Polovicu tehotenstva sme preležali v nemocnici, rok pri ňom noc čo noc bdeli, prebaľovali ho, kŕmili, stokrát za sebou s ním pozerali tú istú časť Labkovej patroly, a keď sa chcel hrať na dobu ľadovú, zavýjali sme ako dinosaurus… A on, sotva z toho vyrástol, nám zrazu tvrdí, že ho nechápeme, ničomu nerozumieme a vlastne ho ani nemáme radi! A vy neviete, či toho svojho pubertiaka biť, alebo začať piť… Ktosi múdry povedal, že s pubertou je to ako s jazdou na horskej dráhe – treba sa pevne držať a čakať, že sa to skončí. Naozaj to podľa psychológa a autora knihy Dieťa na zabitie PhDr. Petra Štípeka stačí?
Svoju knihu ste začali citátom z Exupéryho Malého princa, podľa ktorého zhovievavé k rodičom musia byť skôr deti. A zároveň tvrdíte, že raz za čas neposlúchať je doslova ich povinnosťou… Prečo?
Pretože pre zdravý a prirodzený vývoj dieťaťa je nesmierne dôležité prejsť všetkými vývojovými fázami, od obdobia prvého vzdoru až po pubertu. Dieťa a dospievajúci sa tým totiž učí zaobchádzať so svetom, s ostatnými i samo so sebou. Preto malé deti opakujú vetu: „Ja sám!“ a väčšie: „Ty mi nerozumieš! Ty ma nechápeš, a vôbec – všetci ste proti mne.“ Týmto vymedzovaním sa, alebo ak chcete hnevaním dávajú totiž najavo svoje postupné osamostatňovanie sa, aby sa raz mohli od rodičov oddeliť a vykročiť do sveta ako zdravo sebavedomí mladí ľudia. Ak by totiž určité obdobie preskočili, mohli by sa objaviť problémy v neskoršom veku. Potom totiž zrazu „puberta“ prebieha ešte aj po tridsiatke, pričom taký človek sa neustále hľadá a jeho život – či už vzťahový, rodinný alebo pracovný – je jeden dramatický zvrat za druhým.
Takže nás má skôr desiť, ak ten náš pubertiak netrieska dverami, nezatvára sa v izbe a nezvyšuje na nás hlas?
To zase nie. Ak u nášho potomka prebiehajú vývojové zmeny menej dramaticky a majú ďaleko od všetkých tých hrôzostrašných príbehov našich známych, ani zďaleka to nemusí znamenať, že nás to počká v jeho tridsiatke. Jednoducho sme každý iný. No až prílišná snaha, zodpovednosť, poslušnosť a úplná absencia takej tej bežnej detskej neposlušnosti problémy signalizovať, naopak, môže.
Práve to však často považujeme za dôkaz úspešnosti našej výchovy…
Pritom nenechať prebehnúť u detí normálne pubertu je chyba. Ono to síce na prvý pohľad môže vyzerať, že takto do spoločnosti lepšie zapadne, v konečnom dôsledku však prehnaná zodpovednosť a pocit, že ocenená a prijímaná je len dokonalosť a výkon, môže uňho viesť neskôr k depresiám a úzkostiam. Väčšina rodičov síce chce, aby boli ich deti šťastné, no, bohužiaľ, veľmi často pod podmienkou, že budú šťastné takým spôsobom, ako si to predstavujú oni. Dieťa však nie je našou kópiou ani miniatúrou, preto má byť dieťaťom, nie malým dospelým.
Aj v osemnástich? Alebo to už puberta nie je, hoci sa potomok správa stále presne podľa vašej knižky? Kedy by sa vlastne mala skončiť?
Správny vek na pubertu sa dá ťažko presne ohraničiť. Väčšinou o nej hovoríme medzi dvanástym až šestnástym rokom, ale pubertálne prejavy sa pokojne môžu objaviť už okolo deviateho roku rovnako dobre ako v spomínaných osemnástich. Ide len o to, že by to mal byť vývojový krok, ktorý postupne prichádza, v určitých vlnách silnie a nakoniec odíde, no kým u niekoho to môže trvať dva-tri roky, u iného pokojne aj šesť.
Po šiestich rokoch s pubertiakom sa už asi každý rodič bez problémov podpíše pod známe ironické tvrdenie o puberte, že je tu vlastne kvôli zachovaniu rodu – deti sú počas nej také odporné, že rodičia sú nakoniec šťastní, že sa odsťahujú a založia si vlastnú rodinu. Keby totiž odporné neboli, nikdy by sme ich nepustili… Toľko „vtipálkovia“. Prečo prichádza puberta v skutočnosti?
