„Keď som prišiel do nemocnice a zbadal som ho, okamžite som pochopil, že sa ideme lúčiť…“ hovorí Jiří Strážnický, manažér zosnulého hudobného velikána Vaša Patejdla o poslednom dni hudobníka. Bol jedným z piatich ľudí, ktorí ho s ním strávili.
Správa, že zomrel Vašo, bola ako blesk z jasného neba, šok, ktorému sa nedalo uveriť. Čo to spravilo s človekom, ktorý s ním bol takmer dennodenne?
Dodnes mi to hlava neberie. Náš vzťah bol totiž nielen kolegiálny ale aj veľmi osobný. Boli sme blízki priatelia, ktorí boli dlhé roky v neustálom kontakte. S obľubou hovorím, že sme mali súrodenecký vzťah s otcovským prístupom. Vašo bol odo mňa zhruba o dvadsať rokov starší. Vedeli sme sa porozprávať ako kamaráti, ale prišli aj momenty, keď mi v niektorých súkromných veciach radil ako otec. Rozumeli sme si ako kolegovia, ktorým išlo o tú istú vec, ale predovšetkým sme mali veľmi pekný ľudský vzťah. A ten mi chýba najviac.
Nepochybujem. Akoby sa vám z týždňa na týždeň zmenil celý život…
Doslova. Odišiel totiž v čase, keď mal naplánovanú dovolenku. Odohral posledný koncert a všetci sme sa rozlúčili s tým, že sa stretneme o tri týždne. A už sme sa nestretli… Podvedome stále čakám, že mi zavolá, že už sa vrátil z dovolenky a môžeme pokračovať v plánoch, ktoré sme mali. Čakalo nás totiž veľmi intenzívne obdobie, na ktoré sa veľmi tešil. Je to pre mňa ťažké…
„Začal mi hovoriť, čo treba urobiť, tak ako keď sme spolu robili predtým. Akurát tieto úlohy už boli také, ktoré vzhľadom na to, čo príde, nemohol urobiť sám.“
Podľa médií mal koncerty naplánované dlho dopredu. Čiže necítil, že by mal brzdiť?
Naopak. Každý deň sme boli v kontakte, každý deň sme riešili, aby všetko, čo plánoval, bolo čo najlepšie, čo najbližšie jeho predstavám, ktoré mal úplne jasné. Tie plány boli skutočne živé.
Uvedomujem si, že v poslednom období naozaj fungoval naplno. Akoby sťahovanie do Prahy potom, čo sa pred desiatimi rokmi druhýkrát oženil, bolo nejakým novým začiatkom…
To si nemyslím. Jeho všeobecne bavil život, bavilo ho to, čo robil. My sme intenzívne spolupracovali posledných desať rokov, takže neviem celkom posúdiť, čo bolo predtým. Ja som ho poznal ako rovnako tvorivého a produktívneho, ako bol aj potom. Je však pravda, že keď sme sa spoznali, bol – a teraz nechcem, aby moje slová niekto prekrútil –, produkčne zanedbaný. Bol obrovský pojem a vždy bude, mal výbornú kapelu a obrovskú chuť robiť, ale nemal ľudí, ktorí by sa o neho produkčne starali. Nefungovali mu webové stránky, nemal sociálne siete. Keď chcel niekto jeho koncert, bolo doslova úlohou pre Sherlocka Holmesa vypátrať na neho kontakt. Tím, ktorý mal, ho neposúval dopredu, aby mohol fungovať vo oveľa väčšom rozsahu. Pričom práve to chcel, to mal v pláne.
To ste mu ponúkli?
Keď sme sa stretli prvýkrát na nejakom koncerte, cítil som z neho až akési sklamanie, že by hrozne chcel, ale nemá s kým. Začali sme teda spolupracovať a všetko to dostalo profesionálnu úroveň. Možno vďaka tomu bolo cítiť, akoby sa znova prebudil a nanovo začal, ale ono to bolo len o tom, že všetko okolo neho bolo konečne profesionálne zorganizované tak, ako si to predtým iba prial. Takto to aspoň vidím ja.
„Hovoril som s ním asi dva dni potom, čo ho odviezli do nemocnice. Čakal na výsledky vyšetrení, a stále bol veľmi optimistický.“
Podľa iných robil priveľa…
Nikto nikdy si nedovolil robiť nič proti jeho vôli, Vašo si sám reguloval, koľko bude hrať, kde bude hrať, pre koho a za koľko. Keď napríklad teraz povedal, že chce v auguste voľno, pretože potrebuje dovolenku a chce sa venovať rodine, tak sa zobrala čierna fixka a vyškrtol sa v diári mesiac na oddych. A naopak, keď povedal, že teraz chce hrať a propagovať nejaký svoj projekt, tak sa vystupovanie zintenzívnilo. On bol v tíme hlava a mozog všetkého – od muziky až po intenzitu koncertov. V tom, že bol sám sebe pánom, sa nič nezmenilo, len mal okolo seba ľudí, ktorí to vedeli profesionálne zmanažovať a mali ho radi ako človeka.
