Pred pár týždňami zverejnila britská pediatrička Hilary Cassová svoju 388-stranovú správu o starostlivosti o neplnoletých, ktorí trpia pocitmi nesúladu svojej vnútornej identity so svojím biologickým pohlavím. Jej vypracovaním ju poverila britská Národná zdravotná služba, čo je systém verejného zdravotníctva vo Veľkej Británii. Jednou z otázok, ktorú mala zodpovedať, bola príčina exponenciálneho rastu žiadateľov o takúto liečbu. Kým pred desiatimi rokmi bolo takých žiadostí menej ako 250, v rokoch 2021 až 2022 ich počet vzrástol na viac než 5 000! „Biológia sa za posledných pár rokov nezmenila, čiže to nie je tak, že tá by bola príčinou,“ konštatuje vo svojej správe lekárka a poukazuje na množstvo odborných zlyhaní. Ešte skôr než uzrela svetlo sveta jej správa, však väčšinu z toho odborníkom vyčítal aj Čech Daniel Black. Nerobil výskum, zažil to na vlastnej koži. A dnes hovorí, že tranzícia mu zničila život. „Žena zo mňa nikdy nebola.“
O svojej skúsenosti hovoríte veľmi otvorene už dlhší čas, pričom transsexualitu nazývate obrovským biznisom. Ako na to reagujú odborníci?
Sexuológovia ma teraz považujú za nepriateľa a hrozbu, pretože pred verejnosťou odhaľujem ich praktiky. Odmietajú so mnou hovoriť, a keď už sa ku mne niekde vyjadrujú, snažia sa tvrdiť, že som ojedinelý prípad alebo že som pred tranzíciou klamal, aby som diagnózu získal. Ani jedno z toho pritom nie je pravda.
Aká teda je? Vo viacerých rozhovoroch ste spomínali, že ste od detstva cítili až nenávisť k svojmu mužskému telu, o ktorom ste doma počúvali ako o niečom odpornom. Vyrastali ste totiž v rodine, kde maminka patrila k Svedkom Jehovovým. Doslova ste povedali, že ste svoj pohlavný orgán tam dole mať nechceli. Uvažovali ste teda o sebe reálne už vtedy ako o dievčati?
O tom, že som „žena“, som bol presvedčený až potom, ako som začal venovať pozornosť trans problematike a ľuďom, ktorí hovorili o rovnakých problémoch a pocitoch, aké som zažíval ja – o depresii, nenávisti k vlastnému telu, sebadeštruktívnych tendenciách či negatívnom vzťahu k svojmu pohlaviu… Nenávidíte svoje telo a zrazu počujete alebo čítate, že zmena pohlavia nejakému človeku, ktorý prežíval to isté, pomohla. Tak som sa na to upol. Začal som na sociálnych sieťach vyhľadávať podobné skupiny ľudí a cítil sa zrazu prijímaný.
Čo bol ďalší krok?
Vyhľadal som sexuologičku, ktorá sa špecializuje na mladistvých pacientov. Už na prvej schôdzke, ktorá trvala asi pol hodiny, mi predpísala hormóny a rovno mi napísala, kedy by som mohol ísť na operáciu, pretože som jasný prípad a nie je dôvod nič zdržiavať.
Čakali ste, že vám najskôr pomôže zistiť, či je to vôbec naozaj tak? Spomínaná britská odborníčka v tejto súvislosti upozornila na to, že mnohí lekári sa boja vyjadriť svoj autentický odborný názor z obavy, že budú označení za „transfóbnych“. Mali ste pocit, že to tak bolo aj vo vašom prípade?
Sexuológovia väčšinou nechodia veľmi do hĺbky. Nestretol som sa s nikým, kto by so svojou sexuologičkou naozaj preberal, prečo sa cíti byť v zlom tele, nech už to znamená čokoľvek. Spravidla sa lekári na to vôbec nepýtajú, nezaujímajú ich iné potenciálne psychické problémy, nepátrajú po predchádzajúcich traumách. A ak sa aj na nejaké „symptómy“ spýtajú, všetky prisudzujú práve rodovému nesúladu. Máte depresie? Ste trans. Neznášate svoje telo? Ste trans. Ľudia, ktorí sa na transsexualitu špecializujú, málokedy pacientovi odmietajú dať túto diagnózu. Naopak, rozdávajú ju ako na bežiacom páse.