Prekvapivo tí vtipálkovia nie sú zase až tak ďaleko od pravdy. Puberta je totiž naozaj obdobím hľadania samého seba, identifikovania sa s nejakou rolou, či už s mužskou, alebo ženskou, obdobím túžby niekam patriť, niekde byť prijatý a mať miesto, kde som rešpektovaný a akceptovaný. Toto rodičia dieťaťu poskytnúť nemôžu. Napriek všetkej svojej snahe totiž stále svoju ratolesť vidia ako ten malý uzlíček, ktorý si priniesli z pôrodnice a ktorý bol od nich kompletne závislý. Preto prichádza to známe obdobie negovania všetkého, neustáleho dohadovania sa s rodičmi, snaha vymedziť sa voči nim a hlavne byť iný. Treba sa teda zmieriť, že v tej chvíli sme v očiach dieťaťa na poslednom mieste za všetkými kamarátmi, ktorí jediní mu na rozdiel od nás rozumejú.
Áno, to známe čudovanie sa pubertiakov – ako takí nemožní rodičia mohli počať takého skvelého potomka, poznáme. Ale nezvyká sa na to ľahko. Niekedy si dokonca nie sme už ani istí, či nás to dieťa, ktoré ešte nedávno chodilo všade s nami a nemalo problém nás objať, ešte ľúbi.
V období puberty sa dieťa naozaj viac sťahuje do seba, hľadá si vlastnú cestu, a tak sa musí odtrhnúť od maminej sukne. Aj to, ktoré sa predtým s rodičmi rozprávalo o všetkom, sa môže zrazu zavrieť do izby a zabuchnúť za sebou dvere s obrovskou ceduľou: „Zákaz vstupu!“ Slúchadlá takmer neskladá z uší a pred monitorom počítača, s mobilom alebo tabletom v ruke dokáže presedieť celé hodiny. Naše všetečné otázky typu: „Ako bolo v škole?“ alebo „Čo bolo na obed?“ ho naozaj nielenže nezaujímajú, ale priamo iritujú. A je úplne jedno, že pred tým to bolo pokojné a zhovorčivé dieťa. Aj z takého sa totiž v puberte môže stať „dieťa na zabitie“ (úsmev). No nebojte sa, je to úplne bežný a prirodzený prejav, ktorý nemusíme riešiť ani sa ho obávať. Ratolesti je akurát potrebné zabezpečiť pravidelný prísun potravy a dohliadnuť na základné pravidlá, ako je dochádzka do školy, a to, aby na internete nestrávila celý život.
A potom už len zaťať zuby a vydržať… Naozaj však vždy a všetko?
Puberta s dieťaťom lomcuje zo strany na stranu a v tomto zmysle naň teda nemôžeme mať rovnaké nároky ako v predchádzajúcom období, respektíve ako na dospelého, keďže nervová sústava dozrieva až niekedy okolo dvadsaťjednotky. To by však nemalo znamenať, že máme rezignovať na všetky pravidlá a požiadavky. Môžeme síce napríklad veľmi dobre chápať, že podľa vnútorného presvedčenia pubertiaka som v tejto fáze ako rodič úplne hlúpy a ničomu nerozumiem, ale to neznamená, že mu budem tolerovať, že mi nadáva, s tým, že za to nemôže on, ale puberta.
„Puberta prvého dieťaťa je pre rodičov vždy prekvapením, takže zvládnuť ju môže byť náročnejšie.“
Mimochodom, práve toto je jedna zo situácií, keď ako rodičia máme pocit, že sme museli určite niekde zlyhať, keď sa z nášho dieťaťa stalo toto. Že za to určite niekto môže a nesie vinu…
S tým sa stretávam naozaj často, že si rodičia myslia, že niečo zanedbali, že to možno chcelo pevnejšiu ruku a prísnejšie tresty. Puberta však nie je ničia vina, práve naopak, to, že príde a môže prebehnúť tak, ako má, svedčí o správnom vývoji jedinca. Takže rodič by sa z nej mal vlastne tešiť, aj keď všetci vieme, aké náročné je ju vydržať. Ťažkú hlavu si treba robiť až vtedy, keď už nejde len o konflikty s nami ako rodičmi, ale aj so zákonom – drogy, krádeže, záškoláctvo či úteky z domu – to už totiž s pubertou ako s prirodzeným vývojom dieťaťa nemá nič spoločné.
