„Človek musel byť pomaľovaný, aby bol človekom. Ten, kto zostával v prirodzenom stave, nelíšil sa vôbec od zvieraťa.“ Týmito slovami vysvetľoval etnológ Claude Lévi-Strauss, prečo si začali ľudia v niektorých kultúrach maľovať na telo najrôznejšie ornamenty. Čím všetkým sa ľudia zdobia a čo všetko ich k tomu vedie?
Ozdoby k človeku neodmysliteľne patria. Sú staré ako ľudstvo samo, čo dosvedčujú nástenné maľby, písomné pamiatky aj mumifikované telá našich dávnych predkov. Ľudia sa zdobia celé tisícky rokov, a hoci sa od seba jednotlivé kultúry v rôznych častiach sveta veľmi výrazne líšili a líšia, záľuba v zdobení tiel je všetkým ľuďom spoločná. V roku 1945 to potvrdil antropológ George P. Murdock, ktorý takzvaný bodyart zaradil medzi 67 kultúrnych univerzálií, teda prvkov, ktoré sú spoločné všetkým kultúram v čase aj priestore. História krášlenia sa je nielen dlhá, ale aj neskutočne pestrá. Modifikácia ľudského tela má veľa významov a aj veľa foriem, ktoré sa stále rozširujú.
Telo ako maliarske plátno
Francúzsky maliar Paul Gauguin, ktorý strávil časť života medzi domorodcami v tichomorskej oblasti a dlhý čas žil na Tahiti, vyhlásil, že ľudské telo je pre miestnych ako veľké maliarske plátno. Nanášajú naň farby a rôznymi spôsobmi si ho skrášľujú, takže vytvárajú svojské umelecké dielo. V súčasnosti ľudia prisudzujú ozdobovaniu sa predovšetkým funkciu estetickú. Ozdobením sa chcú najčastejšie skrášliť a upozorniť na seba. Estetika však hrala v oblasti ozdobovania sa či všeobecne modifikovania tela jednu z významných úloh aj u tradičných kmeňových spoločností. Ľudia chceli byť odnepamäti krásni a fyzicky príťažliví pre opačné pohlavie. Páčiť sa opačnému pohlaviu a vyvolať v ňom záujem je základná túžba človeka. Sociológ Clinton R. Sanders tvrdí: „Nech už je hlavný účel telesných zákrokov akýkoľvek – ochrana pred nadprirodzenými silami, komunikovanie, ukážka statočnosti, symbol členstva alebo niečoho iného – všetky typy telesných modifikácií majú spoločnú dekoratívnu funkciu.“ Estetická funkcia nie je však ani zďaleka jediná, ktorú zdobenie môže mať. Existuje veľa pohnútok a dôvodov, pre ktoré sa človek krášli, a veľmi často sa jednotlivé významy vzájomne prekrývajú alebo spolu splývajú.
