Keď sa na vianočných obrazovkách objaví už doslova povinná Popoluška a spolu s titulkami zaznie hlas Karla Gotta a jeho „Kdepak ty ptáčku, hnízdo máš…“ možno si viacerí uvedomíme, čo všetko by nebolo, keby tu nebol on. Výnimočný skladateľ a autor takmer všetkého, čo česko-slovenskú hudbu preslávilo, Karel Svoboda. Mal talent, úspech, stovky hitov, napriek tomu to nestačilo. Koncom januára pred sedemnástimi rokmi vyšiel z jeho zbrane totiž výstrel, ktorý to všetko ukončil. „Textárka Jiřina Fikejzová mala jednu vetu, ktorá platila aj na Karla – ´Zober si, čo chceš, a zaplať za to – povedal Pán Boh´,“ hovorí skladateľov dlhoročný kamarát, novinár a manažér Jan Adam. „Za všetko, čo sa mu podarilo a dokázal, musel platiť. Bohužiaľ, privysokú cenu. Na rakovinu mu najskôr zomrela manželka, potom aj štvorročná dcéra Klárka. A chvíľu nato prišiel aj o brata. To bolo na neho strašne veľa…“
Kedy ste sa vy dvaja zoznámili?
Keďže som v roku 1983 začal spolupracovať s Karlom Gottom a jeho tímom, netrvalo dlho a spoznal som aj Karla Svobodu. Už presne neviem, kedy a kde presne to bolo. V každom prípade si pamätám, že keď v roku 1988 oslavoval päťdesiatiny, zveril sa mi, ako ho mrzí, že sa oveľa viac píše o interpretoch jeho piesní, ako o ňom ako skladateľovi. Cítil som z neho smútok, preto som s ním k jeho jubileu začal chystať pre české a slovenské noviny viacero rozhovorov. Chodieval som za ním domov, do Jevan. Ale keď som prišiel, často som musel čakať aj dve hodiny, lebo ho práve pobozkala múza, bol zavretý v štúdiu a skladal. Vtedy sa ma ujala jeho prvá žena, úžasná Šiška, ktorá ma vždy kráľovsky pohostila. Sedávala tam s nami aj ich dcéra Jana a okolo pobiehal vtedy ešte malý Petr.
Ten je dnes autorom práve vychádzajúcej knihy spomienok na otca Žít, ku ktorej ste prispeli aj vy. Podarilo sa vám ho už vtedy, pri tých spoločných rozhovoroch pred štyridsiatimi rokmi, bližšie spoznať? Prekvapil vás niečím?
Dodnes si pamätám, ako sa ma zrazu pri jednom z rozhovorov, ktoré sme viedli, spýtal: „Pán Adam, viete, ako by som chcel umrieť?“ Začal som ho brzdiť: „Karle, čo bláznite? Veď nemáte ešte ani päťdesiat…!“ A on mi hovorí: „Ja by som chcel umrieť pri milovaní.“ Tie slová sa mi, samozrejme, potom, keď dobrovoľne odišiel z tohto sveta, vrátili. Aj teraz, keď vám to rozprávam, mi z toho behá mráz po chrbte.
To bolo silné priznanie na to, že medzi vami bol stále len vzťah umelec a novinár. Tak to zostalo navždy?
Nie, a spája sa s tým naozaj úsmevná historka, na ktorú skutočne nikdy nezabudnem. V roku 1989 sa v pražskej Lucerne nakrúcali televízne Hity roku a Telegramiáda, na ktoré som chodil za Karlom Gottom a Helenou Vondráčkovou. A raz počas popoludňajšej skúšky som si odskočil na prvom poschodí na pánske toalety. Stojím, vykonávam potrebu a naraz sa rozleteli dvere a vstúpil hrmotný mohutný Karel Svoboda, postavil sa vedľa mňa, tiež začal vykonávať potrebu a naraz sa otočil a hovorí mi: „Pán Adam, my už sa poznáme tak dlho, nemohli by sme si tykať….“ Keď som túto historku rozprával jeho synovi, strašne sa smial, že to je celý otec.
Takže z profesionálneho vzťahu vzniklo kamarátstvo…
A cítil som sa ním poctený. V Prahe existoval v osemdesiatych rokoch bar, ktorý sme volali Žumpa. Tam sa schádzali muzikanti, keď sa vracali z koncertov. Zažil som tam množstvo úžasných mejdanov s Karlom Šípom a Marcelou Holanovou, s Karlom a so Šiškou. Dnes, keď sa k tomu vraciam, si uvedomujem, aké úžasné veci mi boli dopriate. Bol som pri tom, keď Karel pracoval na seriáli Cirkus Humberto a vkladal svoje melódie už k hotovým obrazom. To sú úžasné spomienky
Mal som dvadsaťpäť rokov a strašne si cením, že ma medzi seba títo báječní umelci zobrali, hoci som bol o generáciu mladší.