V súvislosti s takýmto už naozaj problémovým správaním spomínate experiment austrálskeho psychológa Steva Biddulpha s pokusnými krysami…
Áno, on opisuje vo svojej knihe pokus, pri ktorom boli krysy umiestnené do klietky s vodou, potravou a malou páčkou. Keď ju stlačili, otvorilo sa okienko, cez ktoré mohli vidieť premietaný film s tým, že po chvíli sa samo zavrelo. Len čo pochopili princíp, stláčali páčku veľmi usilovne, aby zahnali „nudu všedného dňa“. V druhej časti experimentu boli krysy presunuté do inej klietky, kde už však páčka s okienkom chýbali. Chvíľu žili aj v nej spokojne, ale potom začali „vyvádzať“: navzájom sa napádali, hrýzli a ničili steny klietky. Stali sa z nich skrátka neposlušné krysy, ktoré hnevali, lebo nemali nič zaujímavé, čím by sa zaoberali. V tretej fáze sa dostali do klietky, v ktorej mali opäť stravu aj pitie, ale nová bola v tom, že do nej občas púšťali elektrický prúd – dosť silný na to, aby ich to koplo, ale slabý, aby im to nejako ublížilo. Na konci experimentu dostali krysy na výber – do ktorej z týchto troch klietok sa vrátia. Ako prvú si logicky vybrali tú s filmom, ale čo je zaujímavé, zo zvyšných dvoch uprednostnili tú s elektrickými šokmi, čím v podstate dali najavo, že čokoľvek je lepšie ako nuda. Ak budeme predpokladať, že jestvuje spojitosť medzi istým správaním zvierat a ľudí, tento pokus jasne ukázal, že aj negatívna pozornosť je lepšia ako žiadna.
„Dovoľme si pripustiť, že hoci svoje dieťa nadovšetko milujeme, je normálne, že prídu situácie, keď by sme ho najradšej pretrhli.“
To znamená, že všetkými tými pubertálnymi výstrelkami a problémami, ktoré náš potomok vyrába, nás chce len upozorniť na nedostatok pozornosti?
To nie. Je to však určite jedna z možností, ktorú by sme mali ako rodičia preskúmať. A nielen v období puberty, keď má neposlušnosť aj mnohé iné dôvody ako len nedostatok pozornosti alebo lásky.
Lenže ako mu ju vôbec prejaviť, keď máme k nemu „vstup zakázaný“, a to nielen fyzicky, ale aj psychicky, keďže sa takmer odmieta rozprávať a zverovať?
Určite sa láska v období puberty neprejavuje tak, že s dieťaťom budeme chodiť na dlhé prechádzky do prírody a budeme tam s ním rozoberať témy dôležité pre nás. Skôr mu ju prejavíme pochopením, rešpektom, občasným pohladením a rozhovorom, keď samo dieťa bude predsa len zhovorčivé. Pritom treba využiť akúkoľvek možnosť, ktorú nám pubertiak sám ponúkne. Síce to môžeme skúšať aj my, ale netreba mať ťažkú hlavu z toho, ak nás deväťdesiatdeväťkrát zo sto odmietne.
Občas však bojujeme aj s tým, že odmieta nielen rozhovor, ale aj akokoľvek priložiť ruku k tomu, čo treba doma urobiť. Čo s tým?
Skúste jeden týždeň sledovať spôsob, akým si v rodine hovoríte to, čo chcete či potrebujete, a zamerajte sa na to, či je naozaj jasné, čo ste vraveli, alebo by sa to dalo povedať aj inak. Napríklad namiesto podráždeného: „Čo keby si tak zdvihol zadok z gauča a namiesto pozerania na televíziu prišiel raz s niečím aj pomôcť?“ povedzte radšej jasne, zrozumiteľne a priamo, čo potrebujete. Dajme tomu: „Prosím ťa, mohol by si prestrieť stôl na večeru?“
Vidíte, to si často neuvedomujeme. Puberta je teda aj pre rodiča niečo ako maturita, neškodí sa na ňu pripraviť, aj keď človek celkom nevie, do čoho ide. Alebo platí, že keď prežijeme pubertu u prvorodeného, u ďalších potomkov to už nebude problém?
Znie to síce logicky, puberta prvého dieťaťa je pre rodičov vždy prekvapením, takže zvládnuť ju môže byť náročnejšie. Prvorodený sa navyše v rodine vo všetkých smeroch vždy viac rieši, vo všetkom je totiž prvolezec, ktorý prešliapava ostatným cestičku. Lenže všetko môže byť, samozrejme, aj inak, u dievčat môže byť puberta napríklad výrazne iná ako u chlapcov, a rovnako môže byť druhorodený temperamentnejší, takže to, čo u prvého prebehlo takmer nevinne, môže pri druhom byť dramatické ako výbuch bomby. Veľa závisí aj od situácie v rodine. Ak prvý prežil dospievanie v rámci všeobecnej harmónie, kým puberta druhého pripadá akurát na obdobie, keď rodičia prechádzajú búrlivým rozvodom, opäť môže byť všetko inak.