„Raz som chcel na pravidelné sedenie so sexuologičkou doviesť svoju matku, dokonca so mnou prišla z Havířova až do Prahy, aby sa s lekárkou mohla stretnúť. Sexuologička ju však odmietla prijať a nechala ju čakať pred ordináciou, hoci som bol stále neplnoletý.“
Hovoríte, že vzápätí vám predpísali hormóny, hoci ste mali len šestnásť. Oboznámila vás lekárka s tým, že z dlhodobého hľadiska veda nepozná ich účinky?
Nikto mi nikdy o žiadnych vedľajších účinkoch nepovedal. Keď som sa na to pýtal endokrinologičky, povedala mi, že žiadne nie sú. Je pritom nespočetné množstvo štúdií, ktoré opisujú, čo všetko hormonálna terapia spôsobuje. Či už ide o nedovyvinutie mozgu, vznik nádorov alebo malformácie orgánov.
Boli u týchto odborníkov s vami vaši rodičia? Pred osemnástkou ste predsa nemohli rozhodovať o svojej liečbe sám.
Nie. Raz som chcel na pravidelné sedenie so sexuologičkou doviesť svoju matku, dokonca so mnou prišla z Havířova až do Prahy, aby sa s lekárkou mohla stretnúť. Sexuologička ju však odmietla prijať a nechala ju čakať pred ordináciou, hoci som bol stále neplnoletý.
To je, mimochodom, ďalšia skúsenosť, ktorá je podobná zisteniam britských odborníkov v tíme doktorky Cassovej. Tí sa stretávali najmä s tým, že maloletým na trans klinikách povedali, že rodičia tomu nerozumejú, a majú sa od nich aktívne odlúčiť a prerušiť s nimi kontakt. Deje sa toto aj u nás?
V Česku vám nehovoria, nech sa prestanete baviť s členmi rodiny, ale zato sa vyhrážajú rodičom, že ak tranzíciu detí nepodporia, spáchajú samovraždu. Pritom je dokázané, že podiel samovrážd exponenciálne rastie až po tranzícii.
„Určitý čas som mal naozaj pocit, že zapadám do ženských škatuliek a že robím správnu vec.“
Operovať vás však v každom prípade mohli až po dosiahnutí dospelosti, čo sa teda dialo medzitým? Absolvovali ste nejaké schôdzky s odborníkmi, ktoré by vás pripravili na to, že ide o veľký zásah do organizmu aj psychiky?
Toto s vami má preberať psychológ, ale ani to sa nedeje. Počas stretnutí len hodnotí, či sa vaša túžba po tranzícii nespája s nejakým fetišom. Potom vám dá niekoľko testov, ktoré majú vyhodnotiť, či klamete alebo nie, pomocou veľkého počtu rovnako zameraných, len inak formulovaných otázok týkajúcich sa typicky stereotypných vzorcov správania. Skrátka, nikto sa vás nepýta – prečo? Všetci odborníci vás, naopak, skôr uisťujú o tom, že ste naozaj trans a že tranzícia je tá správna cesta.
Takže ste nemali dôvod pochybovať? Prišiel s tým nejaký pocit šťastia, respektíve spokojnosti, že ste sa konečne našli a smerujete k operácii, ktorá to len potvrdí?
Áno. Na začiatku tranzície som zažíval čistú eufóriu. Mal som pocit, že po prvýkrát vo svojom živote sa môžem sám pre niečo rozhodnúť, niečo ovplyvniť a pozorovať výsledky. Tešil som sa na operáciu, ktorú som vnímal ako jediné a zároveň najlepšie riešenie. To, že to bola chyba, mi začalo dochádzať až zhruba dva roky po operácii. Určitý čas som mal naozaj pocit, že zapadám do ženských škatuliek a že robím správnu vec.
Medzitým ste dospeli, takže operácia postupne prišla na rad. Môžeme si úplne otvorene povedať, čo rozmenené na drobné zmena pohlavia, čiže tranzícia znamená?
Tranzícia je rozčlenená do niekoľkých fáz, prvá je fáza sociálna, potom hormonálna a nakoniec operatívna. Ide však o úplne nevhodné označenie, vy sa totiž nezmeníte z niečoho na niečo. Stále to budete vy, len so zohyzdeným telom, sterilný a s doživotnými zdravotnými následkami.
V akom zmysle? Odborníci predsa deklarujú, že dnes už je v možnostiach medicíny vytvoriť funkčné pohlavné orgány opačného pohlavia… Nie je to tak?