Už začínam chápať, prečo film, ktorý o tomto období nakrútil Karlov syn, dostal názov Šťastné roky…
Boli absolútne šťastné. Keď som k nim v tých osemdesiatych rokoch chodil, vládla tam naozaj nádherná atmosféra. S prvou ženou, ktorej nikto nikdy nepovedal inak ako Šiška, sa strašne milovali. Bola to krásna žena, pôvodne manekýnka Ústavu bytovej kultúry. A neuveriteľne milovali svoje deti. Tým filmom sa Petr v podstate vysporiadal s otcovým odchodom z tohto sveta. A vzdal rodičom nádherný hold.
Napriek tomu sa vrátim k jeho myšlienkam na smrť, ktorými šokoval aj vás. Pochopili ste, prečo mu chodili hlavou? Cítil sa nedocenený?
Myslím, že uznanie cítil. Už nahrávky Start Gemini a Návrat Gemini skupiny Mefisto, ktorú ešte v roku 1963 spoluzakladal a pôsobil v nej ako klávesák, boli úspešné nielen tu, ale aj za hranicami – vo Švajčiarsku, Nemecku a Rakúsku. Potom začal písať pre vychádzajúce hviezdy divadla Rokoko Martu Kubišovú, Vaška Neckářa a Helenu Vondráčkovú, ktorým jeho hity pomohli k prvým Zlatým slávikom. V roku 1967 dokonca letel s Helenou do Rio de Janeira na festival Zlatý kohút s piesňou Vzdálený hlas, ktorú pre ňu napísal s vtedajším Heleniným partnerom, textárom Zdenkom Rytířom, a ktorá sa tam umiestnila na trinástom mieste. Helenu navyše vyhlásili za Miss festivalu. Rozprával mi, že priniesol tridsať kíl novín a časopisov s článkami, ktoré tam o nich vyšli a kde boli s Helenou na titulných stránkach. Vďaka tomuto úspechu tam o rok neskôr šiel s Karlom Gottom a piesňou Lady Karneval, pričom Helena sa vrátila už ako členka medzinárodnej poroty. Vtedy sa umiestnili dokonca na deviatom mieste, čiže v prvej desiatke zúčastnených songov, za čo boli obaja ocenení zlatou medailou.
Čiže zažíval úspech za úspechom…
Navyše prerazil aj na medzinárodnej scéne. Tým, že Helena sedela v porote s vtedy nesmierne slávnym novozélandským spevákom Johnom Rowlesom, ktorý v tom čase konkuroval v svetových hitparádach Tomovi Jonesovi či Engelbertovi Humperdinckovi, prevzal jej skladbu Vzdálený hlas do svojho repertoáru. Karel bol na to strašne pyšný, že jeho pieseň konečne spieva veľká svetová hviezda.
Po revolúcii však napriek všetkým týmto úspechom spolu s mnohými dovtedy najvýraznejšími hudobnými hviezdami skončil s nálepkou „normalizačný“ skladateľ za svoj postoj, že „za totality držal hubu a krok ako väčšina spoluobčanov“…
Vtedy sa trochu odmlčal a začal podnikať. Našťastie sa veľmi rýchlo vrátil k tomu, v čom bol nenahraditeľný – ku komponovaniu, a myslím si, že muzikály Dracula, Monte Cristo a Golem dali všetkým jasnú odpoveď, že s Karlom Svobodom sa musí počítať. Predovšetkým úspech Draculu nielen doma, ale aj vo svete bol pre neho ohromnou satisfakciou. Nemecký textár Michael Kunze, najúspešnejší muzikálový libretista kontinentálnej Európy, ktorý prebásnil Draculu do nemčiny a napísal napríklad text k duetu Karla Gotta a Darinky Rolincovej Zvonky štěstí, v nemčine Fang das Licht, mu vtedy hovoril – zober to s Draculom cez Áziu a Broadway sa ti ozve sama. A Dracula sa naozaj s veľkým úspechom hral v Tokiu a dvakrát v kórejskom Soule v ich Národnom divadle a myslím, že keby sa s Karlom nestalo to, čo sa stalo…
Veríte, že by sa bola Broadway ozvala? To už mal navyše rozpracovaný ďalší muzikál Rasputin…
Pamätám si, ako sme za ním šli v roku 2005 do Jevan s Karlom Gottom, textárom Michaelom Prostějovským a spomínaným Michaelom Kunzem a jeho manželkou Roswithou. Kunze k Rasputinovi totiž začal písať libreto a texty, preto nás Karel Svoboda pozval, aby nám ukázal, čo už má hotové. A kým nám nepustil všetko, čo nám pustiť chcel, tak sme z toho štúdia nemohli odísť. Veľmi ma mrzí, že tento muzikál, ktorý mal režírovať slávny režisér Roman Polański, už nedokončil. Myslím, že mohol pre Karla Svobodu znamenať skutočný prienik na európsku a možno aj svetovú muzikálovú scénu. Bol od toho len krôčik…
Asi to mrzí o to viac, že mu na ňom tak záležalo, čo ste, mimochodom, zažili dokonca aj sám.