Sex, rituály, mágia
So snahou zapáčiť sa opačnému pohlaviu veľmi úzko súvisí erotická funkcia. Kto druhému pohlaviu pripadá krásny alebo príťažlivý, vzbudzuje v ňom sexuálnu túžbu. Pre mnohé kultúry, národy a kmene malo a má ozdobovanie predovšetkým rituálne a magicko-náboženské opodstatnenie. Ozdoby slúžili ako ochrana pred zlými démonmi, duchmi a inými nadprirodzenými silami. Niektoré primitívne spoločnosti napríklad verili, že uchom vstupujú do človeka zlí démoni, ktorých odpudzuje kov, a členovia týchto spoločností si dávali do uší pírsing práve preto, aby sa ochránili pred démonmi. Pred zlými duchmi chránili okrem pírsingu na rôznych častiach tela aj tetovania a ďalšie spôsoby modifikácie. Skrášľovanie sa hrá významnú úlohu v iniciačných rituáloch, pri ktorých sa z chlapcov stávajú muži a z dievčat ženy. Určité ozdoby mohli nosiť len tí jedinci, ktorí prekročili pomyselnú hranicu oddeľujúcu detstvo a dospelosť. Na Borneu sa za symbol dospelosti považoval pírsing ušných lalôčikov. Ženy domorodých afrických kmeňov Surma a Mursi si zase pred svadbou vkladajú do prerezaných pier hlinené tanieriky a súčasťou predsvadobného rituálu je aj odstraňovanie predných zubov. Ozdoby mali zastrašovať nielen zlých duchov, ale aj ľudských nepriateľov. Človek prostredníctvom ozdôb oznamuje svojmu okoliu, do akého kmeňa a spoločenstva patrí alebo akej subkultúry je súčasťou. A samozrejme, je tu aj spoločenská funkcia. Človek už v najstarších kultúrach dával spôsobom ozdobenia najavo, do akej spoločenskej vrstvy patrí. Antropológ Konrad Spindler, ktorý skúmal Ötziho múmiu, opísal rôznorodé funkcie tetovania: „Vytváranie znakov na pokožke má buď psychologický alebo praktický význam, pričom sa oba môžu prekrývať. V prvom rade, či už ide o výstižné obrazce alebo dokonca o umelecké výtvory, slúžia na skrášlenie. Často dokladajú dosiahnutie určitých životných medzníkov, veľmi často napríklad pohlavnú zrelosť. Tetovaním sa môžu vysielať aj sexuálne signály alebo vyjadrovať vnútorný stav človeka – lásku, nenávisť, smútok či túžbu po pomste. Okrem toho skryto nosené znamenia môžu odrážať politické presvedčenie alebo náboženské vyznanie. Ďalšia skupina upozorňuje na zaradenie v spoločnosti, vlastnícke práva, zmocnenie, pôvod alebo identitu, príslušnosť k nejakej skupine; okrem toho sa ním dajú vyjadriť aj výkony, napríklad počet usmrtených nepriateľov, množstvo skolených zvierat alebo dobytých žien. Okrem toho existujú aj tetovania s údajným liečebným účinkom.“
Všetky formy bodyartu
Krášlenie má nielen veľa funkcií, ale aj veľa foriem. Súhrnne sa dnes zdobenie a modifikácie ľudského tela niekedy označujú ako „bodyart“. Pojem bodyart označuje umenie, ktoré sa tvorí na ľudskom tele alebo v spolupráci s ním. Najbežnejšími formami bodyartu v pôvodnom slova zmysle sú tetovanie, pírsing, play pírsing, čo je krátkodobé, dočasné prepichovanie tela a skarifikácia (zjazvovanie). V širšom slova zmysle patrí do bodyartu aj shaping, ako sa nazýva tvarovanie pomocou korzetov, stretching, čo je pozvoľné rozťahovanie otvorov po pírsingu alebo body painting – maľovanie farbami na ľudské telo. Existujú aj ďalšie formy, ktoré sa rozširujú spolu s novými technológiami, a treba povedať, že to, čo jednému pripadá ako ozdoba, môže v druhom vzbudzovať odpor. Máme na mysli predovšetkým extrémne formy bodyartu, ako je vyťahovanie rôznych častí tela pomocou ťažidiel a podobne. Okrem toho ani k bežným formám skrášľovania nezaujímame všetci rovnaký postoj.
