Asi v každom povolaní sú chvíle, keď máte plné zuby aj tej najvysnívanejšej profesie. A potom sú také, keď ste za ňu neskutočne vďačný. Pre mňa sú to rozhovory s ním. Úžasným hercom, neuveriteľným rozprávačom a vždy galantným džentlmenom Františkom Kovárom.
„Písal sa rok 1955 a v bratislavskom Večerníku vyšiel článok s titulkom Usmievavý Ferko Kovár zabáva svojich spolužiakov…“ Tak sa začína kniha vašich spomienok Jednoducho Ferko, ktorá nedávno vyšla a v ktorej ste prezradili, ako ste si už ako malý štvrták pribalili do školy v prírode maňuškové divadlo, aby ste pobavili spolužiakov. Na prvý pohľad to teda vyzerá, že ste mali k herectvu vykročené, odkedy si pamätáte. Mne ste však kedysi prezradili, že celkom také jednoznačné to nebolo, pred divadelnými doskami ste mali totiž veľký rešpekt.
Cítil som obrovskú bázeň, a nevedel som si predstaviť, že by som na nich mohol raz aj ja stáť. Postupne sa však začalo v mojom živote stretávať viacero situácií a náhod, ktoré cinkli na akýsi zvonček vo mne a predsa len ma nasmerovali k herectvu. Pamätám si napríklad, ako som ešte ako malý chlapec, nechodil som ani do školy, každý deň zbehol o poschodie nižšie za kamarátom Ivanom Ambrovicom, ktorého mama bola učiteľka. Hoci som ešte nevedel čítať, dávala mi knižky a podľa obrázkov som jej rozprával, čo je tam asi napísané. Tam sa ukázala moja bohatá fantázia.
Tá vám však vraj spôsobovala aj problémy…
To áno. Strašne som sa bál. Až tak, že otec si dal úlohu, že ma toho strachu zbaví a pravidelne ma po niečo posielal do pivnice, lebo tam som musel prejsť asi dva metre potme k vypínaču. To bola pre mňa nočná mora. Potom dokonca nahovoril moju o šesť rokov staršiu sestru, nech sa skryje pod perinu a začne sa tam hýbať. Myslel som si, že dostanem infarkt.
Ale zabralo to. Prinajmenšom v tom, že keď vás z dramatického krúžku, do ktorého ste chodili v pionierskom paláci, začali obsadzovať v rozhlase a televízii, nezľakli ste sa a začali ste hrávať po boku tých, na ktorých ste sa dovtedy pozerali len ako divák z javiska. To bol veľký krok.
Takou zlomovou bola inscenáciu z vojnového prostredia, kde som po boku Júliusa Pántika hral chlapca, ktorý dokázal udržať tajomstvo pred nemeckým dôsledkom a nakoniec sa pred ním rozplakal. Keď sme to skúšali, slzy mi začali tiecť naozaj. Po skúške za mnou pán Pántik prišiel a uznanlivo ma pohladkal. Pamätám si, ako som natešený utekal domov, povedať mame, čo sa mi stalo. Neskôr nám zase v Divadielku za rampami robil akéhosi tútora Gustáv Valach, ktorého v tom čase komunisti vyhodili z divadla a ten tiež naznačil, že mám talent. A tým mi títo velikáni postupne otvárali dvere k tomu, aby som sa odhodlal ísť na skúšky na herectvo.
Prijali vás hneď na prvýkrát, dokonca rovno do ročníka, ktorý viedol Ladislav Chudík, ktorého ste nazvali špičkou, doslova Mount Everestom herectva. Viem, že vám dal hneď na začiatku jednu dôležitú radu.
Keď sme mali prvú hodinu, tak sa posadil pred nás a hovorí: „Chlapci, ja viem, že to, čo vám poviem, možno nie je príjemné, ale moja životná skúsenosť je taká, že herci by sa nemali ženiť. Lebo herectvo vás pripraví takmer o všetok čas, ktorý v iných profesiách muž venuje rodine.“ Hovoril to z ohľaduplnosti voči blízkym.
Vy ste však neposlúchli.
