Miluje nielen jedlo, ale aj pohyb. „Celý život som športovala, hrala som volejbal, robila športovú streľbu aj vrh guľou. Dlhé roky som sa venovala dokonca bojovým športom,“ hovorí o sebe moderátorka, spisovateľka a aktuálne koučka Renáta Názlerová, ktorá napriek tomu od detstva bojuje s kilami. „V podstate odkedy si pamätám, snažím sa schudnúť,“ hovorí. Bohužiaľ, tak ako bola terčom útokov pre kilá navyše, tak je ním paradoxne aj teraz, keď ich zhodila.
Vaša nadváha nikdy nebola dôsledkom toho, že s kilami navyše nič nerobíte. Celý život ste sa hýbali, vyskúšali ste desiatky diét. Čo človek potom cíti, keď mu ešte aj doktor vytýka, že má nadváhu a mal by schudnúť? Nepýtali ste sa vtedy v duchu, či vie, čo od vás chce?
Popravde ma vždy pobaví, keď sa ma akýkoľvek lekár pri akejkoľvek príležitosti spýta: A vy viete, pani Názlerová, že ste obézna? No nie, neviem. Nakoniec sa vždy len zasmejem. Asi aj preto, že so svojou obezitou v rôznych podobách žijem od detstva, som už na krutosť okolia a netaktnosť niektorých lekárov zvyknutá. Keď som napríklad mala nález na štítnej žľaze, ktorý mi následne museli operovať v Národnom onkologickom ústave, aj tam mi lekárka, ktorá ma ako prvá dostala do rúk, položila otázku, prečo som tučná. Chápete? Prišla som s problémami štítnej žľazy a namiesto toho, aby mi najprv urobila vyšetrenia, pozrela si laboratórne výsledky, ktoré by jej to zodpovedali, ma privítala touto otázkou. Bohužiaľ, aj lekári, aj ostatná verejnosť sa k ľuďom s obezitou správajú netaktne, až zraňujúco.
Teraz ste sa však konečne dostali do rúk takého, ktorý vašu obezitu zobral ako chorobu a ponúkol vám liečbu…
Mám veľké šťastie na svoju praktickú lekárku, ktorá je zároveň internistkou. Keďže som po covide, ktorý sa lieči aj vysokými dávkami kortikoidov, opäť pribrala, a navyše sa u mňa rozvinul bolestivý postcovidový syndróm, čo výrazne obmedzuje moje možnosti pohybu a život celkovo, hľadala som nejaké iné riešenie. Stále som sa síce pokúšala hýbať ako predtým, ale pochopila som, že už je to nad moje sily. Tá bolesť bola strašne obmedzujúca. Bolel ma doslova každý krok.
Navrhla vám teda terapiu liekmi, ktoré sú podľa odborníkov presne na liečbu obezity určené, hoci v médiách stále dostávajú prívlastok – kontroverzné. Ako keby išlo o nejaký výmysel hollywoodskych celebrít. Nevystrašilo vás to? Neprišli obavy, čo to s vaším organizmom spraví?
Nie. Absolútne som nemala strach. Za svoj život som vyskúšala množstvo diét, pri ktorých tiež nikdy dopredu neviete, do čoho idete. A vždy som sa do nich púšťala s radosťou a odhodlaním. V podstate boli aj úspešné a vždy som schudla. Ale potom nakoniec prišiel deň, keď bola túžba vrátiť sa k bežnej strave silnejšia ako odhodlanie chudnúť. A akokoľvek si myslíte, že zhrešíte len raz, nakoniec skĺznete späť do svojej rutiny. A potom príde ukrutne nespravodlivý následok. Štyri kilá, ktoré ste chudli mesiac, priberiete za dva dni.
S injekciami to bolo zrejme iné… Ako sa chudlo s nimi?
Predovšetkým som necítila obvyklé chute na jedlo, pričom ten účinok prišiel v podstate už po druhej aplikácii. Následne som žila krásny život bez chuti na jedlo. Bol to pre mňa nepoznaný oslobodzujúci pocit. Keď držíte diétu, stále vám totiž chodí po rozume, ako s ňou vybabrať, ako to okabátiť, aby ste si mohli dať aspoň kúsoček niečoho, čo vám chutí, hoci to nesmiete. Pri týchto injekciách to tak nebolo. Jedla som čokoľvek, aj tatársky biftek, ale málo. Stačili mi dva-tri hlty a okamžite sa dostavil pocit absolútneho nasýtenia.
