Preskočiť na obsah
Už to prišlo aj k nám. Naša štvrtáčka chce vlastný účet a vreckové. Asi nie som sama, ktorej ako prvé napadlo, že sa príliš skoro naučí míňať. Zahryzla som si však do jazyka s tým, že si to premyslím. Dnes hovorím – našťastie. Pri hľadaní informácií som totiž narazila na jednu múdru vetu, podľa ktorej vreckové nie je len o peniazoch, ale hlavne o zodpovednosti a pripravenosti na život. Lenže ako podľa psychologičky a spoluautorky edukačno-hernej časti bankovej aplikácie TABI Barbory Vanickej dosiahnuť, aby to tak brali aj deti?
Je nejaký vek, keď deti začnú vnímať, že existuje niečo ako peniaze?
Zvyčajne je to okolo troch-štyroch rokov, ale je to, samozrejme, individuálne. Zvykneme hovoriť, že vtedy, keď vidíme, že sa začínajú hrať na obchod. Platí však, že v predškolskom období je detské povedomie o peniazoch zjednodušené. Napríklad pri hre si deti síce vypýtajú peniaze, ale potom všetky vrátia, lebo vedia, že v obchode predavačka vráti rodičovi drobné. Chápanie hodnoty čísel vzniká až okolo šiesteho-siedmeho roka života.
To už majú rodičia často za sebou skúsenosť so scénou v obchode, kde dieťa trvá na tom, že niečo chce a chce a chce. A nevieme mu vysvetliť, že peniaze netlačíme doma v pivnici. Kedy je schopné pochopiť, že ich musíme zarobiť a nemáme ich nevyčerpateľné množstvo?
To výrazne záleží na skúsenosti dieťaťa. Asi najjednoduchšia odpoveď je, že keď sa dieťa začne pýtať na peniaze, je schopné na jednoduchej úrovni pochopiť, ako fungujú a odkiaľ pochádzajú. Rozumieť tomu, že „za peniazmi je práca a je ich obmedzené množstvo“, sa však dieťa určite nenaučí v jednom rozhovore. Postupne sa to bude učiť na konkrétnych situáciách. Dôležité je odpovedať deťom na otázky jednoducho a pravdivo a postupne ich zapájať do reálneho života.
V tom sa skôr či neskôr stretnú s reklamami na niečo, čo určite musia mať, ak chcú byť „cool“, s tlakom kamarátov, ktorí to už majú, hoci často ide o veci v hodnote rodičovho mesačného platu. Ako dieťaťu vysvetliť, že taká a taká suma peňazí za nejakú vec je alebo nie je adekvátna jej hodnote?
To je zložitá otázka. Objektívne niečo ako adekvátna cena neexistuje – jej výška sa bude meniť podľa situácie, krajiny, kde sa nachádzate, či prostriedkov, ktoré máte k dispozícii. Deti vieme naučiť, čo my považujeme za adekvátnu cenu za konkrétny tovar. Vieme im ukázať, ako veci porovnávať, vysvetliť im, prečo sa niekedy rozhodneme zaplatiť za niečo vyššiu cenu a inokedy iba nižšiu. No to, ako sa my rozhodujeme, je silne individuálne a bude sa meniť v čase.To, čo môžeme deti učiť, je, koľko čo stojí v súvislosti s tým, koľko majú peňazí ony. Môžeme sa s nimi rozprávať, čo si chcú kúpiť, na čo si musia sporiť dlhšie, na čo kratšie. Pri sporení treba myslieť na pravidlo, že čím sú deti mladšie, tým náročnejšie je pre ne čakať. Preto je pri sporení lepšie začať s niečím, na čo si môžu nasporiť v priebehu krátkeho času, a postupne túto hranicu zvyšovať.
Ak sa nám podarí naučiť ich šetriť, naša úloha sa tým skončila? Na čo to potomok minie, už máme nechať na ňom, aj keby to mala byť zbytočnosť?
