Kníh už napísala viacero, ale taká, akú k nim spisovateľka a štvornásobná mama Petra Džerengová pridala teraz, medzi nimi ešte nebola. Táto totiž nevznikla za počítačom, ale pri sporáku.
Knihy k tebe patria, ale kuchárska? Kdesi som čítala, že keď sa mama v čase tvojho dospievania rozhodla, že ťa naučí variť, vyšmykla si sa jej z kuchyne.
Prišlo nám so sestrou nespravodlivé, že varí iba žena. Náš tatko doma totiž nevarieval, aj keď treba povedať, že umýval a utieral riady. Tvrdili sme teda mamke, že my budeme chodiť do reštaurácie, alebo si nájdeme takých manželov, ktorí budú vyvárať nám. Aj keď, niečo som sa predsa len naučila…
Najlepším učiteľom je vraj hlad.
Toto bolo niečo podobné. Mamka raz urobila takzvané gombovce – gule zo zemiakového cesta, plnené lekvárom a posypané opraženou strúhankou s cukrom, a mne neskutočne zachutili! Bolo to však dosť prácne, takže sa jej do toho chcelo málokedy. Preto to prababička, ktorá vtedy u nás bývala, naučila mňa. Mamka potom už vždy, keď sa jej nechcelo variť, len zavolala z roboty, nech to urobím ja. Mala som vtedy tuším desať rokov…
Klobúk dolu. Mala si ako dieťa maškrtný jazýček?
Vôbec. Sestre som nad jedlom celé detstvo rozprávala o tom, že raz, keď budem veľká, vynájdem tabletky na jedenie. Bude stačiť len jednu prehltnúť a budeme sýte. Bola som veľmi živé dieťa a sedenie za stolom som považovala za stratu času! Najradšej som celý deň behala po vonku a večer od hladu zhltla chlieb s maslom a jablkom. Podľa toho sme však so sestrou aj vyzerali – boli sme chudé a tenké ako laty. Keď prišli na návštevu mamine kamarátky, vždy nad nami krútili hlavou a dohovárali jej, nech nás mama vykŕmi, lebo vyzeráme ako choré. Celú pubertu sme sa potom doslova napchávali, ale veľmi to nepomohlo.
Cez žalúdok však ide aj láska. Stačili ti „gombovce“ aj vo vlastnej rodine? Alebo sa ti to utekanie z maminej kuchyne vypomstilo?
To áno. Vydávala som sa totiž hneď po promócii a môj manžel bol veľký gurmán, ktorý jedlo miloval. Raz som navarila polievku z jarnej zeleniny a povedal, že je z ako internátu. Od zlosti som ju vyliala do záchoda.
A volala maminke, že už sa chceš učiť…?
Presne tak. Prvý rok manželstva som ju mala na telefóne každú chvíľu. Za rok som sa však tak zdokonalila, že som na najbližší druhý vianočný sviatok – keď sme zvykli pozývať priateľov, vykostila kurča vcelku, naplnila ho gaštanovo-pečeňovou plnkou, zvinula a vložila do kačky a spolu upiekla. Prišla som na to, že kreativita sa dá využívať nielen pri písaní, ale aj pri varení.
„Stále je ešte toľko vecí, ktoré som nevyskúšala… Už teraz som ale celkom dobrá v pomalom pečení.“
Waw! To už sa asi dalo povedať, že si môžeš veriť, že si dobrá kuchárka. Alebo ten pocit prišiel pri nejakom inom jedle? Pri ktorom?
Fíha, vieš, že ani neviem? Stále je ešte toľko vecí, ktoré som nevyskúšala… Už teraz som ale celkom dobrá v pomalom pečení. Všetci doma máme veľmi radi ázijskú kuchyňu a jeden kórejský recept na pomaly pečené hovädzie mäso. Šupnem ho večer do rúry na dvanásť hodín a na druhý deň si len pripravím prílohy.
To už znie doslova majstrovsky. Neprekonala nakoniec žiačka učiteľku? Nevaríš dnes už lepšie ako mama?
Mamka síce varila pravidelne, každú sobotu večer robila domáce rezance a piekla na nedeľu koláč, ale nemala fantáziu. Nerada experimentovala a varila skôr z nutnosti. Dnes už takmer nevarí, a ak, naozaj volá ona mne. Často u nás niečo ochutná a chce recept, aby to mohla uvariť tatkovi. Ale všetky vianočné či veľkonočné oslavy s rodinou sme v poslednom čase absolvovali u nás a varila a chystala som ich celé ja.
