Byť upravená, vedieť pevne stlačiť ruku, použiť small talk, nehovoriť stále len o sebe, to sú už evergreeny. Ale čo iné môžete urobiť pre to, aby vás iní videli v lepšom svetle a zároveň vaša prezentácia nepôsobila nepríjemne kŕčovito?
„Píšem článok o tom, ako sa správne prezentovať,“ hovorím kamarátke, ktorá teraz sedí oproti mne za stolom. „Hm, to keby som vedela, tak už som dávno niekde inde,“ odpovedá mi. Možno to vnímate podobne. Čo ak vám ale poviem, že prezentáciu seba nie je potrebné sa nijako učiť, čítať o nej múdre knihy, ani ju trénovať pred zrkadlom? Možno by na začiatok stačilo skúsiť sa vidieť inými očami. Na túto myšlienku ma naviedla Eva Marková. Nedávno mala klientku, ktorá nikdy nepracovala v oficiálnej manažérskej pozícii, ale veľmi chcela byť manažérkou. „Pýtala som sa jej, aké skúsenosti má,“ hovorí trénerka a pokračuje: „Po rozpačitom úvode pri hlbšom zamyslení prišla na to, že v rámci svojej seniorskej pozície na sekretariáte riadila svoje tri mladšie kolegyne, v manželovej firme riadi dvoch pracovníkov e-shopu a v dome, kde žije, je predsedníčkou výboru spoluvlastníkov. Keď k tomu pripočítala koordináciu päťčlennej rodiny, uvedomila si, že sa vlastne môže cítiť ako manažérka. Na výberovom konaní potom oslnila prirodzeným a úprimným prejavom, v ktorom nemusela nič umelo vylepšovať. Je to logické. Ako upozorňuje Eva Marková, sebavedomie nie je nič iné, ako „vedomie o sebe“, teda o tom, kto som ja. Pokiaľ človek pozná seba samého a má na seba zdravý pohľad, môže sa prezentovať úplne prirodzene a zároveň úspešne.
Poznajte silu slabých stránok
V živote všeobecne a v psychológii špeciálne má všetko dobré aj svoju zlú, tienistú stránku. Ide iba o to, akým spôsobom sa s ňou naučíte pracovať. Je celkom bežné, že vaša najsilnejšia stránka je aj vašou najslabšou. Platí to v zamestnaní aj v partnerstve. Zoberte si napríklad človeka, ktorý je dynamický, rýchly, kreatívny a nápaditý. To je skvelé, ale ťažko bude zároveň precízny a schopný doťahovať všetky veci do absolútneho konca. Aj to, že ste pomalší, môže byť vaša prednosť. Napríklad ste starostlivejší. Dokážete sa lepšie sústrediť. Viete vychytať podstatné detaily. A tak ďalej. Dôležité je naučiť sa o sebe takto premýšľať a hovoriť. Hlavne na pracovných pohovoroch, kde otázka na silné a slabé stránky takmer vždy padne. Nedávno som robila rozhovor s personalistkou, ktorá hovorila, že najhoršia odpoveď na pracovnom pohovore na takúto otázku je: „To predsa musia posúdiť iní“! Áno, lenže takouto odpoveďou nedávate vedeniu k dispozícii takmer žiadny dôvod, prečo by vás mali prijať.
