Na Slovensku žije podľa štatistík približne v každej šiestej domácnosti iba jeden rodič, pričom až 85 percent z nich tvoria matky. Kanadskí vedci z Výskumného ústavu McGill pri University Health Centre v Montreale, ktorí si posvietili na neprítomnosť otca pri výchove dieťaťa, pritom nedávno skonštatovali, že jeho absencia sa odráža u potomkov priamo zmenami v mozgu. Uvedomujú si podľa psychológa PhDr. Jana Svobodu dospelí, čo deťom svojimi komplikovanými vzťahmi spôsobujú?
V prieskume spred pandémie až 37,6 % Slovákov prekvapilo sociológov schvaľovaním rozhodnutia žien vychovávať potomka bez otca. Psychológovia sa pritom zhodujú na potrebe nielen ženského, ale aj mužského vzoru pre dieťa. Ako ho ovplyvňuje, keď jedného z nich nemá?
Breza vyrastie rovnako na zelenej lúke ako na zborenisku. Otázkou je, aká bude. A toto sa treba spýtať aj v tejto súvislosti. Čo je pre dieťa prirodzené? Absencia otca, alebo jeho prítomnosť? Sociálna psychológia i ďalšie vedné disciplíny už na to dávno odpovedali a definovali a potvrdili rolu otca v rodine, pričom zdôrazňujem to slovo „rola“. Ak oplodním pol Petržalky, nie som otec. Som rozmnožovateľ druhu. Otec, to je úloha. Dieťa – chlapec aj dievča – má veľkú výhodu, keď v rodine otec je a funguje. Len svojou obyčajnou prítomnosťou totiž dáva dieťaťu korektúru, vzor. Navyše dieťa sleduje a prežíva komunikáciu medzi ním a otcom. Zásadné sociálne učenie je totiž učenie sa napodobňovaním. Ale ako sa mám učiť napodobňovaním, keď sa nemám s kým porovnávať?
To však v podstate vyvracia argumenty slobodných mamičiek či žien, čo zostali s deťmi samy, že neprekáža, že vzťah s otcom svojich detí neudržali, veď deti majú iné vzory – vo všetkých mužoch okolo…
Poznám tieto názory a chápem, že mozog takej ženy si potrebuje vytvoriť nejaký obranný mechanizmus, aby sa ochránil. Ľudovo sa dá odpovedať sloganom, ktorý používa môj kamarát: „Je lepšie takéto počasie než žiadne.“ Lenže za každého počasia nevykvitnú stromy. A keď nevykvitnú, nemôžu mať plody – a ak áno, aké budú v porovnaní s tými, ktoré mali iné podmienky?
Aké?
Sú štyri aspekty, ktoré obsahuje každý ľudský vzťah, pričom vznikajú vývojovo. Prvá je starostlivosť, druhá ovládanie, tretia prispôsobovanie sa a štvrtá služba. Moja generácia tej nasledujúcej dala mnoho dobrého, ale v niečom jej aj ublížila. Po roku 1989 sme totiž začali učiť vtedajšie dospievajúce deti „ty máš právo“, „oni sú povinní“ a podobne. A výsledkom je znížená schopnosť jedného prispôsobovať sa druhému a jeden druhému slúžiť, pričom zdôrazňujem, že pohlavie v tom nerozhoduje. Dnes tu tak máme zo všetkého podráždených mladých ľudí s minimálnou schopnosťou vzájomnej tolerancie, ktorí nie sú schopní žiť vo vzťahoch a končia ako samoživitelia a samoživiteľky.
Pamätám si z nášho predchádzajúceho rozhovoru, že sa vždy na začiatku semestra za toto svojim študentom ospravedlňujete a oni nechápu…
Ale už v polovici semestra pochopia a začnú mi vyčítať, „ako sme niečo také mohli dopustiť“. Vtedy ich prosím, aby sa to pokúsili zmeniť. Aby v úlohe učiteľov a rodičov viedli deti a dospievajúcich k spolupráci. Aby opustili hlúpučký model výkrikov typu „Áno! Som najlepší!“, teda individualizmus a zdôrazňovanie individuálnosti. Načo je totiž solitér, neschopný spolupracovať? Človek je vzťahová bytosť a bez kvalitných vzťahov sa nezaobíde.
„Je rozdiel uspokojiť pudovú potrebu množiť sa a byť matkou či otcom.“
Napriek tomu si to mnohí myslia.
