Dážď, ale poriadny, už od rána bubnoval na strechu Vily Zvonice v Novej Lesnej, kde sme boli ubytovaní, a hoci sme sa všemožne snažili rozptýliť mraky nad tatranskými končiarmi silou našich, najskôr prosebných myšlienok, potom už vážnych vyhrážok, nič nezafungovalo. V pršiplášťoch, pod ktorými sme boli úplne premočení skôr, než sme nastúpili do auta, sme sa vydali na 39. ročník Sherpa rallye k Popradskému plesu, kde bol štart tohtoročných legendárnych pretekov tatranských nosičov.
Čakal nás výstup k Chate pod Rysmi, kde zase bola cieľová rovinka, teda cieľový končiar. Pre štyridsaťpäť nosičov so šesťdesiatkilovým nákladom na chrbte a dvadsaťpäť nosičiek s dvadsaťkilovým nákladom, o ktorých som si v duchu hovorila, že musia byť blázni. Ale tam na horách vnímate realitu úplne inak. Tam na horách neprší, nefúka, tam sa žije úplne iný život. Prvýkrát som sa stretla zoči-voči s prácou tatranského nosiča pri návšteve Zamkovského a Téryho chaty ešte minulý rok. S dlhoročným horským nosičom Štefanom Pištom Bačkorom, ktorý je aj spoluorganizátorom nosičskej súťaže Sherpa rallye, sme s kolegami novinármi absolvovali vynášku na tieto dve horské chaty. Práve tam som si uvedomila, že dať si čaj na horskej chate nie je samozrejmosť. Hore sa totiž dostane len to, čo iní vynesú na chrbtoch. Pretože žiadna cesta pre auto s nákladom tam nie je. Rovnako nevedie ani ku Chate pod Rysmi, k Zbojníckej či Skalnatej chate ani k Rainerovej útulni. Sú len špeciálne upravené drevené krosná, alebo v nosičskom slovníku krošňa, často sto kilogramov ťažký náklad, silné nohy a hlava nosiča a obrovská pokora k horám. Bez nej to nejde, pretože sa vynáša v daždi, aj v snehu, v metelici, skoro ráno i za tmy.
3200 kíl na chrbtoch
Títo poslední šerpovia v Európe veľakrát prekonávajú samých seba. Rovnako to bolo aj na tohtoročnom 39. ročníku Sherpa rallye, ktorej sa zúčastnilo až sedemdesiat súťažiacich, skúsených nosičov a zapálených milovníkov hôr, ktorí svoju vášeň pre kopce naplno precítia len hore pod váhou nákladu. Tento ročník bol výnimočný aj tým, že trasa súťaže, ktorá každý rok vedie na inú horskú chatu, viedla k Chate pod Rysmi, presne tam, kde sa to všetko začalo. V roku 1985 vznikla
Osobné sanatórium pre dušu
Keď sa sedemdesiatka súťažiacich v predposlednú októbrovú nedeľu v silnom lejaku, ktorý celé doobedie neustal a štart sa kvôli nepriaznivému počasiu neustále presúval, postavila na štartovaciu čiaru, boli všetci úplne premočení. Poniektorí totiž prišli len v tričkách a v krátkych nohaviciach. Jediná otázka, ktorá mi napadla, prečo do toho napriek tomuto všetkému idú? Kvôli výhre to asi nie je… Hoci pripúšťam, že nosiči z tatranských chát, najmä tí mladší, ktorí sa pred štartom doberajú, kto dá lepší čas, majú súťaživého ducha, ale tá druhá, väčšia časť súťažiach, je tam z iných dôvodov. „Pred niekoľkými rokmi som chodieval pretekať pravidelne. Nie som nosič, bolo to len čisto pre ten skvelý pocit a z lásky k horám. Po šiestich rokoch prestávky som sa opäť musel vrátiť,“ hovorí jeden zo súťažiach a ja kráčajúc s ním vyššie a vyššie mu začínam rozumieť. Má päťdesiatšesť rokov a hoci úsek trasy na reťaziach, ktorý sa v daždi poriadne šmýka, prejde naozaj s obrovským sebazaprením, keď sa potom opäť stretávame na ceste späť, výraz jeho tváre vôbec nevypovedá, žeby na budúci rok neprišiel. To cítiť takmer z