Náušnice ako symbol
Jednou z najstarších a najčastejších foriem modifikácie ľudského tela je pírsing. Pírsing vznikol už v období pred Kristom. Prvé známky pírsingu pochádzajú podľa odborníkov z doby kamennej, o čom svedčia napríklad nástenné maľby v jaskyniach. Aj na známej maske faraóna Tutanchamóna je zreteľný pírsing uší. Prvé pírsingy boli z materiálov, ako sú zuby, kosti a drevo, neskôr sa začal používať kov. Najčastejšie mali podobu krúžkov, tyčiniek alebo akýchsi štipcov, ktorými si ľudia prepichovali tvár aj iné časti tela. Písomné pamiatky dokazujú, že prvý pírsing nosa bol uskutočnený asi pred štyritisíc rokmi. V Biblii je napríklad uvedené, že Izák daroval svojej manželke Rebeke zlatý krúžok. Na Strednom východe označovala veľkosť krúžku v nose bohatstvo a vznešenosť rodiny. Aj v Rímskej ríši alebo za vlády kráľovnej Alžbety znamenal pírsing bohatstvo jeho nositeľa – krúžky z drahých kovov sa tu nosili predovšetkým v ušiach. Pírsing jazyka poznali už starí Mayovia i Aztékovia, pírsing bradaviek potom začali ako prví alebo jedni z prvých používať Indiáni v južnej časti Severnej Ameriky.
Zaujímavosťou je, že starí Gréci na rozdiel od iných kultúr pírsing odmietali. Tamojšia spoločnosť považovala jeho nosenie za známku barbarstva. Čo sa pírsingu týka, na prvom mieste je bezkonkurenčne pírsing uší, teda náušnice. Skrášlenie pomocou náušníc patrí k najstarším a najobľúbenejším spôsobom ozdobenia ľudského tela. Náušnice odpradávna zdobia mužov aj ženy, ale nie vo všetkých kultúrach nosili náušnice muži aj ženy súčasne. Napríklad v Ríme ich nosili výhradne ženy a náušnice tu plnili funkciu čisto dekoračnú. Dlhé visiace ozdoby im mali dodávať krásu a vznešenosť. Špecifický význam mali náušnice pre námorníkov. Pôvodne ich nosili len tí, ktorí buď plávali cez rovník, alebo oboplávali svet. Neskôr získali pre námorníkov aj praktický význam. V prípade stroskotania slúžili ako cenné platidlo. Náušnicami sa v minulosti označovali aj otroci. Ich „ozdoby“ sa však od ostatných v niečom líšili – boli pripevnené napevno a nedali sa dať z uší preč.
Kultúra verzus príroda?
Okrem pírsingu patrí k najstarším a najpoužívanejším modifikáciám ľudského tela tetovanie, čo je takisto technika známa už tisícročia. Niektorí ju obľubujú, iní zatracujú, ale v súčasnosti sa dostáva stále viac do popredia a stáva sa vplyvom celebrít a medializácie mainstreamovou záležitosťou. Mať tetovanie je stále modernejšie, a zatiaľ čo ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia boli u nás s tetovaním spojované predovšetkým vrstvy spoločnosti žijúce „na okraji“, dnes sa nechávajú tetovať aj vysoko postavení a úspešní jedinci. Antropológ Martin Rychlík v texte „Pokožka ako amulet“, ktorý vyšiel v časopise Koktejl, o tetovaní píše: „Tetovanie. Ešte dnes, hoci už sme zvyknutí na všetko, sa pri vyslovení tohto slova ponúka veľa súvislostí. Často negatívnych, plných predsudkov. Máloktoré ozdobenie je také rozporuplné, že na jednej strane vzbudzuje bezhraničné nadšenie a na strane druhej znechutený odpor. Táto pradávna úprava tela, ktorej prvým priamym dokladom je alpská múmia Ötzi stará 5300 rokov, má v sebe čosi tajuplné. Niečo, čo stojí proti bežnému stavu a prírodnému výtvoru, ktorým je človek. Kultúra verzus príroda? Určite. Podobne je to aj u ďalších mutilácií, akými sú pírsing, splošťovanie lebky alebo vyrážanie zubov, ktoré majú iniciovaného jedinca začleniť medzi ľudské stvorenia. Tetovanie prešlo dlhým, pestrým vývojom. Dejiny tetovania sa dajú čítať ako sled plný pozmenených významov, rozličných techník a odlišného spoločenského či náboženského pohľadu (nechoďme ďaleko: Biblia, Korán aj Sunna tetovania zakazujú, no napriek tomu sa už prví kresťania tetovali a moslimovia to robia doteraz).“
