Pamätá si, ako sa v ten deň pred desiatimi rokmi ráno trikrát prezliekala. A až poslednýkrát mala z pohľadu do zrkadla dobrý pocit. Okej, môže ísť, pozrela sa na seba ešte raz a bolo to úplne naposledy, čo sa videla. Na parkovisku ju totiž čakal jej bývalý a vo chvíli, keď sadala za volant služobného auta, chrstol jej do tváre kyselinu, z ktorej väčšiu časť v šoku ešte aj prehltla. Všetko, čo mala, prežívala a plánovala predtým, v tej chvíli zomrelo. Martina Půtová prežila, ale jej život sa úplne zmenil. Keď ju počúva niekto, kto o tom, čo sa jej stalo, nevie, možno by dnes povedal, že až k lepšiemu…
Bol to okamih, menej ako mávnutie motýlieho krídla. Len zrazu mala pocit, že jej horí tvár a bolí to tak, až stráca vedomie. Navyše prestávala vidieť. Niečo jej teda hovorilo, že musí von z auta, teraz hneď, lebo o chvíľu už na to nebude mať silu. Stála na chodníku, zúfalo sa snažiac zo seba dostať to páliace oblečenie. A kričala o pomoc. Pribehli ľudia a potom záchranka. Síce to má pred očami, ale vlastne netuší, či to ešte videla alebo si to už len predstavuje. Lebo nemocnica, kam ju sanitka odviezla, už zostala v tme. Možno by si ju však pamätala ako čiernu aj bez toho. Tie dni, ktoré nasledovali, boli totiž jedna veľká bolesť. „Nemám ju k čomu prirovnať, nedá sa opísať inak, len tak, že sa vám chce umrieť,“ hovorí Martina v rozhovore pre MOJU PSYCHOLÓGIU. Keď prišla prvýkrát k vedomiu, v krku mala hadičku, pretože nebola schopná dýchať sama. Nemohla sa hýbať, ruky mala obviazané… Navyše, keďže časť tej kyseliny prehltla, žalúdok mala ako z papiera a lekári len čakali, či to vydrží. „Keby sa pretrhol, bol by to jasný koniec, už by sa nedalo vôbec nič robiť,“ vysvetľuje. Celý ten čas stála na hrane medzi životom a smrťou. Sama o tom však, na rozdiel od najbližších, nevedela. Chránilo ju morfium, ktorým jej miernili bolesti. „Maminka v tých dňoch však doslova odmietala dvíhať telefón. Bála sa každého telefonátu, že to bude správa z nemocnice, že som zomrela.“
AKO JU MOHOL CHCIEŤ ZABIŤ?
Žila v akomsi zvláštnom polobezvedomí, v ktorom nebol priestor na otázky ani odpovede. V tej chvíli akoby ani neboli dôležité. „Neviem, po akom dlhom čase som sa vôbec dozvedela, že to, čím ma polial, bola kyselina. Na začiatku som si totiž myslela, že išlo o horúci čaj, lebo to nepredstaviteľne pálilo. Ako sme sa navyše neskôr rozprávali so sestrami, na prvý pohľad ani nebolo vidieť, že ide o žieravinu. Údajne som mala takú popolavú tvár, na ktorej bola akoby jedna veľká chrasta. Naivne som si dokonca myslela, že sa mi to všetko postupne odlúpne a zahojí. Vôbec som netušila, že ma čaká množstvo operácií a transplantácií kože,“ vracia sa do tých dní Martina. Dnes si uvedomuje, že jej vlastne ani v najhoršom sne nenapadlo, že by jej niekto, s kým plánovala budúcnosť, bol schopný takto ublížiť, že by v ňom bolo niečo až také zlé, že sa ju pokúsi zabiť. „Preto som si zrejme ani nepripúšťala, že mi ide o život.“
„Považujem za svoju chybu, že som tak dlho chodila s človekom, ktorý bol zameraný sám na seba, kým ja som bola vo vzťahu na spodnej priečke.“
ANI SI NEUVEDOMUJE, ŽE NEVIDÍ
Najdôležitejšie bolo prežiť vnútorné zranenia, ktoré ohrozovali Martinin život, tie povrchové, a týkalo sa to aj očí, boli na druhom mieste, pritom práve tie rozhodovali o tom, že bude úplne iný. „V podstate mi obrezali skoro celú tvár a museli mi transplantovať novú kožu,“ hovorí mladá žena. Paradoxne vôbec neriešila zrak, hoci už prvé otvorenie očí v nemocnici definitívne ukázalo, že nič nevidí. „Brala som to však ako dočasný stav. Lekári mi totiž stále hovorili, že musím počkať, kým sa ukáže, čo sa s tým dá robiť. Že existujú operácie, ktoré aj takéto zranenie vedia zvrátiť a že to možno bude v poriadku. Tak som verila, že stačí byť trpezlivá.“ Postupne však Martine začalo dochádzať, že to v poriadku asi nebude. „Našťastie to prichádzalo pozvoľne, keby mi niekto hneď na začiatku povedal, že už nikdy neuvidím, bola by to obrovská rana,“ uvažuje nahlas. V prvej chvíli to totiž bez zraku vôbec nezvládala. „Nebola som si schopná
ani umyť zuby, strácala som sa aj v nemocničnej izbe, ktorá mala dva krát dva metre,“ smeje sa. Celé mesiace a roky teda dúfala, že niekto príde na to, ako to zmeniť. Absolvovala dokonca vyšetrenie na špeciálnej klinike v americkom Bostone, ale tam prišiel definitívny ortieľ a nádej spľasla. S takým veľkým poškodením oka už neuvidí. „V tej chvíli som to musela v sebe uzavrieť, aspoň s tým, že som urobila všetko, čo bolo možné,“ nadýchne sa sťažka. Prišiel čas zariadiť si život tak, že je nevidiaca. „Ako vidiaca som si to nevedela predstaviť, ale dnes som na to už taká zvyknutá, že si to ani neuvedomujem. Dokonca aj keby bola zrazu nejaká operácia možná, už by som na ňu nešla,“ prekvapuje.
