Pre nás bol najmä Chandlerom. Pohodovým chlapíkom, z celej šestice legendárnych seriálových Priateľov možno najsympatickejším. Pôsobil totiž tak nejako najbežnejšie. Bol ako jeden z nás. Desať rokov, počas ktorých sa jeden z najslávnejších seriálov vysielal, nás naučilo brať tak nielen jeho postavu, ale aj jeho. Lenže Matthew Perry nebol počas nakrúcania Priateľov vôbec v pohode. V životopisnej knihe, ktorú pre dvoma rokmi vydal, priznal, že niektoré série natáčal v stave, keď mal v sebe päťdesiatpäť tabletiek analgetík vicodin, pričom už počas puberty mal problémy aj s alkoholom. „Počas nakrúcania Priateľov som síce nikdy nebol opitý, no bojoval som s takou silnou opicou, že som sa musel počas scén pridržiavať nábytku, aby som nespadol,“ prezradil ďalej muž, ktorý od svojich dvadsiatich šiestich rokov žil striedavo v strediskách na liečbu závislostí a mimo nich. Štrnásťkrát bol na odvykačke, šesťdesiatpäťkrát absolvoval detoxikačný program a podstúpil viac ako šesťtisíc sedení Anonymných alkoholikov… Ako mohol podľa riaditeľa Centra pre liečbu drogových závislostí v Bratislave MUDr. Ľubomíra Okruhlicu padnúť tak hlboko a ako je možné, že sa z toho napriek snahe nikdy nedostal a nakoniec ho to stálo život?
Práve v súvislosti s Matthewom Perrym som našla informáciu, že v Spojených štátoch až 75 percent ľudí závislých od nelegálnych drog v 21. storočí začalo s užívaním týchto látok braním opioidných liekov, ktoré im predpísali lekári. Hrozí toto aj u nás?
Nie. V Spojených štátoch bola, a myslím, že ešte stále aj je, legislatíva v tejto otázke v porovnaní s Európskou úniou oveľa benevolentnejšia. Predpisovanie opioidných liekov, ktoré majú najvyššie riziko rýchleho vyvolania závislosti, sa u nás oveľa prísnejšie kontroluje. Takže v Európe tento problém v takomto rozsahu nemáme.
Neviem, či to bola reakcia na čísla z Ameriky, ale pred pár mesiacmi boli zverejnené štatistiky spoločnosti IQVIA, ktorá sa zaoberá prieskumom trhu s liekmi, podľa ktorých aj Slováci míňajú na lieky od bolesti čoraz viac peňazí.
To, že sa zvýšila spotreba, ešte neznamená zvýšené riziko väčšieho počtu závislostí. Ak človek liek vzhľadom na pretrvávajúce bolesti potrebuje, nepovažuje sa to za závislosť, pokiaľ nezvyšuje dávky tak, že ide nad maximá. Síce sa to stáva, ale štatisticky ide o nízke číslo.
Štátny ústav pre kontrolu liečiv však v tejto súvislosti upozornil, že medzi opioidy sa zaraďuje aj kodeín, ktorý ľudské telo dokáže premeniť na morfín, a používa sa na tlmenie bolesti a tíšenie kašľa. A to už je situácia, ktorú liekmi riešime každú chvíľu. Môžeme sa od nich stať závislými aj nechtiac?
Áno. Napríklad spomínaný kodeín, ktorý sa nachádza v liekoch proti kašľu, patrí medzi tie medikamenty, ktoré sú schopné vyvolať závislosť. Ide totiž o polysyntetický opioid. Preto by sa takýto liek nikdy nemal užívať dlhý čas. Maximálne dva týždne, dlhšie len výnimočne. Takéhoto pacienta by mal lekár pravidelne sledovať, či už príznaky poľavili natoľko, že môže dávky lieku znížiť, prípadne ho úplne vysadiť.
Nerobíme to automaticky? Väčšina z nás nedoberie ani antibiotiká tak, ako má, hoci nám to lekári kážu. Prečo by som si dávala ďalej lieky na niečo, čo ma už prešlo?
Lebo sa u vás objavia abstinenčné príznaky. Hlavne pri chronických bolestiach totiž rastie riziko, že človek sa stane závislým. Na začiatku sa to prejaví tým, že si začne zvyšovať dávky, hoci príčina, pre ktorú mu bol liek pôvodne nasadený, pominula. Napríklad došlo k vyliečeniu infekcie, ktorá spôsobovala kašeľ, ale pacient stále vyžaduje kodeín.
