„Zlatej chlapec, to tedy já nejsem, nemodlím se, na to vem jed…“ spieval v jednom zo svojich najväčších hitov. Je to jedna z tých pesničiek, ktorá ma dokáže prenášať v čase. Keby som zatvorila oči, mám opäť štrnásť, na obrazovke skáče vlasatý spevácky idol a ja pred ňou. Dnes by som ho však už podľa toho textu nespoznala. Nesedí na neho ani slovo. A nie je to len tým, že ja už nemám štrnásť a on dlhé vlasy. Spevák Láďa Křížek od chvíle, keď v deväťdesiatych rokoch búral svojím hlasom športové haly, prešiel kusisko cesty. Z vrcholu na dno a späť. A to ho zmenilo. Zlatý chlapec sa dnes modlí…
Zdá sa, že o vašom živote bolo rozhodnuté ešte skôr, než ste nastúpili do prvej triedy. Pamätám si spomienku vašej starej mamy na váš prvý „koncert“ na vlakovej stanici, kde ste asi troj-štvorročný vraj začali spievať: „Do lesíčka na čekanou šel malý myslivec…“ a ľudia sa zastavovali a tlieskali vám. Kedy ste si však uvedomili vy, že toto chcem?
Odmalička som si maľoval pódium a bubny s dvoma kopákmi, stojany na mikrofóny a postavičky s gitarami, bez toho, aby som rozmýšľal prečo. Asi to bol môj osud. Dnes hovorím, že spevákom sa človek nestáva, ale rodí. V rámci ZDŠ som potom v druhej triede vyhral nejaký diplom, takže ma zobrali do zboru, kde som bol až do puberty. Doma som tiež stál pred zrkadlom, držal gitaru a spieval a spieval, ale postupne mi došlo, že toto nestačí, že budem musieť ísť do Prahy. Ako osemnásťročný som prišiel na Václavák a v pasáži som si vylepil inzerát: „Spevák Zn. heavy metal hľadá kapelu na úrovni.“
„Nebola to žiadna rýchla kariéra. Ja som na javisku nechal svoje srdce aj svoj pot.“
Zabralo to?
Ozvalo sa mi asi päť kapiel. Tak som ich obehol a nakoniec zakotvil v zoskupení, ktoré si hovorilo TAM. S nimi sme po čase prišli do Brna a tam, keď ľudia počuli toho čierneho mužíčka, ako jačí, tak som sa v podstate cez noc stal slávnym. V priebehu niekoľkých týždňov som začal fungovať vo Vitacite. A potom sa to doslova odtrhlo. Vitacit stúpal nahor, z tancovačiek sme prešli do koncertných sál. A tam si ma všimol už slávny Citrón, ktorého kapelník Radim Pařízek mi rovno poslal odkaz: „Potrebujeme naspievať platňu v Nemecku. Ozvi sa.“
Skrátka odpálili ste to z nuly na sto. Aj keď ste nemali hudobné vzdelanie, ale strojnícku priemyslovku.
Chcel som ísť na konzervatórium. To mi však komunisti nedovolili, že už mi vraj jednu strednú školu zaplatili, takže na druhú ma už neodporučili. To som vtedy dosť oreval, lebo som tie prijímačky urobil. Musel som ísť navyše na vojnu. Boli sme odvedení ešte v januári ako špeciálny prápor strojárov a stavbárov na raketové silá do lesa. Ale vrátil som sa a stihol som všetko, Vitacit, Citrón aj Kreyson… Od TAMu ku Kreysonu to trvalo päť rokov a každý krok som si na tej ceste poctivo vyšliapal. Hovorím, že ten základ, na ktorom dodnes stojím, je doslova z kameňa. Nebola to totiž žiadna rýchla kariéra. Ja som na javisku nechal svoje srdce aj svoj pot.
Vaša hviezda vystúpila na vrchol a človek si logicky prial, aby sa to nikdy neskončilo. Vy ste však neskôr skonštatovali, že sláva je zmluva podpísaná s diablom, lebo len čo vtedy nerobíte, čo od vás šoubiznis žiada, tak vás zničí. Doslova ste povedali – nepúšťajú vás v rádiách, nepredávajú sa vaše albumy. Keď nerobíte, čo chcú, tak na tie koncerty ľudia jednoducho neprídu – to je celá sláva, tam nie je nič viac… Prišlo teda sklamanie?
Sláva je droga, od ktorej sa stane človek závislým. A keď zrazu klesá, a ty si si na to zvykol, tak musíš prísť k nejakému poznaniu, inak ťa to zničí. Mnoho ľudí skončí na drogách, závislých od alkoholu. Už na tom vrchole s Kreysonom, ale aj potom, keď sme to dali dokopy s bratom v rámci dua Damiens, som našťastie pochopil, že sláva nie je to, čo ma robí šťastným. Šťastie musíte nájsť v sebe, v tých malých veciach okolo, ktoré sú najväčšie. Inak stále len niečo hľadáte, stále sa niekam ženiete a nie ste spokojní.
Veď práve. Ako človeku dôjde, že sa má zastaviť a vrátiť k sebe?
Ono to súvisí s tou cestou. Po rokoch, keď idete dopredu ako tank a máte pocit, že je to ten správny smer, lebo prichádzajú úspechy, ktoré vás napĺňajú, nakoniec vyleziete na vrchol, pozeráte dolu a zisťujete, že nič necítite, vnútri máte vákuum. Celý tento svet je vystavaný na túžbe, ale tá túžba môže byť bičom. Zrazu totiž príde obdobie, keď vám svet pripomína – už nie si až taký slávny. A keď na to nie ste pripravení, tak vás to stiahne až na dno.
