičov, je extrémne zaťažená,“ hovorí psychiater Jiří Raboch. Zamestnanie a starostlivosť o najmladších a najstarších členov rodiny je bez pomoci ďalších ľudí pre jedného človeka nezvládnuteľná, preto sa takéto ženy dostávajú často do psychiatrických liečební. A nie je žiadnym tajomstvom, že úľavu od podobného náporu hľadajú často aj v alkohole.
Považuje sa za správne, že deti sa o rodičov postarajú, a keď tak neurobia, sú zlé. Žiadna stredná generácia však nebola ako tá naša konfrontovaná s realitou stále sa predlžujúceho veku. Vďaka tomu, čo ženy v tomto veku zažívajú pri staraní sa o rodičov, sa mení ich náhľad na vlastnú budúcnosť a unisono volajú: Toto od svojho dieťaťa v živote nebudem vyžadovať!
Priemerný ľudský vek je v našej republike 80,5 roka u žien a u mužov 75 rokov. Za posledné štvrťstoročie vzrástol tento vek u mužov o sedem rokov a u žien o päť rokov. Zaujímavé je, že aj keď muži žijú kratšie ako ženy, počet prežitých rokov v dobrom zdraví je rovnaký ako u žien. Čo sa dá brať ako skutočnosť, že ženy prežívajú väčšiu časť života so zdravotnými problémami. Lekári vedia, že ľudský vek sa síce predlžuje, ale skutočne neplatí pozitívne spojenie medzi dobrým životom a dlhým životom.
Odkedy sme teda starí?
Demografia starobu definuje ako vek odchodu do dôchodku, medicína ho posúva až na sedemdesiaty piaty rok života. V našej republike žije asi jedna šestina ľudí vo veku nad 65 rokov s väčšou či menšou bezmocnosťou, teda závislosťou od starostlivosti rodiny či odborníkov. Na čom závisí, ako budeme prežívať tento vek? Niekto jazdí na kolieskových korčuliach, prekladá či pestuje rastlinky, iný mučí úrady sťažnosťami, ďalší lieta po doktoroch – alebo je už upútaný na lôžko a celkom závislý od starostlivosti druhých.
„Ak človek robil niečo pre druhých, pre rodinu, pre spoločnosť, ak žil plnohodnotný život, potom má vykročené k spokojnej starobe,“ hovorí onkológ Josef Koutecký. „A som presvedčený, že by si ľudia mali dopriať. Zdravotná osveta spočíva na zákazoch a vyhrážaní, to je však hlúpe. Princípom všetkého je rovnováha. Človek nemá porušovať pravidlá, ale mal by si vyhovieť.“
Jedináčik v núdzi
Maminka mala sedemdesiattri rokov, keď kvôli cukrovke prekonala hyperglykemický šok. Aj keď do tej doby vyzerala minimálne o desať rokov mladšia, po tomto kolapse, ktorý k úžasu lekárov prežila, sa náhle premenila na krehkú, nemohúcu starenku. Lekár ma síce pripravoval na to, ako sa jej stav bude vyvíjať, ale keď započula, aj napriek silnej nedoslýchavosti, že jej hrozí pobyt v liečebni pre dlhodobo chorých, dala sa zázračne veľmi rýchlo dokopy. Lenže v priebehu nasledujúcich troch rokov hyperglykemických šokov pribúdalo. Maminke sa zhoršoval stav, aj napriek tomu však odmietala pomoc opatrovateľskej služby. A mne začalo byť jasné, ako sa to skončí: do liečebne nechcela ísť, opatrovateľky tiež nechcela – a ja som jedináčik. Nebolo sa s kým o starostlivosť podeliť.
Mala som strach, ako to všetko zvládnem. Našťastie som sa spoľahla na intuíciu a starala som sa o mamu tak, aby som si nič nevyčítala. Časovo, fyzicky aj finančne som bola na hranici, okrem toho ma všetko vyčerpávalo. Bola som zúfalá, že odmietaním opatrovateľky hádže všetko na mňa. Mala tretí stupeň bezmocnosti, bola odo mňa závislá na sto percent. Keď som jej vysvetľovala, že mi so starostlivosťou o ňu musí niekto pomôcť, vrhla na mňa pohľad, z ktorého som pochopila, že z toho nič nebude.
Po jednom z ďalších kolapsov ju chcel ošetrujúci lekár umiestniť do liečebne, lenže maminka to odmietla. Sociálna pracovníčka sa jej snažila vysvetliť, že pobyt v domove pre seniorov je pre ňu potrebný, lenže ona jej povedala, že sa o ňu dcéra postará. Nakoniec vycítila, že som na konci psychických aj fyzických síl, a najmä prijala skutočnosť, že ona je na konci svojich životných síl.
Doma, alebo v domove?
Málokomu sa pošťasti, že je sebestačný až do poslednej chvíle svojho života. Väčšina seniorov sa v neskoršom veku bez pomoci nezaobíde. Domáce prostredie je pre každého isto najpríjemnejším miestom, nevýhodou je však častá osamelosť. Členovia rodiny sú zamestnaní, niekedy sa senior stáva nárazníkom rôznych nezhôd, čo veľmi zle znáša. Ak potrebuje pomoc pri hygiene, môže trpieť hanblivosťou.
Skúsenosť pracovníkov seniorských domovov hovorí, že väčšina ľudí sa tam dostane do výrazne lepšej kondície ako pri domácom pobyte, aj keď tomu na začiatku nikto z nich nechce veriť. Hlavným dôvodom je, že človek je v spoločnosti svojich rovesníkov, a navyše sa tu môžu venovať veľkému množstvu ergoterapeutických aktivít, ktoré prinášajú uspokojenie. Asi nie je veľa ľudí, ktorým sa chce ísť do seniorského domu, aj tak je však prevažná väčšina po prvom mesiaci spokojná. Najväčšou brzdou pobytu v seniorských domovoch nie sú seniori, ale spoločenské tabu a názor, že doma je to najlepšie.
„Tak ja by som teda do domova išla, keď hovoríš, že tam budem mať vlastnú izbu,“ povedala mi nakoniec moja maminka. Urobili sme totiž spolu test – či vydrží bez mojej pomoci tri dni sama doma. Bez jej vedomia som kontrolovala cez susedky priebeh experimentu, mali totiž kľúče. A ako to dopadlo? Bola som za ňou na druhý deň večer a dohodli sme sa, že jej nájdem domov s potrebnou starostlivosťou. „Mám tu kamarátky,“ povedala mi po mesiaci spokojne a potvrdila, že človek sa uvoľní vďaka sociálnym vzťahom.
Odpustím si viny
Keď dnes spomínam na tri roky intenzívnej opatery, napadne mi, aké by bolo všetko iné, keby súhlasila s prijatím opatrovateľky. Chcela by som povedať, ako ma celá vec duchovne postrčila, alebo že som si uvedomila niečo veľmi hodnotné, ale nemôžem. Bola som len strašne vyčerpaná. A trvalo ešte dlho, kým som sa dala dokopy.
Aj keď na sklonku života maminka vďaka novým priateľstvám pookriala, zomrela krátko po presťahovaní. Keby išla do domova včas, mohla tu byť ešte s nami, bola by neustále pod dozorom aj kontrolou inzulínových dávok a diéty. Vyplýva z toho pre mňa ešte jedno poučenie: Toto svojim deťom neurobím. Moja skúsenosť je dostatočne odstrašujúca.
foto: unsplash.com