Prečo? Čo mu prináša, keď už nepotrebuje úľavu od kašľa?
Môže sa u neho objaviť takzvaný psychogénny kašeľ, ktorého pôvod už nie je v infekcii, ale v psychike. V prípade kodeínu je to však skôr zriedkavé. Ak hovoríme o závislosti, musí ísť o naozaj vysoké dávky.
Znamená to, že si uvedomujem, že nemám kašeľ alebo inú bolesť, ale cítim, že napriek tomu nie som bez tých liekov v pohode?
Presne tak. Všeobecne pri liekoch platí, že ak ich závislý človek nemá, znervóznie, nemá energiu, je nevýkonný, apatický, nie je schopný sa sústrediť na bežné veci. No len čo si ich dá, znovu má plno energie, je motivovaný, sústredený, zlepší sa mu nálada, ožije. Cíti teda nutkavú potrebu ich brať, lebo vie, že vtedy je schopný normálne fungovať. Tak vznikne ten začarovaný kruh, že čím viac ich užíva, tým viac ich potrebuje.
Chápem. Nevidí dôvod si ho nedať, keď sa bez neho necíti dobre a je také jednoduché pomôcť si. Mám pocit, že celkovo žijeme dobu, keď na všetko hľadáme takéto riešenie – nemáme čas byť chorí, tak sa nadopujeme liekmi a chorobu prechodíme, nemáme čas spať, tak hľadáme niečo, čo nám dá energiu aj bez oddychu…
Veľká časť populácie nabehla presne na tento štýl fungovania. Dochádza totiž k dysbalancii medzi tým, čo človek chce a potrebuje, a čo si môže dovoliť, tak si toho naberá na plecia čoraz viac. A lieky sú veľmi rýchlym prostriedkom, ako obnovovať výkonnosť a všetko to zvládnuť. A platí to aj naopak o schopnosti vypnúť. Po stresovom dni sa totiž prirodzene ťažko zaspáva. Keď si však človek napríklad vypije alebo si dá lieky na spanie, podarí sa mu to hneď. Lieky mu tak pomáhajú veľmi rýchlo obnoviť funkčnosť a výkonnosť, ktorá sa od neho vyžaduje, respektíve ktorú od seba vyžaduje on sám. Na prvý pohľad to síce vyzerá ako naša voľba, no na rovinu treba povedať, že je čoraz viac situácií, keď je človek k tomu dotlačený. Napríklad slobodná matka sa jednoducho musí postarať o svoje deti.
Uvedomuje si človek, že sa takto nakoniec stal závislým?
Je to zložitejšie. Človek väčšinou volí to, čo je z jeho pohľadu menšie zlo. Vidím, že nemám čas sa doliečiť alebo vyležať chorobu, tak to riešim liekmi. Ak si nezvyšujem dávky, tak som od nich síce biologicky závislý, lebo ich nedokážem vysadiť, keďže neviem s pretrvávajúcou bolesťou bez nich fungovať tak, aby som bol výkonný v práci a postaral sa o rodinu, ale nedochádza k ťažkej psychickej závislosti, keď už ide všetko bokom – prestávam mať záujem o rodinu, zanedbávam pracovné povinnosti. Namiesto toho stále len zvyšujem dávky, lebo potrebujem zažívať pocit omámenia, aby som sa vyhol abstinenčným príznakom. Takýchto prípadov, že by človek až takto stratil kontrolu nad užívaním liekov, našťastie nie je veľa. S biologickou závislosťou však ľudia fungujú roky. Bohužiaľ.
Dá sa z toho dostať?
Áno, ale treba otvorene povedať, že závislosť od liekov je jednou z najťažšie liečiteľných závislostí.
Vrátim sa k spomínanému americkému prieskumu, podľa ktorého závislosť od liekov viedla k ďalším závislostiam. Platí to aj u nás? Prechádza človek od liekov k ťažkým drogám? K alkoholu?
S alkoholom je to skôr naopak. Keď má človek problémy so závislosťou od alkoholu, začne chvíle, keď sa k nemu nemôže dostať, riešiť liekmi, ktoré mu pomáhajú uľaviť od abstinenčných príznakov. Až sa nakoniec stane závislým aj od nich.
Keď som sa začítala do knihy spomínaného Matthewa Perryho, úprimne ma šokovalo množstvo tabletiek, ktoré denne počas natáčania užíval. Ako mohol pracovať? Ako funguje mozog, keď je pod vplyvom päťdesiatich piatich tabletiek vicodinu?