„Pár mesiacov som žila krásny život bez chuti na jedlo. Bol to pre mňa nepoznaný oslobodzujúci pocit.“
Povedali ste si – konečne?
Áno, tešila som sa, že existuje pomoc pre ľudí bojujúcich s kilami. Lebo nie každá obezita je z prejedenia a nedostatočnej disciplíny. Ale aj keby bola. Je azda obezita jediná diagnóza, ktorú si človek zapríčiní sám? Veď aj tuhý fajčiar môže prísť o nohy, alebo dostať rakovinu či chronickú obštrukčnú chorobu pľúc. Alkoholik zase cirhózu pečene. Lenže kým tí budú na vozíku vzbudzovať súcit, človek s obezitou je odsudzovaný, pranierovaný, doslova kameňovaný.
To je pravda. U vás našťastie aktuálne liečba zabrala, čo nie je podľa odborníkov u každého pacienta isté. Neobjavili sa ani nijaké vedľajšie účinky?
Ako som spomínala, väčšinou znášam všetko dobre, a ani tieto injekcie mi nespôsobovali nič obťažujúce. Doteraz som ani nezverejňovala ich názov, ale verejnosť si domýšľala, preto radšej uvediem, že išlo o lieky na báze liraglutidu.
Podľa toho, ako ste opísali prvé týždne jeho užívania, to vyzeralo doslova na zázračné riešenie, ako ste však zistili, efekt postupne slabol a váš žalúdok zvládal opäť čoraz väčšie porcie. Prečo? Vysvetlila vám to doktorka?
Dokonca ma na to vopred upozornila, že postupom času bude efekt „nechuti na jedlo“ slabnúť a vtedy treba do chudnutia zapájať viac pohybu, aby redukcia pokračovala. Taký je vlastne efekt každej diéty, že jedného dňa sa jej účinok začne zmenšovať.
Čo ste museli robiť popri injekciách, aby ste chudli?
To je to krásne, že vlastne nič. Fakt to išlo samo.
„Pocit rozkoše z pečenej husi s lokšami by som už asi nedokázala mať. Či je to dôsledok injekcií, alebo súčasnej proteínovej diéty, neviem.“
Podľa odborných odporučení je liek možné užívať až dvanásť mesiacov. Vy ste sa ho však nakoniec rozhodli vysadiť oveľa skôr. Prečo?
Popravde, nie je to lacná záležitosť. Nastavila som si to to teda aj v rodinnom rozpočte na nejaké obdobie. Túto liečbu si totiž človek musí hradiť sám a pri plnej dávke to vychádza približne na tristo eur za mesiac. Aj keď na druhej strane, aby som bola spravodlivá, musím povedať, že vďaka nej na strave rozhodne ušetríte. Keď však začala účinnosť klesať, nepovažovala som už prínos injekcií za adekvátny investícii a povedala som si, že stačilo. Po dvoch mesiacoch, keď som si trochu „oddýchla“, som však prešla do ďalšieho diétneho režimu, ktorým je aktuálne proteínová diéta. Opäť ju držím pod dohľadom odborníkov.
Koľko sa vám teda podarilo schudnúť vďaka injekciám a klesá vaša hmotnosť ďalej?
Čo sa týka váhy, teraz s chudnutím trochu stagnujem, takže som stále na tom čísle mínus 35 kilogramov. Ale opäť sa začínam trošku viac hýbať, čo môže znamenať aj to, že síce chudnem, ale váha to nevidí, keďže svaly sú ťažšie ako tuk. Ak človek naberá svalovú hmotu, môže to práve takto „klamať“.
Myslíte, že ručička na váhe nakoniec predsa len ešte pôjde dolu?
Mám v úmysle schudnúť ešte tridsať kíl. Som však realistka. Je to skôr sen, a ak by sa to predsa len podarilo, bol by to zázrak. Aj keď musím priznať, že teraz už z jedla nemám takú slasť, ako to bolo v minulosti. Chutí mi, a viem si pochutiť, ale už oveľa menej, ako to bolo ešte nedávno. Pocit rozkoše z pečenej husi s lokšami by som už asi nedokázala mať. Či je to dôsledok injekcií, alebo súčasnej proteínovej diéty, neviem. Našťastie, zažívam, že to, že nie som šťastná z dobrého jedla, mi prináša pocity iného šťastia.
Foto: Dominika Hrnčiříková, Shutterstock a archív