Pre väčšinu prípadov platí, že je v poriadku, aj keby dieťa minulo všetky svoje úspory na zbytočnosti. Školáci majú peniaze prevažne z vreckového, narodenín alebo malých „privyrobení“. Nemajú našetrené závratné sumy peňazí, možno desiatky, maximálne sto eur. Ak v tejto sume dieťa všetko minie „zle“, je to omnoho menšia škoda, ako keby všetky dlho sporené peniaze raz minul na drahé luxusné auto. Pokiaľ dovolíme deťom hospodáriť s peniazmi samostatne, a dovolíme im pomýliť sa v období, keď je ich vreckové jedno euro týždenne, naučia sa na tých chybách skôr a s menšími dôsledkami, ako keby bola ich prvou chybou za pár dní minutá celá prvá výplata alebo narobené veľké dlhy.
„V zahraničí v školách preberajú peniaze s deťmi už vo veku 6-7 rokov, u nás začíname až s pätnásťročnými.“
Takže fáze nákupu zbytočností sa nevyhneme a je to vlastne dobre? Alebo niekedy predsa len treba zasiahnuť a zdvihnúť varovný prst?
Určite považujem za kľúčové, aby sa rodičia s deťmi o peniazoch rozprávali. Aby sa pýtali, ako chce peniaze minúť, na čo si chce sporiť. To sú výborné základné otázky. Je dobré viesť ho tak, ako by sme chceli, aby k peniazom pristupovalo v dospelosti. Ak však minie väčšiu sumu peňazí, netrestajte ho, skôr mu pomôžte zvládnuť to, že sporenie na to, čo naozaj chce, mu teraz bude trvať dlhší čas, alebo že si týždeň nebude môcť v škole kúpiť keks zo školského bufetu. Jednoducho ho nechajte niesť následky svojich činov, ale dajte mu vedieť, že stále stojíte pri ňom. Neznamená to však, že by ste mali vyriešiť situáciu zaňho, napríklad tým, že by ste mu dali vreckové predčasne. Skôr mu pomôžte zvládať emócie, ktoré mu to nepohodlie, že sa bude musieť ako následok nepremysleného míňania v niečom obmedziť, prinesie.
Mimochodom, pomôcť sa v tomto rodičom snažia dokonca aj banky. Vy sama ste pre Tatra banku spolutvorili edukačno-hernú časť aplikácie TABI, ktorá je zameraná na finančné vzdelávanie detí. O aký cieľ ste sa snažili?
Mojím cieľom bolo predstaviť svet peňazí cez pohľad zvedavého dieťaťa, ktoré si samo chce vyskúšať, „ako to funguje“. Teraz je u nás zvykom, že deti nedostávajú vreckové a sú plne závislé od svojich rodičov. Keď peniaze potrebujú, tak si ich prosto vypýtajú. Priala by som si, aby boli deti na Slovensku samostatnejšie. Napríklad si samy skúšali privyrobiť malými prácami, alebo predajom starých hračiek. Páči sa mi, že cieľom TABI aplikácie je naučiť deti peniaze využívať jednak na svoje sny, ale aj na podporu ľudí, ktorí to potrebujú. Najviac ma bavilo spracovávať témy, kde Tabiho kamaráti hľadali spôsoby, ako získať nejaké peniaze, a tiež tie, ktoré sa týkali charity, bohatstva a chudoby.
„Ak rodič nedáva vreckové, má síce väčšiu kontrolu nad tým, na čo dieťa míňa, pokiaľ však prvými peniazmi, ktoré dieťa získa, bude až výplata, oberieme ho o možnosť učiť sa o peniazoch v čase, keď mu vieme takpovediac kryť chrbát…“
Ste teda za to, aby sa rodičia vo väčšej miere vrátili k vreckovému? Alebo má aj svoje nevýhody?
Osobne sa prikláňam k názoru, že ak dieťa začína riešiť peniaze, malo by mať k nejakým prístup. Nezáleží na tom, koľko dostáva, a je úplne v poriadku, keď sa začne na minimálnych sumách. Mať nejaké peniaze je však pre dieťa významný pocit. Navyše sa učí, ako s peniazmi narábať. Že si môže nejaké sporiť a iné míňať. Nevýhodou je, ako sme už spomínali, že si môže kúpiť niečo, čo by rodič nechcel, aby malo, napríklad sladkosti. Ak rodič nedáva vreckové, má síce väčšiu kontrolu nad tým, na čo dieťa míňa, ale pokiaľ prvými peniazmi, ktoré dieťa bude mať, bude až výplata, oberieme ho o možnosť učiť sa o peniazoch a skúšať si to v čase, keď mu vieme takpovediac kryť chrbát a chrániť ho pred príliš tvrdými pádmi.