To je vec tolerancie, ktorú si ten organizmus postupne vybuduje. Vysvetlím to na prípade alkoholu. Na dlhoročnom alkoholikovi často nepoznať, že má vypité, ani keď má v sebe dve promile, hoci na alkohol nezvyknutý človek by už ležal pod stolom s otravou. Alkoholik je, naopak, schopný subjektívne aj objektívne fungovať. Aj keď, samozrejme, nie tak kvalitne ako predtým, než sa stal závislým.
Ako sa vôbec človek k takému množstvu prepracuje? Keď si ich dá menej, už neúčinkujú?
Presne tak, postupne už mu tá nižšia dávka nestačí. A aby utlmil abstinenčné príznaky, má potrebu dať si ďalšie a ďalšie. Rovnako nie je nižšia dávka už schopná pri psychických závislostiach vyvolať tú očakávanú eufóriu, pocit upokojenia a pohody, ktorú od drogy čaká.
Matthewa Perryho to nakoniec stálo život. Je hranica, keď telo už jednoducho viac neznesie?
Skôr sa stáva to, že závislý človek očakáva čo najrýchlejší účinok. A ak neprichádza hneď, berie si ďalšiu tabletku, lebo má pocit, že tá predtým neúčinkuje. A takto zoberie ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu a ten účinok sa v jednej chvíli naakumuluje až tak, že mu to utlmí dýchanie a zomiera.
U tohto herca bol podľa jeho spomienok na začiatku úraz na skútri, po ktorom dostával od lekárov silné lieky proti bolesti a od nich sa uňho postupne vytvorila závislosť. Môže k tomu dôjsť aj u nás? Alebo slovenským lekárom systém nedovolí predpisovať také množstvo liekov, aby to vyvolalo u pacienta závislosť?
Môže. Napríklad po ťažkých operáciách. Preto je dôležité, aby lekár pravidelne kontroloval napríklad hojenie rán alebo zlomenín kostí a okamžite, ako dôjde k zlepšeniu, začal dávky liekov znižovať. Ale stáva sa, že k tomu nedôjde a vznikne závislosť. Aj u nás.
Perry nakoniec absolvoval pätnásť odvykacích kúr na najprestížnejších klinikách, minul na to desiatky miliónov dolárov. Keď sa tam vracal znova a znova, asi sa z toho chcel dostať. Prečo to nešlo?
Lebo to nezávisí od peňazí, ale od človeka. Či vydrží celý ten proces. Aj my máme mnoho skúseností s ľuďmi, ktorí majú aj dostatok finančných prostriedkov a môžu si dovoliť najlepšie zariadenia, ale nie sú trpezliví. Vyzdravenie sa totiž nedá kúpiť, to treba vydržať. Nikoho nemôžete donútiť, aby liečenie dokončil. Často sa stáva, že keď človeka dostaneme z toho akútneho stavu, podpíše reverz s tým, že už sa o seba postará sám. Ich najväčší problém je totiž chuť, potreba si to ešte raz dopriať. Oni si stále pamätajú, aký to bol príjemný pocit, keď droga začala účinkovať. To, že potom prišli problémy, ktoré boli pre nich utrpením, na to sa skôr zabúda. Okrem toho majú predstavu, že teraz to už budú mať pod kontrolou. Že už si dajú len jednu tabletku, a nie štyridsať ako pretým. Alebo len jeden pohárik Že už zvládnu piť ako ostatní. Ale oni tú schopnosť nemajú.
Až sa bojím spýtať, či je z toho vôbec cesta von…
Určite je, ale je to veľmi ťažké. Vidíte, sú ľudia, ktorí mali prostriedky, možnosti, motiváciu, a nedostali sa z toho.
„Ak človek liek vzhľadom na pretrvávajúce bolesti potrebuje, nepovažuje sa to za závislosť, pokiaľ nezvyšuje dávky tak, že ide nad maximá.“
„Pri liekoch platí, že ak ich závislý človek nemá, znervóznie, nemá energiu, je nevýkonný, apatický, nie je schopný sa sústrediť na bežné veci.“
„Na dlhoročnom alkoholikovi často nepoznať, že má vypité, ani keď má v sebe dve promile, hoci na alkohol nezvyknutý človek by už ležal pod stolom s otravou.“
„Aj my máme mnoho skúseností s ľuďmi, ktorí majú aj dostatok finančných prostriedkov a môžu si dovoliť najlepšie zariadenia, ale nie sú trpezliví.“
Foto: archív Ľ. O. a Shutterstock