Podľa jej receptov?
Klasické tradičné jedlá veľmi nerobím. Z domu mám však nejaké obľúbené koláče, ktoré pečiem na sviatky z nostalgie ako spomienku na detstvo.
Ku chvíľam, keď prežívame šťastie, sladké patrí, ty máš však za sebou aj obdobie, keď ti bolo ťažko. Pred siedmimi rokmi sa ti rozpadlo dvadsaťročné manželstvo. Patríš k tým, ktorí boľavú dušu liečia čokoládou?
Naopak, keď som v strese alebo ma niečo trápi, nedokážem jesť, mám stiahnutý žalúdok a chudnem. Vtedy dokonca nedokážem ani písať. Ale keď som šťastná a spokojná, jem veľmi rada. Dôkazom toho je, že za prvý rok môjho druhého manželstva sme obaja s mužom pribrali šesť kíl… (úsmev)
Je náhoda, že si si ho po tom všetkom našla práve v reštaurácii?
Vidíš…, to som si ani neuvedomila. Na náhody ale neverím, takže to tak asi má byť. Treba však povedať, že môj manžel vôbec nevarí. Kto by aj varil, keď je už sedemnásť rokov manažérom reštaurácií, kde varia tí najlepší kuchári?
Nečaká potom rovnaký kulinársky výkon aj od teba?
Je veľmi spokojný so všetkým, čo navarím. Nie je to náročný, aj keď veľmi úprimný stravník, ktorý nemá problém mi povedať, keď mu niečo nechutí. Dokonca aj na začiatku vzťahu, keď som ho pozvala na bolonské lazane, ktorými som vychýrená, mi na rovinu povedal, že to nebolo zlé, ale iné veci odo mňa mu chutili viac. A nabudúce chce radšej niečo bez mäsa. Potom som mu teda urobila špenátové a bol spokojný. Našťastie, máme podobné chute. Má rád moje zeleninové jedlá, mäso dodnes jedávame zriedkavo.
„Keď som v strese alebo ma niečo trápi, nedokážem jesť, mám stiahnutý žalúdok a chudnem. Vtedy dokonca nedokážem ani písať.“
Máš štyri ratolesti, aj ty si si ich zavolala do kuchyne, že im odovzdáš svoje kuchárske umenie, ako kedysi tvoja maminka?
(smiech) Starší traja už žijú sami, takže sa naučili variť pomerne skoro. Občas mi volajú a radia sa, najmä staršia dcéra Lóra. Tá sa teraz veľmi teší mojej kuchárskej knihe. Konečne recepty na svoje obľúbené jedlá nebude musieť zhľadúvať na sociálnych sieťach, ani mi vyvolávať. Najväčšia gurmánka je ale najmladšia Klára. Jedlo si doslova vychutnáva a nie je jej dokonca zaťažko ani si ráno privstať, aby si napríklad urobila zapekanú ovsenú kašu. Je fakt veľmi šikovná. Vypeká a vyvára už od ôsmich.
Keď si človek zalistuje v tvojej kuchárskej knihe Recepty z terasy, je mu jasné, po kom je. Románov už máš na svojom konte niekoľko, kedy ti napadlo pridať k nim recepty?
Nápad prišiel počas korony, keď som dala na Instagram fotku so synom, ako si počas zákazu vychádzania na terase u nás doma vychutnávame šošovicové karí s tekvicou pečené v rúre. Vzápätí si každú chvíľu niekto pýtal recept. Najprv som im ich posielala do správ, potom som ich už rovno zverejňovala na sociálnych sieťach, ale stále som počúvala, nech radšej vydám knihu.
Úžasné, že si ich poslúchla. Vidím tam množstvom vynikajúcich jedál, ktoré si sama svojim blízkym navarila, naaranžovala, nafotila… Máš aj nejaké jedlo, ktoré by padlo dobre tebe?
Mám veľmi rada morské ryby a kuchyňu z nich. Taký tuniakový tatarák by ma určite potešil… Našťastie, reštaurácia, v ktorej pracuje manžel, sa špecializuje na morské tvory, takže si ho nechám niekedy pripraviť od ich kuchárov.
Foto: archív P. Dž.