Ak sa teda pre vreckové ako rodičia rozhodneme, malo by dieťa, hlavne pokiaľ je na základnej škole, teda od 6 do 15 rokov, dostávať peniaze len tak, alebo si ich musí zaslúžiť?
Odporúčam, aby určité základné vreckové dostávalo dieťa pravidelne a nebolo závislé od jeho predošlého správania alebo známok. Takisto by nemalo závisieť od toho, aké povinnosti v domácnosti má. Školáci ocenia, keď sa s nimi komunikuje na rovinu. Je v poriadku povedať dieťaťu, že dostáva peniaze, aby sa učilo s nimi pracovať, je v poriadku sa s ním dohodnúť, koľko mu budeme dávať a či ide o vreckové alebo dar.
„Čím sú deti mladšie, tým náročnejšie je pre ne čakať. Preto je pri sporení lepšie začať s niečím, na čo si vedia nasporiť v priebehu krátkeho času, a postupne túto hranicu zvyšovať.“
Treba povedať, že v rámci medzinárodných prieskumov PISA deti u nás vo finančnej gramotnosti dosť pohoreli. V čom robíme chybu a v zahraničí to majú vymyslené lepšie? Chýba nám finančné vzdelávanie na školách. Krajiny, ktoré v prieskumoch PISA obsadzujú prvé priečky, dbajú na to, aby téma peňazí bola súčasťou života detí už od útleho veku. Rozprávajú sa s nimi o nich už vo veku 6-7 rokov, pričom u nás je to v priemere až v pätnástich-šestnástich. Takisto podporujú rôzne detské aktivity, na ktorých si môžu školáci privyrobiť vlastné peniaze, ako je burza starých hračiek v parku alebo stánky s limonádou. Aj bankové účty majú skôr. Dúfam, že nám v tomto pomôže aj TABI appka.
Má finančná gramotnosť pre dieťa aj iný význam ako len ten, že sa naučí šetriť a rozumne míňať?
Určite. Deti, ktoré rozumejú financiám, sú samostatnejšie a priebojnejšie v živote. Viac sú ochotné skúšať. Pokiaľ sa o peniazoch doma rozprávajú, skúsenosťou sa učia rozoznávať, ktoré veci potrebujú a ktoré len chcú. Učia sa pracovať aj s časom a trénujú oneskorené uspokojenie – ak počkám, dostanem väčšiu odmenu. Teda ak si budem dlhšie sporiť, môžem si dovoliť kúpiť niečo drahšie.
Prečítajte si viac na www.tatrascool.sk
Barbora Vanická píše knihy a pomáha inštitúciám a klientom s príbehmi, ktoré chcú napísať a publikovať. Keďže má psychologické vzdelanie a prax v poradenskom centre, špecializuje sa na projekty, ktoré sa venujú rozvoju osobnosti, či už u detí, alebo dospelých. Je autorkou fantasy románu Dvere v kúte sveta a príručky o písaní Tvoj príbeh, čo sa pamätá.
TABI – učenie hrou
Tatra banka spustila na jar tohto roka svoju prvú detskú aplikáciu TABI. Aplikácia je určená na finančné vzdelávanie najmladších klientov a pre prvé kroky detí s vlastnými peniazmi. Pozostáva z dvoch častí. Edukačno-herná časť je zameraná na finančné vzdelávanie detí a je prístupná pre všetkých bez ohľadu na to, či sú klientmi banky. Cez vlastný detský účet zase deti učí narábať s vlastnými reálnymi peniazmi. Cieľom aplikácie je celkovo priblížiť deťom svet financií.
Katarína Alberty Ondrejková
Foto: Tatra banka, Filip Krajcár, Shutterstock