každého. Môj kolega novinár a kamarát Pavol Borkovič sa na tieto preteky pripravoval tvrdými každodennými tréningami tri mesiace. Aj on nie je ani nosičom, ani horolezcom či skialpinistom, je len ďalším, ktorého dostali hory a veľká túžba prekonať samého seba, pre ten euforický pocit, ktorý – ako mi opisuje –, nastáva pod váhou nákladu. „Keď ti dochádza dych, potíš sa, kráčaš na doraz a tvoje myšlienky sú v týchto horách, je to oslobodzujúci pocit,“ hovorí ďalší z nosičov. „Je tu iba prítomný moment, sloboda a čistá myseľ,“ pridáva sa iný. „Venujem sa trailovému behu, teda behu vo voľnej prírode, ktorý mi pomáha čistiť si myšlienky, zbavuje ma stresu a je mojím únikom z hektického mestského života. Chystala som sa vyskúšať si tieto preteky a konečne sa mi to podarilo a je to skvelý pocit,“ nadchýna sa aj jedna zo súťažiacich žien. A nie je sama, „Vďaka takémuto zážitku môže človek aj v tejto vystresovanej dobe ostať pri zdravom rozume,“ dodáva ďalší z pretekárov, ktorý priznáva, že hory sú jeho osobným sanatóriom pre dušu.
V ťažkých podmienkach
Prekonať sedemstopäťdesiat výškových metrov v nepriaznivom počasí s nákladom na chrbte si vyžaduje obrovskú dávku sebazaprenia. Voda tečie po turistickom chodníku, miestami sa leje ako vodopád a akékoľvek zaváhanie alebo zlý nášľap môže stáť nosiča život. I to sa už stalo. Riziko si každý uvedomuje, aj preto organizátori vyzývajú hneď na začiatku k veľkej opatrnosti a k pokore. Dôležitou zručnosťou nosiča je správne naloženie nákladu a jeho vyváženie, aby ho v náročnom vysokohorskom teréne neprevážil. Skúsení nosiči radia, že najdôležitejšie je nespadnúť a dôjsť do cieľa tak, aby ste mali zo seba dobrý pocit. A to nie je to len o fyzickej sile. Zhodujú sa v tom, že nosenie je výborná psychohygiena, cibrí koncentráciu, testuje naše limity, ale je to aj o schopnosti vysporiadať sa s kritickými situáciami a so svojimi slabými stránkami. Dozvedám sa, že práve preto poniektorí prichádzajú do hôr a stávajú sa príležitostnými nosičmi, aby urobili nielen niečo užitočné, ale aj aby preverili samých seba. Keď prichádzame k Chate pod Rysmi aj dážď už ustal a tie výhľady a pocity naozaj stoja za každú premočenú nitku. V cieli sú všetci rovnakí, vyčerpaní, vysilení, explózia šťastných pocitov by sa dala krájať. Tá atmosféra je nákazlivá. Všetci sa zhodujú, že aj kvôli nej sa sem každý rok vracajú.
Príroda a fyzická záťaž sú skvelými ventilmi
Sherpa rallye
Sherpa rallye založili v roku 1985 traja horskí nosiči. Jaroslav Švorc, Peter Rajec a Viktor Beránek. Ten sa stal aj víťazom historicky prvého ročníka týchto pretekov. Konali sa tesne pred uzáverou, 12. októbra 1985, na trase z Chaty pri Popradskom plese na Chatu pod Rysmi. Zúčastnilo sa ich sedem nosičov z Chaty pod Rysmi, Téryho chaty a vtedajšej Chaty hrdinov SNP pod Ďumbierom. S šesťdesiatkilovým nákladom prekonávali nosiči 750 výškových metrov na trase dlhej 4,5 km. Nevšedná profesia nosičstva sa vo Vysokých Tatrách zachovala dodnes ako jediná v Európe. O jedinečnosti horského nosenia svedčí aj zápis do reprezentatívneho Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska z roku 2018. Históriu horského nosenia si môžete pozrieť v súkromnom Múzeu horských nosičov v Starom Smokovci, ktoré prevádzkuje Štefan Bačkor a sám už niekoľko rokov vynáša náklad na vysokohorské chaty.
Foto: archív A. Z., Unsplash