Niekomu sa môže zdať jej cesta poriadne kľukatá a smerovanie často nečakané, zaviedlo ju totiž do troch štátov Európy. Nemá problém hľadať vždy riešenie a keď treba, prispôsobiť sa. Alebo sa jednoducho zdvihnúť a odísť. A tak sa aktuálne z anestéziologičky stala všeobecnou lekárkou. Práve tí totiž na Slovensku chýbajú teraz najviac. A ona túži po tom, aby sa i slovenskí pacienti stretávali s ľudskými doktormi, čo vedia poradiť, fundovane liečiť a najmä majú schopnosť pozrieť sa na situáciu aj očami pacienta.
Bola pre vás medicína od malička vysnívaným povolaním?
Nemyslím si, že som si od raného detstva bola istá, čím chcem byť. Starý otec z maminej strany bol však lekárom a rodičia tiež pracovali v zdravotníctve, mama ako fyzioterapeutka, otec ako psychológ, takže medicína sa okolo mňa stále točila, hlavne keď som ako dieťa za nimi chodievala do nemocnice. Že pôjdem na medicínu som sa však rozhodla až v treťom a definitívne vo štvrtom ročníku na gymnáziu. Priviedli ma k tomu v podstate predmety, ktoré ma bavili: biológia, chémia a fyzika. Navyše som bola niekde vnútri vlastne odmala podvedome presvedčená, že treba hľadať spôsoby, ako ľuďom pomáhať.
Po skončení Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach vaša cesta viedla do známeho pražského Institutu klinickej a experimentálnej medicíny, kde ste pôsobili na klinike hepato-gastroenterológie. To bola špecializácie, ktorej ste sa chceli venovať?
Nie tak celkom. Nasmeroval ma tam však budúci manžel mojej najlepšej kamarátky, ktorý tam začal pracovať ako chirurg. A bola to skvelá skúsenosť učiť sa od tímu špičkových odborníkov, ktorý viedol prof. Julius Špičák, ale nebola to moja šálka kávy. Bolo to pre mňa príliš úzko špecializované odvetvie, navyše mi veľmi chýbal domov.
Takže ste sa vrátili do Lučenca…
Nastúpila som na interné oddelení miestnej nemocnice ako sekundárna lekárka a v rámci predatestačnej prípravy som dva mesiace bola na oddelení anestézie a intenzívnej medicíny, kde som sa doslova našla. Takže som sa rozhodla, že zmením špecializáciu a budem sa venovať intenzívnej medicíne.
Hoci sa to laikom možno nezdá, ide o mimoriadne náročnú a zodpovedná prácu. Práve anestéziológ sa totiž stará, aby pacient operáciu prežil bez komplikácií počas nej a po nej. A to je, myslím, len veľmi stručný opis jeho povinností… Sama si spomínam ako som pred tridsiatimi rokmi absolvovala asi dva a polhodinovú operáciu nohy pod spinálnou anestéziou a anestéziologička celý ten čas stála pri mojej hlave a komunikovala so mnou o všeličom možnom. Dokonca sme sa spolu smiali. Zažívali ste podobné operácie?
Samozrejme. Anestéziológ má naozaj aj funkciu akéhosi psychológa. Takže tlieskam kolegyni, ktorú ste mali možnosť zažiť. Presne takto by to totiž malo vyzerať. V indikovaných prípadoch je práve takáto nie lieková forma uvoľnenia najúčinnejšia. Podobne má v rámci manažmentu anestéziológie veľký význam napríklad aj muzikoterapia.
Lenže ani toto nakoniec nebola pre vás konečná stanica a po troch rokoch na oddelení ARO v Lučenci ste si znovu obuli túlavé topánky.