Vy ste to vtedy opísali, že ste sa cítili akoby v horúčkach.
Dnes hovorím, že kto neprežil skutočnú bolesť, nemôže zažívať alebo vychutnávať si ani skutočný pokoj. Život je také balansovanie medzi uragánom a jemným vánkom počas sparného dňa. My sa snažíme chodiť prostriedkom, aby to nebolo až také horúce, ale ani ľadové. Akoby sme celý život museli hľadať rovnováhu na lane. Ale pochopil som, že aj keď človek občas z neho spadne, dostane znova silu, znova sa dostane hore a znova môže ísť dopredu.
Stačí veriť? Keď ste sa v tých najťažších chvíľach vyhorenia a sklamania dostali k psychiatrovi Maxovi Kasparů, nazval to, že ste hľadali prístav. A našli ste vieru v Boha. Respektíve ako ste povedali, vy ste ju mali celý život, len ste odmietali opustiť ten život, aký ste poznali a viedli. Museli ste teda uveriť nanovo? Ako sa vám to podarilo?
Dlho som na to hľadal odpoveď – ako uveriť? Vtedy som napísal pieseň „Ako žiť, sa pýtam, hľadám a blúdim“. Ale keď búchate na dvere, tak sa vám otvoria. No bez pokory to nejde. Pravda je taká, že ak chcete uveriť v Boha, musíte sa znova stať dieťaťom. Pretože naša analytická myseľ, ktorá chce dôkazy, je hrádza proti viere. Pritom stačí otvoriť srdce, do ktorého pozvete Ježiša.
Aj potom však prichádzali ťažké chvíle, stratili ste napríklad vnučku, ktorá zomrela pri pôrode. Nepýtali ste, kde je Boh? Prečo vás skúša?
Napísal som o tom pesničku: „Strácam, možno len preto, aby som získal…“ Božia múdrosť je nám veľmi vzdialená, preto máme pocit, že nás Boh skúša. Ja si to nemyslím. To, čo patrí k tomuto svetu, nech jednoducho patrí k svetu, a to, čo patrí Bohu, nech patrí jemu. Samozrejme, že to bolo ťažké, že sa ma to dotklo a pýtal som sa prečo. Tam, pochopiteľne, tá viera zakolíše. Dnes však viem, že sú veci, ktoré len nedokážeme pochopiť. Takéto straty sú ťažké, no nakoniec si uvedomíte, že musíte byť o to viac vďačný za všetko, čo máte. A keď už veríte, tak musíte veriť, že Boh vie, čo sa deje a prečo. Hlavne ak to v živote nie je tak, ako si to predstavujeme. Tak to bolo aj v prípade Markétky, ktorá nám odišla.
Následne sa vám po tridsiatich piatich rokoch rozpadlo manželstvo. Neprišli nové otázky, prečo vás Boh nechal samého?
Nie som sám. Je totiž rozdiel byť osamelý a sám. Na druhej strane by si mal človek uvedomiť, že prišiel sám a aj odíde sám. Takže by sa samoty nemal báť a naučiť sa byť sám sebe oporou. Chvíľku to trvá, pretože nás ovláda strach, ktorý je doslova všadeprítomný. Ale tí najväčší ľudia v histórii, ktorí sa odovzdali Bohu – apoštoli, mučeníci, Jan Hus… už necítili strach, ani zo smrti, ani z ničoho iného. To je to oslobodenie sa od toho sveta. To je, ako keď zostúpi Duch Svätý do človeka a rozžiari celé vnútro. Môžu ťa rezať, môžu ťa mlátiť, ty už tú bolesť vo finále necítiš.
„Len blázon si myslí, že je hviezda. My sme služobníci, ktorým sa vracia láska a energia z publika, kým ju sami rozdávame.“
Podarilo sa toto dosiahnuť aj vám?
Naopak. Keď som sa rozviedol, sedel som doma a mal som naozaj strach, čo bude so mnou ďalej. Chcel som niekoho k sebe, chcel som od ľudí, aby mi dali nejakú istotu. Ako mi však pripomína moja dnešná priateľka Miška, najskôr sa človek musí naučiť žiť sám so sebou. Nespoliehať sa na iných, len na Boha a na seba.
Viete si predstaviť, že by ste cestu viery nenašli?
Nie.
Je dnes iný nielen človek Láďa Křížek, ale aj spevák?
Uvedomujem si, že som dostal dar, aby som robil ľuďom radosť. Len blázon si myslí, že je hviezda, my sme služobníci, ktorým sa vracia láska a energia z publika, kým ju sami rozdávame. Ako som napísal na albume Zlatý chlapec, každá hviezda sa rozžiari a pohasne so svojím prvým a posledným fanúšikom. Pesnička našťastie nepozná čas, prežije roky a prebúdza vo fanúšikoch ich vlastné spomienky na chvíle, ktoré sa im s ňou spájali, ich vlastné pocity, ako sa milovali, ako sedeli s kamarátmi na pive, ako žiarilo slnko a oni boli plní sily… To nie je ani o mne, ale o ich emóciách.
Bez vás by však nikdy neboli. Cítite sa slávny? Žiadaný? Napriek tomu, že so slávou je to ako na horskej dráhe.
So smiechom si hovorím, že slávnejší už nebudem. Keď prichádzajú ponuky koncertovať, hovorím si prečo nie. Ale nikam sa už tlačiť nebudem. Ono to ani nefunguje. Je to len ako guma natiahnutá na praku, ktorá o chvíľu vystrelí späť.
Foto: archív L. K.