Neposlúchol, no práve preto dnes viem, že v tom mal pravdu. Ráno som bol totiž v rozhlase, potom v divadle na skúške, popoludní bola televízia alebo film a večer predstavenie. A rodina bol naozaj výrazne ochudobnená o moju prítomnosť. Spomínam si na jedno leto, všetky decká chodievali s rodičmi cez víkendy kúpať sa na Zlaté piesky, ale naši chlapci museli čakať, kým sa vrátim z divadla. Na Novej scéne sme totiž mali každú nedeľu dopoludňajšie predstavenia pre deti. Až raz poznášali všetky stoličky, čo sme mali doma, pred vchodové dvere, aby mi zabránili odísť.
Úplne im rozumiem. Hoci rovnako aj vám a chápem, že divadelné dosky znamenajú pre herca naozaj svet. Na tých na Novej scéne ste sa navyše mohli postaviť vedľa ďalšieho z velikánov, ktorého ste obdivovali ešte ako malý chlapec.
Od detstva som chodieval na Novú scénu práve na tie nedeľné rozprávky. A v Snehovej kráľovnej, ktorú som mal prečítanú odpredu aj odzadu, hral Ivan Krivosudský. Bol presne taký, ako som si tú jeho postavu v hlave predstavoval, čo ma tak fascinovalo, že som po predstavení prešľapoval pred vchodom do divadla, len aby som mu za to poďakoval. Dodnes si spomínam, ako ho to prekvapilo. Zastavil a bez slov ma pohladil po hlave.
Pripomenuli ste mu to, keď ste sa potom stali kolegami?
Predstavte si, pamätal si to, a povedal by som, že nás to ešte viac ľudsky aj herecky zblížilo. Bol to naozaj skvelý človek, vtipný, priamy, vždy hovoril, čo si myslí. Bol pre mňa vzorom, akou cestou sa treba uberať.
Žili ste pritom v dobe, keď mať názor, a dokonca ho povedať, nebolo príliš bezpečné.
Bola to naozaj jedna schizofrénia, keď sme vedeli, že jedno je pravda a druhé to, čo sa proklamuje a musí proklamovať. Ale brali sme to, že je to jednoducho tak. Až postupne sme sa dozvedali, čo sa tu dialo.
Vy dokonca priamo z manželkinho rozprávania. Jej otca totiž bývalý režim ako politického väzňa v päťdesiatych rokov zatvoril. Pritom váš svokor bol úspešný lekár, gynekológ…
Keď som to počúval, bol to pre mňa absolútny šok. Len si odkladali s pár kamarátmi peniaze a snívali, že si raz kúpia lietadlo a odídu do západného Nemecka. A za to boli odsúdení rýchlokvaseným prokurátorom a sudcom, takzvane z ľudu. Manželka mi potom rozprávala, čo všetko s mamou museli prežiť. Ako chcela počas jednej z návštev vo väzení len pohladkať otcovu ruku. Bola ešte malým dievčatkom, a tak sa sklonila pod stôl, ktorý ich oddeľoval… Otec za to okamžite dostal mesiac samotky. Preto som sa vtedy zaťal, že nechcem mať s komunistami nič spoločné. Na Novej scéne si ma síce hneď po nástupe vyhliadli ako perspektívny stranícky káder, ale ja som povedal, že neexistuje. A neexistovalo. Vtipné bolo, keď sme potom po revolúcii dostali materiály z mestského výboru strany. O mne tam mali napísané: „Oženil sa do rodiny politického väzňa, a vzhľadom na toto poznanie odmietal vstúpiť do komunistickej strany.“ Myslím, že si ani neuvedomili, ako pravdivo to opísali.
Nerozmýšľali ste, že to, čo plánoval svokor, nakoniec urobíte vy a emigrujete?
S mojím povolaním by som musel začať s krompáčom. Dlho sa kamarátim s Dušanom Tóthom, evanjelickým farárom a mojím spolužiakom z VŠMU, ktorý emigroval po šesťdesiatom ôsmom aj s celou rodinou do USA. Robil síce v Hlase Ameriky, no po nociach musel chodil zametať do výrobných hál. Potom spomínal, že si tam rozvešal po stenách plagáty a z nich sa popri zametaní učil po anglicky. Presne to by ma čakalo.
A to patril ešte k tým šťastnejším, ktorým sa útek za železnú oponu podaril.