Ovplyvnili ma kolegovia anestéziológovia a internisti, ktorí odišli do Írska, a ich skúsenosť s materiálno-technickým zabezpečením, formou manažmentu pacienta, profesionalitou. Tým nechcem povedať, že by na Slovensku bola nižšia profesionalita, ale lákal ma spôsob komunikácie na inej úrovni. A samozrejme, aj tamojšie finančné ohodnotenie mladých lekárov. Skrátka som ako čerstvo asistovaná lekárka chcela spoznať aj iný systému zdravotníctva a zarobiť si.
Inšpirovala vás skúsenosť kolegov, aká bola však potom vaša vlastná?
V Írsku som v rozmedzí troch rokov pôsobila v troch menších nemocniciach, asi na úrovni našich okresných, v rôznych častiach krajiny. Vypichla by som skúsenosť zo súkromnej kardiochirurgickej kliniky v Dubline, kde bolo na každom kroku zjavné, že lekári, sestry a ostatný personál je tam pre pacienta. S takým rozvetvením a intenzitou komplexnej starostlivosti som sa stretla prvý raz.
Platilo to aj o Anglicku, kam vaša cesta pokračovala?
To sa stalo doslova mojou srdcovkou. Aj tam som strávila som tri roky. Najdlhšie som pôsobila v nemocnici v Derby, na ktorú naozaj veľmi rada spomínam. Uvedomila som si, aký dôležitý je systém vzdelávania mladých lekárov. Každý mladý začínajúci anestéziológ mal prideleného lekára konzultanta, s ktorým boli doslova dvojičkou, a postupne podľa schopností a skúseností bol čoraz viac pripúšťaní k samostatnej práci. Na pravidelnej báze pre mladých lekárov prebiehali rôzne semináre, školenia, kde sa priebežne overovali ich vedomosti a schopnosti, vďaka čomu po stupienkoch postupovali, až sa z nich stávali atestovaní lekári. A potom to boli zase oni, ktorí odovzdávali svoje skúsenosti a schopnosti. Práve vďaka tomuto systému vzdelávania, ktorý je založený na podpore a odohráva sa v priateľskej atmosfére, sa dajú s nadhľadom zvládať aj ťažké a závažné problémy. Zároveň som si uvedomila, aký dôležitý je dostatok personálu na všetkých možných úrovniach, od ošetrovateľov, asistentov, zdravotných sestier až po lekárov. K tomu patria dietológovia, fyzioterapeuti a ďalší podporní a pomocní pracovníci. Vtedy pacient môže dostať adekvátnu starostlivosť.
Ako anestéziologička ste istý čas strávili aj v pôrodnici, čo je ďalšia oblasť, ktorú môžete porovnávať.
Keďže išlo o nemocnicu s veľkou spádovou oblasťou, jeden anestéziológ bol vyčlenený len pre pôrodnícke oddelenie. A musím povedať, že som tam zažila neskutočnú spolupráca gynekológa, pôrodníka, sestier, mamičiek aj otcov. Bol to to skutočne baby friendly prístup.
Z pracovného hľadiska to bol teda krok dopredu, ale čo tá ľudská? Opäť ste totiž boli ďaleko od domova. Bolo niečo, na čo ste si nevedeli zvyknúť?
Na samotu. Až keď sa človek ocitne bez najbližšej rodiny a priateľov, ktorých inak považuje za samozrejmosť, uvedomí si, akí sú pre neho dôležití. Cítila som sa nielen sama, ale doslova vykorenená a vytrhnutá z dovtedajšieho života. Navyše, najmä v Írsku, som veľmi bojovala s počasím. Žila som na juhozápade, čo je oblasť Golfského prúdu a väčšinu roka tam prší. Domáci sú na to zvyknutí, ale pre mňa to bolo veľmi deprimujúce.
A čo noví kolegovia a nové vzťahy?
Samozrejme, že som spoznala nových ľudí, ale uvedomila som si, že spoznať niekoho a kamarátiť sa je rozdiel. Nie každý s každým dokáže byť hneď kamarát.
Bol v tom aj jazykový problém?
