Všetko, čo sa okolo neho dialo, som vnímala tak trochu osobne. Boli sme totiž z rovnakého mesta, chvíľu sme mali dokonca aj rovnakého zamestnávateľa, kde sme boli na neho naozaj hrdí. Inú televíznu hviezdu sme medzi sebou totiž nemali. Ale potom sa stratil. Myslela som, že len mne z očí, lebo som po škole vyletela do sveta, ale zistila som, že sa stratil všetkým. Vlastne aj sám sebe. Na dne pohárika, od ktorého sa stal závislým. Ako jeden z mála si však herec a moderátor MICHAL ĎURIŠ dokázal povedať dosť a šestnásť rokov to do bodky dodržiava.
Väčšina Slovenska vás spoznala, keď ste pred rokmi vykročili na obrazovky Markízy ako moderátor jej vedomostnej relácie Pokušenie. To ste už však mali na divadelnej scéne za sebou stovky krokov. Pamätáte si na ten prvý?
Sú pamätníci, ktorí si presne pamätajú aj to, čo sa dialo v materskej škole, ja celkom nie, ale tam niekde sa to začalo. Hral som kominára, no nechcel som sa hýbať, tak mi do rúk strčili téglik slivkového lekváru. Od tej chvíle mi bolo šumafuk, čo sa deje okolo, pretože ja som vyjedal lekvár. Nejaké hlboké zážitky vo mne teda herectvo nezanechalo. Až kým ľudia nezačali tlieskať. V tej chvíli sa mi to celé začalo páčiť. Akurát, že v škôlke ma už nikto do ničoho neobsadil.
Nestihli ste skrátka rozvinúť celý svoj talent… Kedy sa vám to podarilo?
Na základnej škole a úplne náhodou. Skúšali tam hru Kapitán Budzogáň a režisér, ktorému odmietol spolužiak hrať kráľa, vybehol z triedy a ja som bol prvý poruke. Schmatol ma za golier a oznámil mi, že budem kráľ. V podstate som sa nevzpieral. A tam sa to asi definitívne rozhodlo. Strednú školu som už vlastne celú prežil na javisku.
Takže nikto asi ani nečakal, že prihlášku pošlete inam ako na Vysokú školu múzických umení…
Presne to som urobil a ako chlapec z Horehronia som sa vybral na prijímačky. Nakoniec som však neprešiel posledným kolom. Neviem, či na ich šťastie a na moju smolu, alebo naopak… (smiech)
Myslím, že ste neskôr dokázali, že sa sekli oni, keď prehliadli taký talent a úžasný hlas… Chýbalo vám, že nemáte na herectvo „papier“?
Nejde o papier. Vďaka škole získa človek množstvo kontaktov, dostane sa do povedomia, ľudia z brandže sa dozvedia, že je tu a že je herec. Nehovoriac o tom, že jeho pohľad na herectvo sa obrúsi a vycibrí. Toto všetko som ja musel absolvovať mimo školy.
Ale s vyznamenaním. V čase, keď ste zakotvili v podstate v legendárnom banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí a založili si rodinu, ste totiž spravili veľký krok rovno na obrazovky novej súkromnej televízie. Chceli ste viac, ako vám mohlo ponúknuť divadlo mimo Bratislavy?
To nebolo o tom. Naopak, každému hercovi by som odporučil, aby zažil aspoň jednu sezónu v bábkovom divadle. Je to vynikajúca skúsenosť, takmer som tam aj spával. Bralo mi to skoro všetok voľný čas, akurát tie divadelné platy tomu nezodpovedali. Mal som pritom už trojročného syna a manželka tiež hrala v divadle. Vtedy som sa úplne náhodou dozvedel, že vzniká Markíza a naberá ľudí. Tak som si povedal, že za vyskúšanie nič nedám. Skúsil som a motyka vystrelila.
Aké bolo byť zrazu všade známym?
