Jednoduchá odpoveď na nejednoduchú otázku. V láske a pokoji. A v pokore a slušnosti voči svetu a svojmu okoliu (nepliesť si ale pokoru s ľahostajnosťou a bezduchým prikyvovaním). Napokon, otázky okolo výchovy detí si kladiem už pätnásť rokov od chvíle, kedy sa narodil môj syn. Po siedmich rokoch dcéra, a otázok ešte pribudlo. Ako vychovávať deti s takým vekovým rozdielom, keď ich záujmy sa absolútne obchádzajú? Ako ich motivovať k spoločnej hre, zážitku a zdieľanej radosti, keď jediné, čo nasleduje, je hádka. Ale nie je jedným z hýbateľov ich hádok pocit, že jednému z nich sa nespravodlivo nadržiava? Väčšinou tomu mladšiemu? Odpoveď znie: Áno… ale… Vždy je nejaké ale, no najbližšie ideálu bude staré francúzske heslo z barikád: voľnosť, rovnosť, bratstvo… Znie to super, v praxi hrôza.
Dve dcéry v rozhraní dvoch rokov to majú fajn. Hier na nemocnicu, salón krásy, súťaž v tanci atď. je milión. Potom spolu riešia chlapcov a všetko, čo prináša ten podivný mužský svet do ich životov. Dvaja chlapci, ktorých nedelí dekáda, si tiež nájdu spoločnú reč, ale chlapec a dievča, navyše obaja s totálne odlišnými povahami… to je oriešok… Ale oveľa väčší je to orech, keď sa chcete dočkať odpovede na otázku, či a ako deti vychovávať v láske ku každému živému tvorovi, čo nás učia kadejaké svetové náboženstva a k tomu ešte ľudská prirodzenosť. Teda, moja prirodzenosť. Možno, že všeobecná ľudská prirodzenosť je trochu iná. Totiž, že ten, kto bude posledný, sa nenaje.
Preto sa derme na vrchol. Buďme silní, a keď budeme aj dostatočne sebeckí, dôjdeme k cieľu rýchlejšie než ostatní. Tým pádom budeme mať výsady a tí ostatní budú tam, kde sme kedysi boli my – v dobách, kedy slovo slušnosť patrilo do nášho slovníka. Buďme však pritom aj maximálne obozretní, pretože nepriateľ nám dýcha na chrbát a chce nás zbaviť nášho postavenia… Hore jednoducho fúka. Vidíte, už sme pri nepriateľoch. Z láskyplných tvorov bojovníci. A boj je to vlastne od prvých chvíľ.
A začína sa to už v škôlke, keď nás iný tvor bezdôvodne bije a onedlho núti odovzdávať v škole peniaze. A môže to tak pokračovať až do dospelosti, keď tí slabší budú pracovať na tých silnejších. To je teda, bohužiaľ, fakt. Na tomto svete je to tak dávno. A k súťaži medzi nami dochádza už v dobe prvých krôčikov, kedy sa deti učia obhájiť si svoje miesto na slnku a pieskovisku. Nie som z toho nadšený, ale zároveň chápem, že táto škola je vlastne asi správna. Z hľadiska génov – úspešnejší, teda lepší – je vždy ten, kto je dravší než tí ostatní statní. Ale aj malá ryba sa môže presadiť, to keď presilu dobehne chytrosťou a jej silu použije vo svoj prospech… Ideálny prípad. Koľko takých poznáte? Ten bežný je jednoducho si zabezpečiť tie najlepšie podmienky pre život. Akokoľvek. Je to zrejme pud sebazáchovy.
