Mali tri deti, keď na tehotenskom teste neplánovane opäť našla dve čiarky. „Napriek tomu som sa na toto bábätko nesmierne tešila. Asi najviac zo všetkých, hoci som sa radovala zakaždým. Toto bol však taký iný, nový pocit šťastia,“ spomína Veronika Verešová na obdobie, keď čakala svoje štvrté dieťa. Všetky tri predchádzajúce rodila cisárskym rezom, takže bola pod obrovským tlakom lekárov, že riskuje svoj život. Nakoniec však zvládla tehotenstvo aj pôrod bez problémov. Tie prišli až potom… Svojho syna si nikdy neodniesla domov.
Keď sa ich druhý chlapček narodil, nevedela sa na neho Veronika vynadívať. „Taký bol krásny. Mal čierne vlásky vyčesané „na kohútika“, malé ústočká a noštek ako gombička. Bola som tak vďačná Bohu… Celý čas som mu hovorila: „Pane, ďakujem ti za tento dar života, za to, že si nám doprial mať ďalšie bábätko. Obetujem ti ho a budem sa modliť za to, aby sa stal kňazom, ak to bude tvoja vôľa,“ vracia sa veriaca mladá žena o jedenásť rokov späť. Tri dni po pôrode sa už nevedela dočkať, kedy ich z pôrodnice prepustia. Keď vtedy za ňou prišla lekárka, ani jej nenapadlo čakať zlé správy. Dodnes tak, akoby sa jej vtedajšie slová o tom, že Jeremiáško má vážne problémy so srdiečkom, strácali v hmle. „Doslova som ich vtedy nedokázala spracovať. Len som plakala. Bol to strašný šok,“ spomína. Nechápala, ako je to možné. Veď celých deväť mesiacov bolo všetko v poriadku… „Pani kardiologička mi vysvetlila, že vývojovú chybu, ktorú mal Jeremiáško, nebolo možné zbadať ultrazvukom. Išlo o otvory medzi komorami a spojenú pľúcnicu s aortou. Takže sa mu zmiešavala okysličená krv s odkysličenou,“ opisuje synovu diagnózu. Čo bude ďalej, to mali odborníci rozhodnúť až v detskom kardiocentre v Bratislave. „Namiesto domov sme tak z trenčianskej pôrodnice šli do ďalšej nemocnice.“
Vyzeral, ako keby len spinkal…
Na operáciu bol zopár dňový chlapček príliš maličký, preto sa lekári rozhodli počkať aspoň dva-tri týždne. „Hneď v prvý deň, ako nás previezli do Bratislavy, sme ho vďaka mojej mame stihli nechať pokrstiť,“ objaví sa na Veronikinej tvári letmý úsmev. Jeremiáško bol síce celý čas na JIS napojený na monitory, ale v podstate bol stabilizovaný. „Vôbec som si nepripúšťala, že by to malo dopadnúť inak ako úspešnou operáciou. Neviem prečo, ale ani jediný raz som nezapochybovala, nenapadla mi jediná myšlienka, že by sa to mohlo skončiť zle,“ spomína dnes Veronika na tie chvíle, keď čakali na operáciu, ktorá jej dieťaťu mala dať šancu žiť. Po pár dňoch jej sestričky deväťdňového syna dokonca dovolili okúpať. „Bol taký krásny a spokojný, keď bol pri mne. Prihovárala som sa mu a bola som šťastná, že ho môžem aspoň chvíľu držať na rukách. Strašne mi to chýbalo.“ Keď ho vracala sestričkám na jednotke intenzívnej starostlivosti, verila, že zajtra im pár chvíľ spolu umožnia znova. „Ešte večer mi však sestrička prišla povedať, že malému sa zhoršil stav a museli ho previezť na ARO,“ spomína Veronika. Hneď volala manželovi a rodičom… „Mama ma v telefóne začala pripravovať na najhoršie, čo som absolútne nepripúšťala. Akurát som sa na ňu veľmi nahnevala a začala sa modliť. Bola som presvedčená, že prinajhoršom ho budú hneď v noci operovať. Namiesto toho mi lekár chvíľu pred polnocou prišiel povedať, že môj chlapček naozaj zomrel.“ Ešte raz si ho však mohla pritúliť… „Až vtedy, keď som na neho hľadela, ako tam nehybne leží, zaliali ma slzy. V tej chvíli som si jasne uvedomila, že sa Jeremiáško na mňa už nikdy nepozrie, nikdy sa neusmeje, nechytí ma za ruku a nikdy mi nepovie mama. Myslela som si, že sa zrútil celý svet a ja nebudem schopná fungovať ďalej. Bolo také bolestné držať v náručí mŕtve telíčko vlastného dieťatka. Veď vyzeral, ako keby len spinkal…