Na začiatku určite áno. Učiť sa angličtinu v škole a žiť v anglickom prostredí je niečo iné. Našťastie, veľmi rýchlo som sa v nej našla.
Keď sa dnes obzriete späť, v čom má írsky alebo anglický pacient v porovnaní s naším inú zdravotnícku starostlivosť? Dá sa to vôbec porovnávať?
Hlavne treba porovnávať porovnateľné. Nemám rada názor, že tu nič nefunguje a vonku je všetko úžasné. S tým totiž nemôžem absolútne súhlasiť. Negatíva aj pozitíva sú rovnako u nás, ako aj v zahraničí. V porovnaní s cudzinou je u nás asi najväčším problémom štýl komunikácie, trpezlivosť, dostatok času na pacienta, skrátka také chcenie na všetkých úrovniach – od recepčnej, cez sestry až po lekárov. Chýba vzájomný rešpekt. Pacient by mal dostať zrozumiteľnú informáciu, čo ho čaká, akým spôsobom zákrok prebehne a čo z medicínskeho hľadiska od toho očakávame. Toto je v zahraničí absolútne prirodzené. Aj u nás sa to zlepšuje, ale ešte stále nie je samozrejmosť mať na pacienta dostatok času, vysvetliť mu jeho zdravotný stav a odpovedať na jeho otázky. Nehovoriac o tom, že mi tu stále chýba elementárna slušnosť, také to obyčajné: Dobrý deň, kto som, prečo som tu a prečo vám idem robiť ten-ktorý zákrok. To platí aj pre anestéziu. Kým je pacient pri vedomí, vysvetľovať mu jednotlivé kroky, prípadne sa s ním zhovárať…
Teda tak, ako to bolo pri mojej operácii?
Presne tak. Sama som sa to naučila v zahraničí a stalo sa to absolútnou súčasťou môjho ja, aj keď som sa pred desiatimi rokmi vrátila na Slovensko. Najmä, keď som po materskej dovolenke v Nórsku nastúpila na oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny v Rimavskej Sobote, kde ma veľmi potešilo, keď mi kolega povedal, že on to tak síce doteraz nerobil, ale už bude.
Takže nakoniec sama postupne meníte slovenské zdravotníctvo.
(úsmev) Uvedomujem si, že tento problém je dlhodobý hlavne v menších nemocniciach, kde výchova mladých lekárov trochu zaostáva. Počas môjho pôsobenia v nemocnici v Rimavskej Sobote tam prišli traja noví kolegovia, ktorí sa rozhodli pre intenzívnu medicínu, a mám naozaj dobrý pocit, že som im odovzdala nielen 
odborné, ale aj komunikačné skúsenosti.
Ten majú teraz určite aj ich pacienti. Vy ste sa v ich pozícii ocitli v Nórsku, kde ste porodili syna. Vraví sa, že najlepšia skúsenosť je tá vlastná. Tak aké je to byť na druhej strane?
Potvrdilo sa mi, aké sú pokoj, rozvaha a príjemná atmosféra pre psychiku pacienta dôležité. Počas hospitalizácie sa totiž každý ocitá v neznámej situácii. My zdravotníci sme tam dennodenne, ale niektorý pacient možno raz za život a nie je dobré, aby na to spomínal negatívne. Preto veľmi túžim po tom, aby sa slovenskí pacienti stretávali s ľudskými lekármi, ktorí vedia poradiť, fundovane liečiť a najmä majú schopnosť pozerať sa na situáciu aj očami pacienta. A sama sa snažím taká byť. Bohužiaľ, všeobecne máme v tomto u nás stále veľké rezervy.
Írsko, Anglicko, Nórsko… Prešli ste kus Európy, no dnes pôsobíte opäť na Slovensku. Napriek všetkým tým skúsenostiam na nezaplatenie, ktoré ste tam získali, ste si povedali, že cudziny stačilo a chcete zakotviť doma?