Áno. Karel mal vilu aj v Prahe na Vinohradoch, kam ma pozval, aby mi pustil ďalšie hotové veci z Rasputina. Ale čím dlhšie to trvalo, tým viac som začal byť nervózny, pretože do Prahy mala prísť z Pardubíc moja mama, s ktorou sme sa dohodli, že ju vyzdvihnem na Národní třídě. Tak mu hovorím: „Karle, nehnevaj sa, nemôžem to dopočúvať, musím utekať. Nemôžem tam mamu nechať. Len kývol rukou, že žiadny problém – odvezie ma tam a v aute to môžeme počúvať ďalej. Dokonca, aj keď sme už boli na mieste, a chystal som sa vyskočiť za mamou, on sa vyklonil z okna a zavolal do auta aj ju: „Jéj, pani Adamová, ja by som rád vedel, čo na toho Rasputina poviete? A tak sme ďalšiu hodinu a pol jazdili po Prahe a on nám púšťal Rasputina. Akokoľvek v tom čase zarábal obrovské peniaze, vždy mu záležalo na tom, čo na jeho hudbu hovoria bežní ľudia. To pre neho bolo zásadné a prioritné. Preto chcel vedieť aj to, čo na Rasputina povie pani Adamová z Pardubíc.
Podľa tohto sa zdá, že do poslednej chvíle tvoril, takže to, čo prežíval vnútri, nikto nemohol vidieť…
Keď Karel zomrel, Michael Kunze mi prezradil, že už niekedy od novembra 2006 mu prestal brať telefóny, takže tušil, že sa s ním niečo deje. Nikomu z nás ale ani vo sne nenapadlo, že rozmýšľa nad koncom. Sám si spomínam na krst kalendára múzea Karla Gotta Gotland a vína, ktoré bolo nazvané po jeho dcére Charlotte, z ktorého sme s Karlom Gottom odchádzali smutní, lebo pohľad Karla Svobodu bol úplne vyhasnutý a prázdny. Nakoniec sa ukázalo, že to bolo naposledy, keď sme ho videli živého…
Čiže s depresiami, ktoré sa aj oficiálne považujú za dôvod jeho odchodu, bojoval tak, že to videlo aj okolie?
Nedalo sa poprieť, že v ňom po tom, čo mu rakovina zobrala prvú ženu a potom aj štyri a pol ročnú dcéru s druhou ženou Vendulou, bola strašná, strašná bolesť. Petr Muk, ktorý s depresiami sám zápasil, sa mu preto veľmi snažil pomôcť, ale Karel, keďže tak úžasne miloval život, si to odmietal priznať. Bolo to pre neho jednoducho ťažké.
O to ťažšie bolo tomu zabrániť…
Človek nad tým stále rozmýšľa, či mohol niečo urobiť. Veľa sme sa o tom rozprávali aj s Karlom Gottom. Ten mu ešte k päťdesiatke namaľoval portrét, na ktorom má v ruke telefónne slúchadlo. Karel Svoboda totiž miloval všetky technické novinky, musel mať stále nový mobil a neustále telefonoval. Tým obrazom mu urobil strašnú radosť. Na prvé alebo druhé výročie ho však nečakane venoval Gottovmu múzeu, no sám tam už neprišiel. Vtedy mi Gott hovorí: „S tým Karlom sa niečo deje. To nie je normálne, on bol taký šťastný, že ten obraz má a teraz sa ho zbavil a ani neprišiel… Musím mu zavolať.“ Lenže už bol ženatý, stále koncertoval… Skrátka, nedostal sa k tomu. Potom ho to strašne trápilo. Hovoril mi, že si to bude do smrti vyčítať…
Ja si však pamätám rozhovor Karla Svobodu po narodení jeho druhého syna Jakuba, ktorý prišiel na svet po smrti dcéry Klárky. Pôsobil v ňom veľmi šťastne a tvrdil, že sa mu život otočil o 180 stupňov, že vďaka Jakubovi má silu žiť.
Vtedy som s ním už nebol v takom intenzívnom kontakte, ale Karel Gott mi potom, ako sme sa dozvedeli o jeho smrti, spomínal, že za ním vtedy raz prišiel. Karel Svoboda držal Jakuba v náručí a šťastný mu hovoril: „Karlos, toto je ten pravý dôvod žiť!“ O to bola jeho smrť pre nás nepochopiteľnejšia.
Foto: archív P. S. a J. A.