„Vôbec som si nepripúšťala, že by to malo dopadnúť inak ako úspešnou operáciou.“
Keby som mohla byť pri ňom, nič také by sa nestalo…
Keďže kvôli slabému srdiečku nevládal sám piť, mal Jeremiáš zavedenú sondu do žalúdka. „Po večernej dávke mliečka však grckal a vdýchol to. Začal sa preto dusiť a veľmi plakať. Keďže ho sestry nevedeli utíšiť, začalo mu zlyhávať srdiečko,“ opisuje Veronika, čo jej novorodeného syna stálo život. Priznáva, že to personálu dlho dávala za vinu. „Bola som presvedčená, že keby som mohla byť pri ňom, nič také by sa nestalo… Lenže mamy v noci nemohli byť pri deťoch na JIS, spali sme v izbách matiek.“ Hnevala sa na seba, že tam nebola, aj na Boha, že to dopustil. „Dlho som sa nedokázala modliť. Hnevala som sa, prečo práve my? Prečo ja? Čo tým Boh zamýšľa? Celé dni som hľadala odpovede na tieto otázky.“ A zároveň musela ísť ďalej, musela tu byť pre svoje deti, manžela…„Našťastie sme sa navzájom neodcudzili. Možno každý prežíval bolesť po svojom, ale nemali sme pocit, že by sa nám kvôli tomu rozpadávalo manželstvo.“
Všetko sa vrátilo
„Vďaka Bohu, nebola som na prežívanie smútku sama,“ hovorí dnes Veronika napriek tomu, že si hlboko uvedomovala, ako väčšina ľudí v takých chvíľach nevie, čo má povedať. „Najčastejšie som sa stretávala s tým, že mi hovorili, že budeme mať ďalšie dieťa alebo že je to takto pre nás lepšie… To sú však presne tie slová, ktoré väčšina rodičov v tejto situácii nechce počuť. Neutešia.“ Našťastie, v najbližšom okolí našla to, čo potrebovala. „Nielen rodina, ale aj kamarátky rešpektovali moju bolesť, dovolili mi vyplakať sa. Uvedomovala som si však, ako sa zvlášť od žien očakáva, že musia byť za každých okolností silné, zdvihnúť sa a ísť ďalej. Moja stará mama mi od detstva opakovala, že jej celoživotným heslom je – vydržať a nesťažovať sa, ale neviem, či to dokáže každý. Bolesť a smútok totiž nemôžete v sebe držať. Musia ísť von,“ uvažuje nahlas Veronika, ktorá sa po Jeremiáškovom odchode stala nakoniec mamou ešte trikrát. Po dvoch dcérach, Esterke a Tamarke, pribudol predvlani do rodiny nakoniec predsa len aj ďalší syn. „Priznávam, že vtedy akoby bolo to, čo som zažila, znova späť. Keď som sa na Miška pozrela, veľmi sa ako bábätko podobal na Jeremiáška a všetko sa mi vrátilo. Začala som mať strašný strach, že prídem aj o neho. Ten pocit som pritom predtým nepoznala. Opadlo to zo mňa až vtedy, keď lekári zistili, že všetko je v poriadku.“
„Nielen rodina, ale aj kamarátky rešpektovali moju bolesť, dovolili mi vyplakať sa.“
Už nič nebolo ťažšie
Dnes, po jedenástich rokoch, hovorí šesťnásobná mama, že čas naozaj lieči a hlavne dáva človeku nový pohľad. „Strata Jeremiáška akoby ma naučila vidieť život pozitívnejšie. Akákoľvek bolesť alebo kríž prišli do nášho života, už nič nebolo pre mňa ťažšie ako strata dieťaťa. Ako by ma to posunulo v dôvere v Boha, že čokoľvek sa nám deje, má nejaký zmysel. Vďaka tomu, akoby sa mi teraz žilo ľahšie.“
Foto: archív V. V., Shutterstock