Kmeňové značky
V dávnejších časoch sa používala technika vklepávania sadzí alebo atramentu do pokožky pomocou drievok, kostí, dlát, nožov či mušlí, ale takisto ako všetky iné oblasti, aj tetovanie odvtedy zaznamenalo veľký pokrok. V 18. storočí nastal v tetovaní zlom vďaka Alessandrovi Voltovi a jeho vynálezu elektrickej batérie. V roku 1891 zostrojil Samuel O’Reilly prvý elektrický strojček na tetovanie, obdoba ktorého sa používa dodnes, len s malými obmenami a inováciami. Tahitský termín tatau (tetovanie) do našich končín priviezol James Cook, ktorý sa s ním stretol v roku 1769. Ako uvádza Martin Rychlík, tahitsky tatau znamená „označovať“, samojské tautau „kresliť“ a malajské tatu označuje „ranu“. Do Európy sa tetovanie vo väčšej miere dostalo až vplyvom zámorských objavov. „Kmeňové značky sa vďaka zámorským objaviteľom vrátili do európskej civilizácie, ktorá ich síce poznala (antickí autori ako Hérodotos alebo Tacitus spomínajú medzi Skýtmi, Dákmi, Thrákmi, Germánmi, Ilýrmi aj doslovne ,pomaľovaných‘ Piktov – z latinského pictus), ale zavrhla,“ vysvetľuje Martin Rychlík. „V roku 787 pápež Hadrián I. na koncile v Celchyth (Chelsea) zakázal tetovanie ako ritus paganorum, ktoré przní božské dielo. Vďaka námorníkom sa dočkalo svojej ,prvej renesancie‘, tou druhou sa potom nazýva nedávna éra, keď tetovanie preniklo do spoločnosti a prestalo šokovať. Z námorníckej obyčaje a cirkusovej zvláštnosti sa premenilo na cenené šperky aj tých najvyšších kruhov a ozdoby dám. Ale pozor, už koncom 19. storočia išlo o módu najvyššej vrstvy – tetovali sa aj členovia britskej kráľovskej rodiny a ruský cár.“
Potreba spomienok
V súčasnosti sa veľa hovorí o tom, že ozdobovanie ľudského tela stráca významy, aké malo v minulosti, a že ostáva predovšetkým funkcia estetická. Objavujú sa názory, že napríklad tetovanie je v našej kultúre predovšetkým móda, že ľudia majú tendenciu podliehať módnemu diktátu a nechávajú sa ovplyvňovať svojimi idolmi – celebritami. Je pravda, že veľa jedincov sa rozhodne pre tetovanie skutočne iba preto, že to videli na obľúbenom spevákovi, ale nie je pravda, že to tak robia všetci. Pre mnohých znamená tetovanie oveľa viac ako módny výstrelok. Niektorí si napríklad navrhujú svoje ornamenty sami, čím chcú poukázať na svoju osobitosť, jedinečnosť, je to niečo ako ich osobná značka. Ďalší dôvod, prečo si ľudia modifikujú telá, je potreba uchovať si spomienky na nejakú dôležitú udalosť. Chcú si pripomenúť nejaký moment, väčšinou so silným kladným emocionálnym nábojom, alebo taký, ktorý im nejako zmenil život. Z toho dôvodu si ľudia často nechávajú vytetovať napríklad meno alebo portrét životného partnera, dátum narodenia dieťaťa, dátum smrti blízkej osoby, môže to byť aj citát, nápis či symbol, ktorý je nejako spätý s ich životom, prípadne ktorý vyjadruje ich životný postoj a životnú filozofiu. Niektorí sa ozdobujú rovnako ako ich partner, či už ide o tetovanie alebo pírsing v uchu alebo na bradavke, a tým dávajú okoliu najavo, že k sebe patria. Nech už je význam skrášľovania pre konkrétneho jedinca akýkoľvek, jedno je isté: ozdoby zo života človeka len tak nezmiznú.