Funkčný orgán je možné vytvoriť len do istej miery. Veľká časť transsexuálov však príde o schopnosť dosiahnuť orgazmus. Záleží na tom, ako definujete funkčnosť genitálií. Vaginoplastika ani faloplastika totiž nie sú operácie, pri ktorých je možné dosiahnuť nejaký verný výsledok. Vaginoplastika má síce vzhľadovo lepšie výsledky ako faloplastika, ale v oboch prípadoch dôjde k amputácii – v rámci vaginoplastiky hovoríme o amputácii a znetvorení penisu a pri faloplastike zase o amputácii časti ruky a chrbta, z ktorých sa potom vytvára nefunkčná napodobenina penisu.
Kedy ste si uvedomili, že ani hormóny, ani operácia vám nepriniesli to, čo ste čakali?
To, že sa z človeka nikdy zázračne nestane opačné pohlavie, som vedel od začiatku. Je to úplne logická vec, hoci sa to protrans aktivisti vehementne snažia vyvracať za pomoci nelogických a emočne zameraných argumentov. Čo totiž znamená „cítiť sa ako opačné pohlavie“? Transsexualita sa dá veľmi ľahko vysvetliť – človek jednoducho túži po tom, aby sa mohol bez rizika vylúčenia zo spoločnosti správať na základe stereotypov spojených s konaním, vzhľadom a postavením opačného pohlavia. Je to len hranie roly, za ktorú sa schovávate. Nič viac.
„Funkčný orgán je možné vytvoriť len do istej miery. Veľká časť transsexuálov však príde o schopnosť dosiahnuť orgazmus.“
Prečo teda po tom túži toľko mladých ľudí? Môžu to vnímať ako niečo trendové?
Bez pochýb. Je za tým pritom obrovská lobby, ktorej ide jednoducho o peniaze – pre kliniky, lekárov a všetkých zapojených odborníkov. Nikto nehľadí na to, že sa z človeka stane doživotný pacient.
To však nie je odpoveď na to, čím to mladých tak láka…
Myslím, že práve tou možnosťou uniknúť pred sebou samým. Príležitosťou schovať sa za masku, ktorú v dnešnej dobe nesmie nikto napadnúť. Ale aj pozornosťou okolia. V prípade mužov navyše môže ísť o autogynefíliu, ktorá sa opisuje ako tendencia sexuálne sa vzrušovať predstavou, že sú ženami.
Svoje dôvody ste mali aj vy. No dnes hovoríte, že keby ste mohli vrátiť čas a mať znova šestnásť, nikdy by ste do tranzície nešli. Stále mi z toho však vyskakuje váš vek. Z hľadiska práva ste ešte nemali mať možnosť robiť takéto rozhodnutia. Kto je teda podľa vás zodpovedný za to, že sa to stalo?
Najväčšiu vinu nesie podľa môjho názoru sexuologička, ktorá mi dala urýchlenú diagnózu a nijako nepátrala po dôvodoch, prečo chcem byť „ženou“. Do istej miery si za to, samozrejme, môžem sám, ale hlavný problém je, že mi bola tranzícia vôbec sprístupnená. To, že som detranzitoval „späť na muža“ totiž dokazuje, že diagnóza rodového nesúladu nie je u mňa vôbec reálna. Dôkazom sú aj ďalšie tisíce detranziterov, ktorých existencia je do veľkej miery popieraná.
Ak je ľudí ako vy, ktorí tranzíciu cítia ako omyl, viac, majú lekári pre nich nejaké riešenie? Je medicínsky reálna nejaká cesta späť?
Nie. Ani faloplastika, ani vaginoplastika či dvojitá mastektómia, teda odstránenie prsníkov, sa zvrátiť nedajú. Vaše orgány už nikdy nebudú také, ako boli pred operáciou. Zvrátiť nie je možné ani hormonálnu terapiu, ktorá vás takmer okamžite chemicky sterilizuje. Preto verím, že budeme v budúcnosti nazerať na tranzíciu rovnako ako na lobotómiu – teda neoprávnené zohavovanie funkčného ľudského tela. Som totiž presvedčený, že žiadne dieťa sa nerodí do zlého tela a žiadna operácia z neho nikdy neurobí niečo iné. Transsexuálne tendencie sa preto majú liečiť výhradne intenzívnou psychoterapiou, nikdy nie fyzickými zmenami.
Foto: archív D. B. a Shutterstock