Myslím, že som vtedy bol už dosť zrelý na to, aby som tomu neprepadol. Samozrejme, je veľmi príjemné, keď vás ľudia poznajú, ale nepoznajú vás len príjemní ľudia. Poznajú vás všetci, takže sa o vás zaujímajú aj osoby, o ktorých záujem nestojíte. Strácate určitú časť slobody a treba sa s tým naučiť žiť.
To ste zvládli, horšie to bolo, keď po pár rokoch prišiel z ničoho nič koniec…
Bol to určite šok, ktorý so psychikou človeka zamáva. Ako otec rodiny som bol postavený pred pomerne zložitú situáciu, človek sa totiž nastaví na nejaký príjem a ten zrazu nebol.
Vysvetlil vám niekto, čo sa stalo? Prečo sa tak v Markíze rozhodli? Alebo ste aj sám tušili, že niečo príde?
O tom, že sa niečo pripravuje, som sa dozvedel necelý mesiac pred tým, ako sa to naozaj stalo. Šlo to viac-menej rýchlo. Keď som sa potom súkromne rozprával s niektorými ľuďmi, povedali mi, že užšie vedenie chcelo vyskúšať nové tváre a zistiť, čo na to povedia diváci. Či budú veľmi frflať. A ukázalo sa, že aj keď sa to ľuďom nepáči, nakoniec si zvyknú.
Bol koniec na obrazovke tým, čo vás definitívne postrčilo k poháriku?
Ak je človek už týmto smerom načatý, tak mu takáto psychická rana medzi oči určite nepomôže. Povedzme, že to len urýchlilo môj pád, ale myslím, že by som tak skončil aj bez toho, len o čosi neskôr.
To, že ste už „načatý“, ste si uvedomovali aj predtým?
Tá afinita k alkoholu je podľa mňa človeku daná. Rád som si vypil, ale nikdy nie do takých rozmerov. Zrazu som však v alkohole nachádzal možnosť úteku od reality. Bolo totiž viac času aj príležitostí podľahnúť jeho zvodom. A ja som bol v tomto smere taký „ľahký muž“, ktorý sa nechal veľmi ľahko zviesť.
Snažili ste sa napriek tomu aspoň pracovne postaviť znova na nohy?
Po konci v Markíze to so mnou skúšala Slovenská televízia v Banskej Bystrici, kde sme robili trikrát do týždňa živé vysielanie. Išlo o dvojhodinový spravodajský magazín, čo nebola sranda. To už som bol však viac-menej v osídlach démona alkoholu, s ktorým som nevedel bojovať. Takže sa skončilo aj to, a potom už prišiel rýchly pád…
Pripúšťali ste si, že si sám ubližujete, alebo ste sa cítili ako obeť, ktorá pije, lebo je všetko proti nej?
Jasné. Keď som bol opitý, bol som presvedčený, že mi všetci krivdia a sú ku mne nespravodliví. O sebaľútosti som mohol doslova prednášať. Len čo človek vytriezvie, si síce uvedomí, že sa do tých sračiek namočil sám, ale potom zase prišiel „dobrý kamarát“ alkohol, ktorý ma uchlácholil, že za to môžu všetci ostatní, len nie ja.
Nezastavilo vás ani to, že ste začali prichádzať o rodinu?
Mala to byť brzda, ale nebola. Vedel som, prečo manželka odchádza aj prečo chce byť syn s ňou, no bolo mi to jedno. Závislý mozog si pýtal svoje. Moje priority boli úplne otočené.
Čo nakoniec zastavilo tento váš voľný pád?
Začal som vracať krv a to ma dohnalo do banskobystrickej Rooseveltovej nemocnice. Ukázalo sa, že ide o perforované varixy v pažeráku, a keďže došlo aj k nejakej strate krvi, skončil som na áre pripútaný na lôžku s dávkou sedatív. To bolo 18. júna 2008. V ten deň som tam prišiel ako jeden bohapustý alkoholik a 19. júna som sa zobudil ako abstinent.