A potom, babo, raď! Takže sa znova len musíme nechať prekvapiť?
Predovšetkým by sme sa mali ako rodičia pýtať, akú pubertu sme mali my. Je totiž dosť pravdepodobné, že podobnú môžeme očakávať aj u svojich detí, aj keď ani to nie je vždy pravidlom. Navyše, veľa závisí aj od toho, či sme takzvané „riešivé“ typy. V tom prípade je totiž možné, že pubertu a problémy s ňou spojené budeme vidieť za všetkým už od dvoch rokov. A ak sme k tomu ešte aj dominantné typy a naše dieťa má podobné sklony, je takmer isté, že to naťahovanie sa o to, kto z koho, bude medzi nami o niečo náročnejšie.
To mu teda môžeme len ťažko niečo vyčítať, ak to, čo s ním robí puberta, má nakoniec po nás… Sú však gény naozaj aj v tomto také silné?
Existuje mnoho teórií, ktoré sa snažia túto otázku viac či menej úspešne zodpovedať, no v podstate sa dá povedať len to, že dedičnosť nezaprieme a niekedy skutočne jablko nepadá ďaleko od stromu. Určitá štruktúra osobnosti je nám v génoch naozaj daná, no zvyšok už závisí od výchovy a vzorov, ktoré deťom odovzdávame. Často sa stretávam s tým, že dieťa napríklad nerešpektuje učiteľa a doslova ním pohŕda, ale vzápätí sa ukáže, že aj rodič sa k nemu vlastne stavia veľmi podobne, len si myslí, že to jeho potomok nevidí. V tomto je však dieťa iba zrkadlom toho, ako sa doma riešia záťažové situácie. Ak otec v hneve rozbíja všetko okolo seba alebo zmláti mamu, nemôžeme sa čudovať, že bude reagovať podobne, a keď sa mu niečo nebude páčiť, uchýli sa k agresivite.
„Môžem síce chápať, že podľa vnútorného presvedčenia pubertiaka som v tejto fáze ako rodič úplne hlúpy, ale to neznamená, že mu budem tolerovať, že mi nadáva, s tým, že za to nemôže on, ale puberta.“
Snažiť sa to z neho vytĺcť je teda to posledné, čo potrebuje, hoci niekedy si naozaj koleduje o zabitie… Ale ako ho nezabiť, a predsa potrestať tak, aby ho to niečo naučilo?
Vnútorne síce s nijakým trestom v prvej chvíli súhlasiť nebude, ale ak pochopí, že sa mu vyplatí podriadiť nejakým pravidlám, tak časom, keď opadnú emócie, pripustí, že ich nenastavujeme pre nič, za nič. Je však dobré počítať s tým, že pubertiak sa nám najskôr bude snažiť všemožne dokázať, že naše pravidlá sa míňajú účinku, že na neho neplatia, tresty mu nevadia a sú tak vlastne nanič. Je to skúška. Ak povolíte, hoci len v jednom z desiatich prípadov, vyhrá a bude to skúšať znova, stále to totiž bude pre neho dostatočne výhodné.
Je pravda, že dôslednosť vo výchove všeobecne dáva zabrať, druhá vec je, že niekedy máme predsa len výčitky svedomia, že nás zase dostal do vývrtky, v ktorej sme ho mali chuť pretrhnúť. Pritom mu tým všetkým chceme dať len najavo, že ho máme radi a záleží nám na ňom. Tak ako to teda robiť, aby to videlo?
To je asi tá najdôležitejšia otázka. Sme totiž len ľudia, a aj keď si stokrát zopakujeme, že je to len puberta, ktorá raz prejde, sú chvíle, keď nám jednoducho dôjde trpezlivosť, kričíme, dávame nezmyselné zákazy a cítime strašnú bezmocnosť. Ako prvú pomoc radím sa nadýchnuť a pokojne povedať, že to vyriešime neskôr, a ísť sa niekam upokojiť. Dovoľme si pripustiť aj to, že hoci svoje dieťa nadovšetko milujeme, je normálne, že prídu situácie, keď by sme ho najradšej pretrhli. To z nás totiž nerobí o nič horších ľudí, ani rodičov. Naopak, pochváľme, sa, že sme svoju ratolesť priviedli až sem a verme, že to zvládneme aj ďalej. Veď napriek tomu, že by sme ho občas najradšej zaškrtili, je predsa naša.
Foto: Shutterstock a archív P. Š.