Keď sa nám narodil syn a človek už nemal zodpovednosť len sám za seba, ale aj za toho malého človiečika, začali sme s dnes už manželom zvažovať všetky za a proti. Počas troch rokov v Osle som bola na materskej dovolenke, takže tam som ako lekárka nepracovala. Ak by som sa pre to znova rozhodla, musela by som sa najskôr perfektne naučiť po nórsky a zvládnuť z jazyka štátnu skúšku. Angličtina by mi tam totiž nestačila. Možno ak by som si našla prácu niekde za polárnym kruhom, kam sa nikomu veľmi nechce… Ísť do toho by teda znamenalo najskôr investíciu do jazykových kurzov. Čím dlhšie sme to však zvažovali, tým viac mi chýbala motivácia. Naozaj chcem dávať to, čo viem a čo som sa naučila, nórskemu pacientovi? Nepotrebuje ma viac ten slovenský? Asi by to bolo finančne výhodnejšie, ale ako pre matku aj náročnejšie. Bola by som totiž bez pomoci rodičov. A moja práca nie je ani od ôsmej do štvrtej v pracovné dni. Jednoducho mi vnútro hovorilo, že toto nie je moja cesta.
A vy ste ho poslúchli…
Prežili sme v Nórsku nádherné štyri roky, dostali sme tam základy ich životného štýlu v súlade s prírodou, čo ma veľa naučilo. Veľmi rada sa tam vrátim na dovolenku, ale odchod považujem za správne rozhodnutie. A uvidíme, čo nám prinesie budúcnosť.
Tá už svoje meno v podstate má – a je ním Halič. Čo vás tam priviedlo?
Práve odtiaľ dorazil na naše prvé rande môj budúci manžel, keďže sa tam takmer pred tridsiatimi rokmi presťahovali jeho rodičia. A keď sme sa pred šiestimi rokmi vrátili z Osla, chodievali sme tam častejšie aj my, keďže tam máme rodinné zázemie aj okruh priateľov.
A zmenil sa vám život. Z anestéziologičky je dnes praktická lekárka. Čo vás k tomuto rozhodnutiu viedlo?
V posledných rokoch som stále častejšie počúvala, ako na Slovensku chýbajú ambulantní lekári, dokonca až štyristo praktikov, pričom aj z tých, ktorí ešte ordinujú, je už množstvo v dôchodkovom veku. Bola to len informácia, ale nasadila mi chrobáka do hlavy. Pár mojich kolegov na to totiž reagovalo a prihlásili sa na prípravu na špecializáciu praktického lekára pre dospelých. Potom prišiel covid a s ním náročné, dlhé služby, keď som bola viac v práci ako doma. A syn mi stále viac opakoval, že nechce, aby som stále chodila cez víkendy preč. A čím ďalej, tým viac mi z toho vychádzalo, že asi je čas odísť z nemocničného prostredia, a to bol prvý krok k tomu, aby som sa aj ja preorientovala na všeobecné lekárstvo. Prihlásila som sa na atestačnú prípravu, absolvovala povinnú prax a všetky predpísané náležitosti a 1. januára som si v Haliči s pomocou rozvojovej agentúry Banskobystrického samosprávneho kraja otvorila ambulanciu.
Vidím, že ste človek, ktorý nenarieka nad tým, čo bolo, ale hľadá nové možnosti. A nielen pre seba, ale aj pre pacientov. Čo pre nich pripravujete?
Chcem sa sústrediť na prevenciu. Aby pacienti nekončili v nemocniciach kvôli zanedbanej ambulantnej starostlivosti. Kompetenciou všeobecného lekára sú preventívne prehliadky a manažment pacientov. Chcem mať čas na adekvátnu starostlivosť o každého pacienta a venovať im ho toľko, koľko budú potrebovať.
Foto: archív V. L. a Shutterstock