Pozor na falošnú skromnosť
Skromnosť je pekná vlastnosť. Rovnako aj pokora. Príjemné sú iba do tej miery, dokiaľ vám ich druhí veria. Inak sa stávajú aroganciou obrátenou naruby. Vezmite si napríklad to, ako sa cítite, keď čítate časopis, kde top modelka s dokonalou tvárou a telom rozpráva niečo o tom, že byť krásna je vlastne veľmi ťažké a skutočná krása sa aj tak ukrýva vo vnútri, alebo keď vám nejaký milionár tvrdí, že peniaze vlastne nie sú dôležité a dokázal by žiť aj bez nich. Ako to na vás pôsobí? Ako pokrytectvo? Skúste nebyť takí pokrytci a naučte sa nahlas povedať, že niečo viete, keď to viete, že sa vám to či ono podarilo, že si na určitú úlohu trúfnete, pretože už máte podobné skúsenosti. Človek sa nestane frajerom preto, že si prizná určité kvality. Ale môže sa ním stať, pokiaľ to robí v nesprávnej chvíli – začne ich pchať každému na počkanie alebo do debát, kam sa absolútne nehodia. A ešte jedna dôležitá vec. Keď sa naučíte chváliť sa, robte to tak, aby ste pri tom nezhadzovali ostatných. Niekoľko psychologických štúdií dokázalo, že ľudia oveľa lepšie prijímajú stanoviská typu „dokážem počúvať“ alebo „naučil som sa viesť tím“ ako také, kde sa staviate nad iných, napríklad: „V našom tíme som jednoznačne najlepší obchodník.“
Chváľte sa v správnom čase
Súvisí to s predchádzajúcim odstavcom. Pokiaľ chcete druhého presvedčiť, že ste dobrý manažér, mali by ste to vedieť povedať. Je ale veľký rozdiel medzi tým, keď to vyhlásite z ničoho nič na obede, kde sa všetci okolo bavia o výborne upečenom steaku, a tým, ak dáte úprimnú odpovedať šéfovi, keď sa vás opýta napríklad na polročné výsledky. V roku 2010 psychológ Nurit Tal-Or pri svojom experimente zistil, že účastníci nemohli vystáť umelo vytvorenú postavu Aviho, ktorý sa chválil výsledkami skúšok bez toho, aby sa ho na nich jeho partner opýtal. Keď sa ale partner Aviho opýtal na túto tému, mohol sa Avi pochváliť so všetkým, čo s témou súviselo, vrátane známok, hoci sa ich pôvodná otázka netýkala a účastníci experimentu ho hodnotili ako príjemného sebavedomého človeka. Podľa psychologičky Zdenky Židkovej sú výsledky štúdie logickým záverom nášho správania a vnímania. „Pokiaľ chcete niekoho presvedčiť o svojich kvalitách, očakáva sa, že sa za ne dokážete postaviť. Storočia sme vychovávaní kastovníckym spôsobom, je čas to zmeniť. Človeku nie je nič platné, ak to bude považovať za prekonané a nemoderné.“
Použite spojenca
Hranica medzi chválením sa a priznaním kvalít je niekedy veľmi tenká. Nehovoriac o tom, ako upozorňuje psychologička Zdenka Židková, že ak priznanie kvalít neprezentujete neverbálne správne, s neistotou tónu hlasu a reči tela sú všetky dobré úmysly rýchlo preč. Jedna z elegantných ciest, ako sa tomu vyhnúť, je dovoliť niekomu inému, aby vaše kvality prezentoval. Táto myšlienka je založená na výsledkoch štúdie holandských psychológov z roku 2009, v ktorej požiadali účastníkov o odpoveď na zoznamovací inzerát. Vedci dvakrát prezentovali inzerát podobným spôsobom. Jednej skupine dobrovoľníkov tvrdili, že inzerát napísal priamo človek, ktorý uvažuje o zoznámení, druhej, že ho – vrátane vychvaľovania kvalít dotyčného – písal jeho priateľ alebo kolega. Kľúčovým zistením bolo, že účastníci, ktorí žili v presvedčení, že inzerát písal sám dotyčný, hodnotili toho istého človeka ako menej spoločenského a kompetentného ako tí, ktorí si mysleli, že opis písal jeho kamarát alebo kolega. Výsledky ukazujú, akú veľkú tendenciu máme nedôverovať pozitívnym tvrdeniam, ktoré hovoria ľudia sami o sebe. Napriek tomu veríme úplne rovnakým výrokom, keď ich o dotyčnom povie niekto iný. Myslím, že toto je veľmi užitočný a pritom málo využívaný nástroj. Vezmite si, ako mizerne fungujú na Slovensku napríklad referencie. Pritom všade inde vo svete je to skvelý spôsob, ako sa prezentovať. Pamätám si, že keď som žila v Austrálii, dala nám profesorka na hodine angličtiny napísať desať riadkov o našom susedovi z lavice. So životopisom a s touto krátkou charakteristikou nás samých, napísanou niekým iným, sme si potom hľadali prácu. Líšili sme sa a boli sme úspešní. Čo tak skúsiť niečo podobné aj u nás doma?
foto:unsplash.com
