„Prepáč, práve tu mám hrozný neporiadok.“ Touto vetou vás privíta vo svojom dome väčšina Sloveniek. Aj napriek tomu sa väčšina z nás zdráha využiť platené upratovacie služby. Prečo je u nás tabu mať upratovačku?
Tri štvrtiny Britov sa podľa nedávneho výskumu hanbí za neporiadok vo svojom byte. Prinajmenšom v jednej miestnosti – najčastejšie v spálni alebo v kúpeľni. Štyridsaťsedem percent Angličanov dokonca kvôli neporiadku zrušilo návštevu priateľov alebo rodinnú udalosť. A 26 % z nich si dokonca z tohto dôvodu nikdy nikoho nepozvalo domov.
Keď človek číta tieto štatistiky, neubráni sa pomysleniu, ako by asi podobný výskum dopadol v poriadkumilovnom Slovensku, v krajine, ktorá zahraničné návštevy donedávna udivovala tým, že si ešte pred vstupom do bytu museli vyzuť topánky. „Radšej sa tu veľmi nerozhliadaj, mám tu hrozný neporiadok“ je štandardná uvítacia veta v akomkoľvek slovenskom obydlí, vari ešte častejšie ako „posaď sa, čo si dáš na pitie“? A nezáleží na tom, či ten „hrozný neporiadok“ predstavujú dva časopisy na konferenčnom stolíku v dokonale upratanej obývačke, alebo tri dni stará kopa špinavého riadu na kuchynskej linke.
Teror poriadku v panelákoch
Terapeutka Jana Klímková tvrdí, že za vyhlásením o „neporiadku“ sa skrýva potreba pochvaly. „To hovoria slovenské ženy, ktoré týmto dychtia po uznaní. Chcú, potrebujú počuť, že žiadny neporiadok nevidíte a že majú perfektne upratané. Potrebujú potvrdiť svoju hodnotu,“ dodáva. Posadnutosť upratovaním je v slovenských ženách historicky zakorenená. „V predvojnovom období sa ženy nemohli prezentovať inak než dokonalou domácnosťou, bytom ako zo škatuľky a upečenou bábovkou,“ vysvetľuje. „Prostredníctvom dokonale upratanej domácnosti žena ostatným okolo seba vyjadrovala vlastnú hodnotu, užitočnosť. Čo je, bohužiaľ, dané nedocenením úlohy ženy v patriarchálnej spoločnosti. Jej hodnota nespočíva v nej samej, ale v tom, že je krásna, pracovitá, zvláda kariéru, deti a teda aj dokonalé upratovanie,“ vysvetľuje Jana Klímová. A keď neskôr v období komunizmu ženy masovo nastúpili do práce, teror upratovania nepoľavil, práve naopak. „Keď sa po vojne začala masová výstavba panelových sídlisk a bytoviek, zrušila sa takzvaná súkromná zóna. Zatiaľ čo predtým bola súčasťou bytu alebo chalupy pekne zariadená prijímacia izba, kam sa vodili návštevy, po novom sa z ekonomických dôvodov začalo šetriť miestom a hosťa ste si naraz vzali do obývačky, do svojej súkromnej zóny,“ vysvetľuje. Možno je v tejto súvislosti príznačné, že zatiaľ čo poriadok podľa psychologických výskumov v ľuďoch podporuje ochotu dodržiavať pravidlá, neupratané prostredie stimuluje kreativitu. Psychologička Kathleen Vohs to potvrdila experimentom, účastníci ktorého mali za úlohu vymyslieť rôzne alternatívne využitie pingpongových loptičiek (okrem ich pôvodného účelu). Ukázalo sa, že ľudia, ktorí na úlohe pracovali v miestnosti plnej neporiadku, boli pri jej riešení podstatne dômyselnejší a dokázali navrhnúť viac rozmanitých možností. Naopak, v upratanej kancelárii boli účastníci pokusu menej tvoriví. Môžeme sa len domnievať, či by k podobným záverom dospeli aj v neuprataných obývacích izbách na panelákových sídliskách v 80. rokoch minulého storočia.
Keď potrebujete pomoc
Paradoxom je, že zatiaľ čo vo väčšine ostatných oblastí života neváhame využívať platené služby – auto vozíme do umyvárne, chodíme na masáž, nechávame si strážiť deti – mať pani na upratovanie je niečo, za čo máme potrebu stále sa ospravedlňovať. Svojmu partnerovi, svojim známym, sami sebe aj samotnej upratovačke.
„Keď som sa po prvýkrát v živote odhodlala najať si pani na upratovanie, môj syn mal dva roky a čakala som druhé dieťa. Do toho som takmer na plný úväzok pracovala z domu a môj manžel bol väčšinu času na služobných cestách. Ako-tak som to zvládala, ale bola som vždy unavená a vystresovaná,“ hovorí 36-ročná prekladateľka Mária. „A tak som jedného dňa zavolala do upratovacej služby. Pripadala som si dosť trápne, pretože náš špinavý byt nebol práve z tých najluxusnejších domácností, na ktoré sú platené upratovačky v mojich predstavách zvyknuté. A keď dispečerka zdvihla slúchadlo, dobré tri minúty som sa ospravedlňovala. Vysvetľovala som jej, že nie som žiadna rozmaznaná elitárska fiflena, ktorá celý deň len sedí na gauči a konzumuje bonbóny.“ „Jednoducho potrebujete pomoc,“ povedala pani pri telefóne. „A ja som si konečne oddýchla. Presne tak. Prosto som potrebovala pomoc.“
Štyri omyly
Máriin príbeh je typický: stotožnila sa s predstavou, že paniu na upratovanie si najímajú iba rozmarní boháči s rozľahlými rezidenciami. Dôvody, prečo sa mnohí z nás zdráhajú najať si upratovačku, sa dajú zhrnúť do niekoľkých kategórií:
- „Upratovacia služba je luxus iba pre privilegovaných.“ Predstavujeme si, že gazdiné bežne dochádzajú iba do víl s obrovskými bazénmi a terasami. V skutočnosti je využitie tejto služby pre väčšinu z nás jednoducho obchodné rozhodnutie: kupujeme si trocha voľného času, ktorý môžeme využiť na prácu v zamestnaní alebo pre svoju rodinu.
- „Upratovanie je ponižujúca práca. Mám pocit, že sa nad upratovačku vyvyšujem.“ Máte aj pocit, že sa vyvyšujete nad remeselníka, ktorý vám príde opraviť práčku? Upratovanie je poctivá práca a pokiaľ ho pokladáte za niečo nedôstojné, vypovedá to skôr o vás než o tej upratovačke.
- „Udržiavať domácnosť v poriadku zvládne každý. Moja matka tiež chodila do práce a žiadnu pomoc nepotrebovala.“ Áno, ale vaša matka chodila z práce o pol štvrtej popoludní a nečakalo sa od nej, že potom zvládne ešte hodinu jogy, behanie v parku alebo kurz španielčiny.
- „Hanbím sa pred upratovačkou, že mám doma neporiadok. Kým príde, musím predsa upratať.“ V skutočnosti všetko záleží od toho, ako sa dohodnete. Obvyklé je pozbierať rozhádzané hračky, oblečenie nahádzané na zemi, zarovnať papiere na písacom stole a podobne, aby mohla upratovačka jednotlivé plochy vyčistiť. Tým sa to však tiež končí. Upratovačka predsa neprichádza do vášho bytu preto, aby hodnotila, aká ste gazdiná.ň
foto: shutterstock.com, unsplash.com