Dlhé vlasy
Okrem vyššie uvedených ozdôb, o ktorých hovoríme v texte, existujú aj ozdoby, ktoré by sa dali označiť ako prirodzené. Sú to predovšetkým ľudské vlasy, ktoré majú rovnako ako pírsing alebo tetovanie špecifické významy a funkcie. Vlasy o nositeľovi veľa vypovedajú, a ako ukazuje história, podoba vlasov bola pre človeka vždy dôležitá. Rovnako ako brady hrozivo prepichané kostenými bodcami slúžili aj vlasy na zastrašovanie protivníka – bojovníci v niektorých kmeňoch nosievali vlasy divoko rozstrapatené, čo malo nahnať strach. Veď dodnes sa o jedincovi s dlhými strapatými vlasmi niekedy hovorí „vyzerá ako divoch“. Iné účesy nosili slobodné dievčatá a iné vydaté ženy, ich vlasy bývali v niektorých kultúrach uhladené a často schované pod šatkou. Žena tak dávala najavo, že je vydatá. V starovekom Grécku boli dlhé kučery symbolom bohatstva a moci, zatiaľ čo oholená hlava bola vhodná skôr pre otroka. Starí Gréci mali niekoľko hrdinov, ktorí nosili dlhé vlasy, vrátane najvyššieho boha Dia, Achilla, Hectora a morského boha Poseidóna. Grécki aj trójski vojaci išli vraj do boja s dlhými vlasmi. Považovali sa za znak šľachtického pôvodu, a preto si ich vyššie postavení jedinci udržovali a na verejnosti často česali, aby sa nimi, a teda aj svojím spoločenským postavením, pochválili. Niekedy, aby ich za vlasy nemohol nepriateľ v boji chytiť, si muži strihali vlasy vpredu nakrátko a vzadu ich nechávali dlhé. Približne v šiestom storočí sa však medzi gréckymi mužmi ustálila móda kratších účesov. V stredoveku sa ženám, ktoré sa niečím previnili, vlasy strihali. Krátke vlasy mali na toto previnenie upozorňovať, aby pohana bola ešte väčšia, a aby ostatné ženy videli, čo sa im môže stať, keď nebudú „poslušné“. Moslimovia sa stavajú k mužom s dlhými vlasmi odmietavo, pretože v islame je dôležité mať jasné rozdiely medzi pohlaviami. V západných kultúrach sa dnes dlhé vlasy takisto vnímajú skôr ako ženská charakteristika, a ak má žena vlasy veľmi krátke, hovorí sa, že je ostrihaná „na chlapca“. Kresťanstvo prišlo s tým, že pre muža sa nehodí, aby vyzeral ako žena, všeobecne sa bralo, že pre muža je správne mať krátke vlasy a pre ženu dlhšie. V šľachtických kruhoch bola však dlhá hriva obľúbená, panovníci sa tak odlišovali od jednoduchého ľudu. V devätnástom a viac ako polovicu dvadsiateho storočia nosil dlhé vlasy máloktorý muž, pretože sa ešte viac ako inokedy považovali za zženštené. To sa zmenilo v priebehu kultúrnych revolúcií šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, keď sa dlhé vlasy stali v Severnej Amerike a vôbec v celom západnom svete silným symbolom vzbury proti kultúrnej norme. Ľudia vlasmi rebelovali proti konvenciám a ich prostredníctvom sa radili do rôznych subkultúr. V súčasnosti sa dlhé vlasy u mužov prijímajú s benevolenciou, rovnako ako sa prijímajú krátke vlasy u žien.
foto: shutterstock.com