Bohužiaľ. A daný trend stále silnie. O to viac, že v jednom z dokumentov Európskej únie sa dočítate vetu, že „každá žena má právo mať dieťa“. Stále dieťa degradujeme na vec. Majetok. Každý, kto sa rozhodne mať dieťa, by si mal uvedomovať, že dieťa sa nerodí matke, ale z matky. Dieťa sa nerodí rodine, ale do rodiny. Je totiž rozdiel uspokojiť pudovú potrebu množiť sa a byť matkou či otcom.
Dokážu tu byť tieto mamy potom pre dieťa, ak ho už privádzali na svet s myšlienkou, že ono tu má byť pre ne? Ako sa to odrazí na ich potomkoch?
Ak si to, že ich dieťa vyrastie bez otca, dopredu plánovali, jeho sociálny rozvoj tým bude jednoznačne poznamenaný. Matka bude veľmi pravdepodobne pokračovať v živote v duchu – ja mám právo. Bude sa chcieť realizovať – a dieťa bude často zavadzať. Tak sa mu dodá opatrovateľka – lenže opatrovateľka nie je matka. Matka je úplne nenahraditeľná. Minimálne prvé dva roky života dieťaťa.
No existuje aj opačný trend, aby ženu pri dieťati na materskej nahradil otec. Prezradím, že stačilo, že som vám spomenula tému rozhovoru o role otca v rodine, a hneď ste reagovali, že otcovská dovolenka je úplne mimo zdravého vývoja dieťaťa. Prečo?
Opäť sa stačí poučiť z vývojovej psychológie o tom, aké obludné je zamieňať úlohu otca za úlohu matky a opačne. Ich úlohy sú rozdielne a pre dieťa obe potrebné. Ono totiž nie je chumáč neurónových vlákien schovaných do biológie tela. Je to živá, originálna bytosť, ktorú treba určitý čas jeho života sprevádzať tak, aby sa naučilo vo svojej spoločnosti žiť a prežívať svoju platnosť. Aby dokázalo byť spokojné so svojím životom.
Vníma to aj samo dieťa?
Dovolím si odpovedať znovu metaforicky. To je, ako keď porovnáme autobus s vlakom. Pri úplne povrchnom pohľade je to vlastne jedno – jedno aj druhé nás odvezie na vybrané miesto. Ale keď budem jazdiť len vlakom, nepochopím všetko, čo prináša cesta autobusom – od plynulosti cez problémy na cestách až po to najpodstatnejšie, nehmatateľné – a to je atmosféra, klíma v autobuse. A rovnako tak keď budem cestovať len vlakom, nebudem rozumieť mnohému, čo prináša cesta autobusom. Stačí si prečítať čo i len o mužských a ženských hrách s dieťaťom či o rozdiele vo vzore muža a ženy pre dieťa…
„Otcova rola bola predtým oveľa pragmatickejšia, najmä keď mal syna – ten pomáhal, zaúčal sa u neho a popritom sa učil vidieť svet jeho očami.“
Súvisí toto zamieňanie rodičovských rolí s niečím, čomu dnes hovoríme kríza otcovstva? Čo sa pod tým myslí?
Otcova rola bola predtým oveľa pragmatickejšia, najmä keď mal syna – ten pomáhal, zaúčal sa u neho a popritom sa učil vidieť svet jeho očami. To už dnes mnohokrát neplatí. Urobte si taký drobný prieskum v materských školách u päťročných detí – koľko z nich vie, čo otec robí, v tom zmysle, že sedelo na jeho stoličke v práci, prežilo si onú atmosféru, videlo, čo tam otec má. Koľko detí zažíva nejakú spoločnú činnosť s otcom bez prítomnosti matky? Boli by sme prekvapení. Deti poznajú len otca, ktorý doma často pozerá do mobilu či do počítača a hovorí tomu „práca“.
Kto je?
PhDr. Jan Svoboda je uznávaný český psychológ, psychoterapeut a pedagóg s bohatými skúsenosťami, ktorý pôsobí na Pedagogickej fakulte Ostravskej univerzity. Je akreditovaným lektorom pre Českú i Slovenskú republiku. Vyštudoval jednoodborovú psychológiu a pôsobil ako poradenský psychológ a psychoterapeut. Pracuje ako vysokoškolský učiteľ a odborný asistent na Katedre školskej a pedagogickej psychológie Ostravskej univerzity.
Foto: archív J. S. a Shutterstock