Presne tak. Sám mám jeden strašný zážitok ešte zo školských čias, keď sa chalan od susedov, s ktorým sme sa celé detstvo priatelili, rozhodol aj s kamarátom, že ujdú na Západ. Jeho otec bol šofér, takže mali doma ruskú Pobjedu, na ktorej chceli odísť. Pre istotu si prerobil otcovu pištoľ zo slepých nábojov na ostré, aby bol pripravený, keby mali na hraniciach problémy. Niekto ich však udal, a polícia ich obkľúčila už vo chvíli, keď pred domom nasadali do auta. A v tom zúfalstve a bezmocnosti Patrik zobral tú zbraň a obrátil ju proti sebe. To som nevedel rozdýchať, strašne ma to ranilo.
Myslím, že cieľom toho režimu bolo dosiahnuť, aby mali ľudia strach.
Našťastie moja žena, ktorá bola komunistami už vycepovaná, ma naučila nemať ho. Keď sme chodili k Dubčekovi, ktorého doma strážili tajní a pýtali si odo mňa z ničoho nič na chodníku meno a občiansky preukaz, priznám sa, že mne sa rozklepali kolená. Ale ona mi povedala: „Ticho. Neboj sa, ukáž im občiansky a ideme ďalej.“
Keď sme sa rozprávali naposledy, pýtala som sa vás, či vás dokázala touto svojou slobodou nakaziť, a vy ste mi povedali, že sa nechcete hrať na hrdinu, veď ste len odolali všetkým ponukám na stranícku knižku. No v novembri ´89 ste nechýbali už 19. novembra na stretnutí v Umeleckej besede. To pritom ešte hrozilo kriminálom…
Na to som vôbec nemyslel. Len som vedel, že tam musím ísť, že sa tam rodí niečo nové, za čím bytostne stojím, po čom som celý život túžil. Bola to neuveriteľná eufória, aj keď pripúšťam i neuveriteľný strach. Neustále totiž niekto vyťahoval fotoaparáty a cvakal a zakaždým mi napadlo, že to môžu byť tajní. Ale hovoril som si, že aj keď to tak je, jednoducho tam musím byť.
To už ste boli členom činohry prvej scény, pričom viem, že stáť na doskách Slovenského národného divadla pre vás veľa znamenalo.
Prvýkrát som tam totiž prišiel s mamou, ktorá ma ako trinásťročné chlapča zobrala na operu. A keď som tam potom hral prvé predstavenie Amadea už ako člen činohry, venoval som to predstavenie jej. Predstavoval som si ju, ako je znova v lóži, kde sme vtedy spolu sedeli a priznávam, že som to musel poriadne predýchať. Mal som totiž v očiach slzy.
Vrátilo vás to nielen k spomienkam na mamu, ale aj medzi spolužiakov, s ktorými ste spolu drali lavice na VŠMU. Jednou z nich bola aj Soňa Valentová, o ktorú sme pred nedávnom prišli.
Už na škole som ju mal veľmi rád. Boli sme mladí, páčili sa nám všetky naše spolužiačky, ale Soňa bola až taká éterická. V tejto profesii sa dávajú zábrany bokom, to znamená, že sme skúšali aj dialógy a scény, kde sme museli zahodiť hanblivosť, a tým pádom sme sa svojím spôsobom zbližovali. Ale ona mala v sebe akési tajomstvo, a až nevídanú potrebu vyniknúť. Akoby chcela osudu vrátiť všetko, čo jej bolo dané a umožnené.
Keď sme sa takto v spomienkach vrátili spať do školy, asi nie som jediná, kto sa vás pýta, čo pre vás znamená, že istým spôsobom vďaka úlohe v seriálovej Nemocnici kráčate v šľapajach svojho učiteľa Ladislava Chudíka, ktorý po odvysielaní legendárnej Nemocnice na okraji mesta už navždy zostal pre divákov doktorom Sovom. Mnohí od neho dokonca čakali lekárske rady… Stalo sa to už aj vám?
Liečiť som ešte nikoho nemusel (úsmev), ale občas sa mi stane, že ma s úmyslom vysloviť mi uznanie ľudia oslovia – pán primár, a to ním v seriáli už ani nie som. Je tam ale množstvo scén, kde, povedzme, operujeme a je to vždy tak dobre vymyslené, že to vyzerá ako naozaj. Potom je to už len otázkou hereckého majstrovstva, či vám divák to, čo hráte, uverí. V tomto bol Laco, presne tak, ako som už kdesi povedal, špičkou Mount Everestu. V porovnaní s ním som len horolezec, ktorý ešte nie je ani v polovičke.
Foto: TV JOJ