Tak ako vychovávať deti, keď ich niekto z ich okolia ponižuje a ničí ten mnou tak ťažko vytvorený obraz krajiny, kde spravodlivosť a poctivosť víťazia? Veď deti sú denne konfrontované s realitou a zisťujú, že ocko sa asi pletie, keď hovorí, že ľudia sa majú mať radi… Má sa teda to moje milované dieťa uchýliť k „preventívnej“ obrane? Alebo bude lepšie trénovať dieťa ako bežca, pretože keď utečie, tak síce príde o česť, ale nepríde o oko a obličku v následnej bitke, keď sa k tomu inému tvorovi pridá ešte pár iných, rovnako násilím motivovaných spolubitkárov, ktorí s ním tvoria stádo spriaznených duší – spriaznených však asi len tuposťou a moje dieťa dostanú do nemocnice? Vôbec otázka stádovosti ma tiež prenasleduje… Stádo je pre mnohých ľudí fajn spoločenstvom, v ktorom sa zahrejete, stratíte a zase nájdete, lebo nadobudnete dojem, že nikam nepatríte. Bohužiaľ to znamená aj dobrovoľnú slepotu a slepú poslušnosť. Tiež, samozrejme, môžete byť Donom Quijotom bez koňa a solitér bez stáda, ale musíte naozaj veľmi makať, aby ste si udržali pocit akého takého sebavedomia, bez ktorého sa nedá prežiť.
Ako teda zvýšiť sebavedomie deťom? Chváliť a chváliť a nesnažiť sa v zápale rodičovského šialenstva zadupať do zeme výhonky pučiaceho charakteru. A ako ho zvýšiť sebe, keď sa cítite ako vypreparovaný škrečok a chceli by ste dávať, ale nemáte čo, alebo vám nestačia sily, ktoré ste vyplytvali v boji s veternými mlynmi? Prečítajte si Dona Quijota. Ak sa teda nechcete rovno stať vodcom nejakého stáda. Na čo musíte mať zase veľa iných povahových vlastností, ktoré mimochodom nie sú v budúcom svete na zahodenie. Občas sa potom objavia vodcovia, ktorí hovoria o láske a lepšej spoločnosti a všeobecnom mieri, ale za túto utópiu zaplatíte ešte viac. Najčastejšie celým majetkom. A to všetko nás vedie k ďalším povahovým stretom so sebou samým. Uspokojiť sa? Stiahnuť do ulity? Stať sa ľahostajným a žiť len pre seba za múrom svojho doma? Zo stáda sa mi vždy robilo trochu zle. Ale kto nie je členom stáda, akoby bol zrazu sám. Takže…? Ísť tak akosi uprostred? Ani ryba, ani rak?
S hľadaním návodu na správnu výchovu prichádza nová séria otázok. Kde sa končí obrana a stáva sa čisto aktom sily? To dnes riešia aj súdy v prípadoch, keď sa postavíte zlodejovi a náhodou ho pri obrane svojho majetku zraníte. Nie on, ale vy ste v probléme! Je to na hlavu. S akou veľkou silou má moje dieťa udrieť iné, aby malo pokoj od šikanovania? Vždy deťom hovorím: Nezačínaj si, ale keď ťa niekto schválne udrie, vráť mu to. Keď ťa znovu udrie, vráť mu to s dvojnásobnou silou, čo platí rovnako aj v duchovnej rovine. Ale ako to potom pasuje k tej vzájomnej láske medzi božími tvormi? To si rieši každý sám a každý nakoniec zistí, že neexistuje žiadny univerzálny návod.
Každé dieťa je iné a všetko záleží na súhre mnohých ďalších vplyvov, z ktorých je rodinný príklad najsilnejší. Deti kopírujú správanie rodičov. Takže sa to začína zase doma…, ale čo keď má môj partner diametrálne odlišný názor na svet a výchovu? Začína sa diskusia, ktorá sa neskončí. Len keď jeden ustúpi. Je to vždy ten múdrejší? A čo vy, už ste múdrejší zo všetkých tých slov? Ja nie, a tak sa budem len snažiť, aby som nakoniec neskončil ako jeden známy, ktorý na smrteľnej posteli počul od dieťaťa výčitku: Prečo si ma vychoval takého slušného? Mohol som ti kúpiť lieky z Ameriky, keby som mal dosť peňazí, ale tie nemám, pretože som nechcel patriť do toho hnusného sveta úplatkov a kšeftárstva….
foto:shutterstock.com