„Nemám bolesť, ktorú som cítila, k čomu prirovnať, nedá sa opísať inak, len tak, že sa vám chce umrieť.“
KEĎ SA S NÍM ROZÍDEM, NIKTO MA NEBUDE CHCIEŤ
Rany na koži sa pomaly hojili, bol čas liečiť dušu. Klásť si otázky a dostávať odpovede. Aj tú, prečo sa jej to stalo. Prečo si do života vpustila niekoho, kto jej bol schopný takto ublížiť? „Mnoho ľudí sa ma pýta, či som na útočníka naštvaná. Skôr som z neho sklamaná. Predsa len to bol niekto, s kým som prežila dva a pol roka! Aj keď ten vzťah nebol ideálny,“ priznáva otvorene. A nielen v našom rozhovore. S platformou Burn Fighters, ktorú založili s kamarátkou Simčou Riedlovou, ktorá má tiež za sebou popáleninový uraz, chodia totiž za mladými do škôl, aby robili osvetu. „Na prednáškach im hovorím, že považujem aj za svoju chybu, že som tak dlho chodila s človekom, ktorý bol zameraný sám na seba, kým ja som bola na spodnej priečke. Napriek tomu som stále presviedčala sama seba, že všetko bude inak. Ospravedlňovala som ho pred sebou, že to nakoniec nie je až také zlé. On mi pritom cielene znižoval sebavedomie. Rozprával mi, že nie som dosť pekná, dosť dobrá, dosť čokoľvek… A ja som mu natoľko verila, že som si sama hovorila – keď sa s ním teraz rozídem, nikto ma nebude chcieť.“ Nakoniec to Martina síce urobila, ale musela za to zaplatiť.
LANOLEZKYŇA
Bolo to toľko rán zo všetkých strán, že vrátiť sa do života a skúsiť v ňom pokračovať bolo, ako keby sa musela z ničoho nič stať lanolezkyňou. Každý krok si vyžadoval nájsť dôveru v seba aj svet. Miliónnásobne to platilo o vzťahoch. „V každom som dlho riešila, či môžem ešte niekomu dôverovať. Aj s manželom sme si cestu k sebe hľadali dlhší čas. Bývať sme napríklad spolu začali až po roku chodenia,“ hovorí o ceste, ktorá ju však priviedla do cieľa. Do vzťahu, v ktorom je šťastná. „Naučili sme sa hovoriť si veci také, aké sú, a musím povedať, že je to obrovská úľava mať vzťah, kde sa nemusíte na nič hrať, nijako sa pretvarovať a hádať, čo ide hlavou tomu druhému. Priala by som to každému,“ hovorí o mužovi, s ktorým nakoniec vytvorili rodinu a nedávno sa stali rodičmi prvorodeného syna. Krajšie by si to nevedela ani vysnívať. „Možno aj preto som nikdy nemala veľké plány,“ hovorí mi. „Aj teraz mi vlastne stačí, ak všetko bude ďalej fungovať tak, ako to teraz je.“
Čo sa presne stalo?
Martinu Půtovú polial kyselinou jej bývalý priateľ, ktorý pracoval ako taxikár, pred domom v Plzni, kde bývala. Martina 18. novembra 2013 nasadla do auta a chcela odísť do práce, keď na ňu expartner, ktorý mal na hlave masku, zaútočil 33-percentnou kyselinou sírovou. Dôvodom bolo to, že si našla iného priateľa. Útočníka polícia zadržala až trištvrte roka po čine, pričom celý čas vinu popieral. Nakoniec dostal 23 rokov väzenia. Martina sa však nevzdala, začala pomáhať ostatným. Spoluzaložila projekt Burn Fighters na pomoc ľuďom s popáleninami. Za svoju prácu získala Cenu Olgy Havlovej.