Asi ste ale zachytili obvinenia, že ho práve jeho manažment uštval…
Vašo bol do poslednej chvíľky svojprávny a zdravý človek, ktorý si vedel regulovať všetko dianie okolo seba a ktorý dával rytmus všetkému okolo. Od umeleckej tvorby až po to, kde a pre koho budeme hrať. Všetko ostatné sú nezmysly a lži.
Nevnímali ste teda, že by sa necítil dobre alebo nevládal?
Ani Vašo nemladol. Je jasné, že človek je v inej kondícii, keď má šesťdesiat, a v inej, keď je takmer sedemdesiatročný. Mal určité zdravotné problémy so srdcom, o ktorých sa rozhodol nehovoriť. V apríli absolvoval operáciu, po ktorej sme zrušili všetky koncerty, až kým sa na návrat na pódiá sám necítil. Ale potom prišlo obdobie, keď bol v poriadku a mal pocit, že môže opäť hrať. Práve sa začínala festivalová sezóna… Uvedomovali sme si, že nevládze toľko ako predtým, ale pripisovali sme to rekonvalescencii. Tak to bral každý v jeho blízkosti. Kapela, manželka, rodina.
Nemali ste pocit, že šiel za hranicu svojich síl?
Nie raz som sa ho pýtal, či mám niečo zrušiť, ale on vždy tvrdil, že sa potrebuje len vyspať a bude v poriadku. Občas som videl, že nebol úplne v kondícii, ale kto by tak skoro po operácii srdca bol úplne fit? Bral som to tak, že potrebuje čas sa zotaviť. Jednoducho to pripisujete tomu, o čom viete. Nenapadne vám, že sa v tom človeku deje niečo iné, niečo, o čom sám netuší a čo príde bez akéhokoľvek varovania. Ak nejaké ťažkosti totiž aj boli, pripisovali sme ich diagnóze, o ktorej sme posledný rok a pol vedeli.
To, že má vážny onkologický problém, bol teda šok pre všetkých, vrátane Vaša?
Hovoril som s ním asi dva dni potom, čo ho odviezli do nemocnice. Čakal na výsledky vyšetrení, a stále bol veľmi optimistický. Rozprával o dvoch variantoch liečby a čakal na verdikt lekárov, ktorý bude vhodnejší. Bohužiaľ, nakoniec to bola len otázka týždňa, takže už sa žiadne možnosti, ako by ho bolo možné liečiť, ani nedozvedel…. Jeho zdravotný stav sa zhoršoval tak rýchlo, že vlastne nedostal žiadnu možnosť.
„Nie raz som sa ho pýtal, či mám niečo zrušiť, ale on vždy tvrdil, že sa potrebuje len vyspať a bude v poriadku.“
Takže to nakoniec nebolo ani štrnásť dní, ktoré sa spomínali?
Necelé dva týždne bol v nemocnici. Medzitým ale na víkend odišiel domov. Cítil sa totiž lepšie, tak sa chcel skúsiť liečiť doma. Ešte totiž netušil, čo mu je.
Potom sa ale dozvedel dosť krutú diagnózu, o ktorej lekári hovoria ako o jednej z najzákernejších. Rakovina pankreasu sa totiž dlho nedá diagnostikovať, keďže sa prejaví, až keď už je neskoro, čo je prípad takmer deväťdesiatich percent pacientov. Žiaľ, aj Vašov…
Bohužiaľ… Pamätám si deň, keď mi volala jeho manželka, že Vašo ma prosí, aby som za ním do nemocnice prišiel. V tom momente som si hovoril, že buď sa stalo niečo veľmi dobré, povie mi, že všetko dobre dopadlo, podáme si ruky a ideme ďalej. Alebo sa chce rozlúčiť… Bývam neďaleko Trenčína, do Prahy to mám teda štyri hodiny, takže som okamžite vyrazil. A keď som prišiel a zbadal som ho, okamžite som pochopil, že je to tá druhá možnosť. Ideme sa lúčiť.
To muselo byť strašne ťažké.
Chcel, aby sme si dali spolu panáka, a potom nastala etapa posledných úloh. Vašovi totiž hlava fungovala do posledného momentu na stopäťdesiat percent. Začal mi hovoriť, čo treba urobiť, tak ako keď sme spolupracovali kedykoľvek predtým. Akurát tieto úlohy už boli také, ktoré vzhľadom na to, čo príde, nemohol urobiť sám. A potom sme začali obvolávať kamarátov. Bol som s ním spolu s manželkou a synmi až do večera, najdlhšie, ako to bolo dovolené. V noci som sa vrátil domov a nadránom mi zavolala jeho manželka, že Vašo už nie je.
S tými poslednými telefonátmi sa mnohí potom zverili médiám…
Vnímam to. Bol som však pri tom, keď obvolával ľudí, ktorí sa teraz oháňajú jeho sľubmi a slovami. Nikomu nič z toho, čo sa teraz preberá v médiách, nesľúbil. Jeho myšlienky šli úplne iným smerom. Záležalo mu akurát na tom, aby správa o jeho smrti šla od manželky. Aby ona jediná mala právo zverejniť, že odišiel. Samozrejme, že nikto z nich to nedodržal.
Foto: archív