Zľakli ste sa, že môžete umrieť?
To nebol strach zo smrti. Pre alkoholika vlastný život prestane byť dôvodom nepiť. Skôr som si začal upratovať hlavu, lebo v tom okamihu som nemal inú starosť, iba ležať a čakať, čo so mnou bude. Vedel som, že z najhoršieho ma doktori dostali. A zrejme som aj úplne vytriezvel, lebo keď je človek alkoholik, nikdy úplne nevypadne z toho oparu. To malilinké promile tam stále je. Tu som bol však zrazu absolútne čistý a uvedomil som si, že sa musím zbaviť všetkého toho bordelu, ktorý som narobil. A upratal som si to v sebe až tak, že som vedel, že už nechcem ani kvapku. Ešte v nemocnici sa ma všetci pýtali, prečo som teda pil, a ja hovorím, prepáčte, to ste sa mali opýtať včera. Dnes to už neviem.
To rozhodnutie bola veľká vec, ale verili ste si, že vám vydrží aj zajtra, napozajtra, o desať rokov…?
Žiadny horizont som si nestanovoval. Vedel som, že alkohol na svete zostal, tak ako vy viete, trebárs, že cestu stavajú nejaké stroje. Prechádzate okolo nich, ale nič vás neťahá nasadnúť a začať bagrovať. Takto to ja mám teraz s alkoholom. Hoci vidím plné regály fliaš, necítim žiadnu potrebu ho ochutnávať. Nič také, že – a možno by som už mohol – v sebe nemám. Dlho mi to však nikto nechcel veriť. Minimálne prvé roky…
„Viem, čo som napáchal, syn to vie tiež, ale viac-menej sa k tomu nevraciame.“
Neničilo vás to?
Bolo mi to jedno. Keď človek vie, že má pravdu, tak mu ostatní môžu fúkať práškový cukor viete kam… Vôbec som si s tým, či mi niekto verí alebo nie, nelámal hlavu. Chápal som ich pochybnosti. Ale nemohol som chodiť od človeka k človeku a presviedčať každého, že naozaj nepijem. Dokázať sa to nedá. Treba to len vydržať.
Kedy sa to preklopilo?
Asi po piatich rokoch. Potom zase mali niektorí strach, či môžu ísť so mnou na pivo. Ale ja hovorím, pokojne pite, dajte si aj panáka, to, že ja nebudem, neznamená, že vy nesmiete. Alkohol nemôže za to, že som bol blbec. Ani teraz ho nezatracujem. Je to skvelý nápoj pre ľudí, ktorí to s ním vedia. Ja to evidentne neviem, preto som s ním definitívne sekol.
Dole to šlo samo, aká bola cesta späť nahor?
Od prvého momentu som vedel, že sa musím snažiť to, čo som stratil, získať späť. A začal som na tom robiť. Dnes mám pocit, že odkedy ľudia uverili, že som čistý, je to znovu tam, kde to bolo kedysi. Len stratené roky mi, samozrejme, už nič nevráti. Niekedy ma prepadnú myšlienky, kde by som bol teraz, keby som išiel inou cestou a alkoholu sa vyhol. Ale nechcem to domýšľať. Tá otázka má totiž strašne veľa odpovedí.
Aktuálne máte za sebou úspešný seriál Čas nádejí na obrazovkách verejnoprávnej televízie, kde ste hrali jednu z hlavných úloh, a v nasledujúcich týždňoch sa s vami diváci budú stretávať v jojkárskej Kriminálke Kraj. Za seba hovorím – konečne!
Pre mňa bolo prekvapujúce, že ma vôbec oslovili. Už som bol totiž v tejto televízii na kastingoch na viacero projektov, ale vždy to zostalo v takej tej rovine – my sa vám ozveme. A zrazu sa naozaj ozvali, bol som priamo oslovený na kastingu, kde to zrazu sadlo a ocitol som sa ako podplukovník Baran na Kriminálke Kraj. Bola to veľmi príjemná robota.
„Keď som bol opitý, bol som presvedčený, že mi všetci krivdia a sú ku mne nespravodliví.“
Takže ste definitívne na koni?
Neviem, či sa to dá nazvať na koni, radšej by som sa tomu výrazu vyhol. Čo to vôbec na Slovensku a v našej brandži znamená? Sú kolegovia, ktorí takmer neschádzajú z obrazovky, a to si ešte vyberajú, ale my herci v regiónoch sme ľahko prehliadnuteľní. Ponuky síce prichádzajú, ale aj odchádzajú, no z toho, že na nejakú ponuku nie som vhodný, si nerobím ťažkú hlavu. Som spokojný s tým, čo mám. Aj keď toho nie je možno veľmi veľa. Ale veľmi veľa vecí sa naraz dobre robiť ani nedá.
Rozhodne však nestojíte na mieste.
To ani neviem. Neviem sa uspokojiť s tým, čo viem dnes. Zajtra chcem vedieť viac. Pozajtra chcem byť inde a o rok ešte ďalej. Asi mám túto potrebu zakódovanú priamo v génoch. Neviem stagnovať, ani čo sa týka zamestnania, ani vzťahov.
„ O sebaľútosti som mohol doslova prednášať.“
Podarilo sa vám teda napraviť aj tie, čo ste zničili alkoholom? V jednom z rozhovorov ste spomínali, že s exmanželkou, herečkou a režisérkou Vierou Dubačovou, si rozumiete možno lepšie ako v manželstve. Čo syn? Keď ste začali padať na to najhlbšie dno, mal len desať rokov…
Vďakabohu, dnes máme výborný vzťah. V kontakte sme takmer denne a sme spolu radi. Nerobí nám problém sa rozprávať. Viem, čo som napáchal, on to vie tiež, ale viac-menej sa k tomu nevraciame. Ako hovoria moji kamaráti – to bolo v minulom živote.
Našťastie už žijete nový. Rozmýšľam však, či by bol taký, keby ste si neprešli aj tým starým.
Je možné, že nie. Keď človek padne na dno, doslova si ohmatá svoje hranice, a buď sa rozhodne, že ich bude ďalej zužovať, až ho zadusia, alebo si uvedomí, že je väzňom svojej závislosti, a bude sa snažiť dostať odtiaľ von. Akurát neviem, či je kvôli tomu potrebné padnúť na hubu. Niekto to asi vie aj bez toho. Ja zjavne nie. Som človek veľkých skokov. Snáď som však už preskákal dosť na to, aby som zmúdrel.
Cítite sa po tom všetkom silnejší?
Určite.
Kto je Michal Ďuriš ?
Banskobystrický herec je členom umeleckého súboru Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Vo svojom divadelnom živote prešiel od kočovného divadla cez bábkové, tanečné a pohybové divadlo až po operu a činohru. V rokoch 1991 – 1996 bol hercom Bábkového divadla na rázcestí, v rokoch 1996 – 2011 bol na voľnej nohe. Popri divadelnej práci spolupracuje s dabingovými a rozhlasovými štúdiami, televíziami, s komorným divadlom Ticho a spol., Malou scénou STU, s divadlom Aréna aj so Slovenským národným divadlom. V roku 2012 ho ocenili Cenou Literárneho fondu za stvárnenie Majora v inscenácii Tótovci. V 68. a 69. sezóne DJGT ho zase odmenili diváci cenou Motýľ pre najpopulárnejšieho herca. Čoraz viac sa presadzuje aj na televíznych obrazovkách, kde v poslednom čase účinkoval v seriáli RTVS Čas nádejí a aktuálne hrá v Kriminálke Kraj televízie Joj.
Foto: TV JOJ
