Herec Marián Mitaš

Pred pár rokmi dostal v českom filme Nemé tajomstvá rolu, ktorá nemá text. Hral totiž človeka, ktorý po nehode trpel afáziou – neschopnosťou vyjadrovať sa, rozumieť, čítať, rozprávať. Priznal mi, že bola jednou z najťažších a ani po poslednej klapke stále netušil, či to dokázal – zahrať úlohu len tým, že bol. Keď som si tú snímku pozrela, musím súhlasiť s režisérom, že áno. Dokonca nielen v tom filme. Pre mňa herec a aktuálne hviezda seriálu Kriminálka Kraj Marián Mitaš žiadnu zo svojich postáv nehrá, doslova sa ňou stane. A to, že po sérii postáv zlých chlapcov akoby tá nálepka zostala aj na ňom, hoci je ich presným opakom, je len dôkazom tohto majstrovstva.

Keď ste sa objavili v jednej z prvých kriminálok, prvé, čo mi napadlo, bolo, že ste rodený herec. Preto ma trochu prekvapilo, že vás k herectvu privied­la úplne náhodou až profesorka etiky na strednej škole. Po tom, ako ste v triede zahrali scénku o nezhodách v manželstve, vás vraj ešte počas hodiny poslala prihlásiť sa do škol­ského divadielka. Kedy ste si to, že by herectvo mohla byť vaša profesia, že na ňu máte talent, pripustili sám?

Až keď ma zobrali na Vysokú školu múzických umení. Zároveň to však bol pre mňa šok. Zaskočilo ma, že ma prijali hneď na prvýkrát. Bral som to totiž tak, že to idem len vyskúšať.

Prečo ste si neverili?

Nedá sa povedať, že by som si neveril, inak by som sa tam nehlásil. Len som nečakal, že ma hneď prijmú. To divadielko na strednej škole bola totiž skôr zábava. A tam boli ľudia, ktorí boli z konzervatória, mali niečo za sebou. Takže som sa nepovažoval za kandidá­ta na prijatie. Skôr som počítal s tým, že si to tam obzriem a na ďalší rok sa podľa toho pripravím. A zrazu som bol prijatý a prvýkrát si pripustil, že niečo vo mne asi bude.

O to viac ma šokovalo, že prvý ročník bol na činoherectve zároveň váš posledný. Na konci totiž váš profesor skonštatoval, že na to nemáte a ako herec by ste iba trpeli, maximálne by sa pre vás mohla nájsť rola v nejakej kriminálke…

Jedna z prvých vecí, ktorú nám pove­dal, bolo, že herectvo sa nedá naučiť. Že je to niečo, čo v sebe človek musí sám nájsť. A možno práve vďaka tomu, že mi po prvom ročníku povedal, že to vo mne nevidí, som dnes tam, kde som. Donútil ma ukázať, že to v sebe mám. A viete, čo sa hovorí – nie je dôležité, čo sa vám stane, ale ako na to zareagujete.

Ak vás zaskočilo, že vás prijali, toto musel byť ešte väčší šok. Chápali ste, prečo sa tak rozhodol? Bolo niečo konkrétne, v čom ste zlyhali?

Ťažko povedať, čo sa stalo. V tom čase som bol hlavne introvert, ktorý si nechával svoje pocity pre seba, možno som sa aj trošku hanbil pýtať sa a pri­znať si, že absolútne netuším, o čom sa na niektorých hodinách hovorí. Druhá vec bol prechod z domova do veľkomesta. Zrazu som bol vystavený všetkému, čo to mesto ponúkalo. Bola to jedna veľká mozaika dôvodov.

Čo to s človekom spraví? Nepripravilo vás to o sebavedomie?

Určite áno. Dokonca som presvedčený, že to stále ešte pretrváva.

Napriek tomu ste to nevzdali a pri­hlásili sa ďalší rok na tej istej škole na bábkoherectvo…

Veľmi mi záležalo na tom, aby som na tej škole zostal, a hľadal som všetky možnosti, ako by sa to dalo. Pochopil som totiž, že to najdôležitejšie, čo si z vysokej školy človek odnáša, sú kontakty s ľuďmi, s ktorými študoval a trávil čas. A teraz nehovorím len o hercoch, ale aj o dramaturgoch, reži­séroch, scenáristoch… A myslím, že sa to vyplatilo. Prvé herecké ponuky som totiž dostal práve od ľudí, ktorí si ma všimli na VŠMU.

Chcelo to asi guráž. Neviem, či by mal každý odvahu vrátiť sa niekam, kde ho nechceli…

Ďalšia zásadná vec bola, že sme sa na internáte zišli veľmi silná partia. Ja, ďalší chalan, s ktorým sa pán profesor rozlúčil, plus Zuzka Kanócz a Ľubo Kostelný. Oni boli veľká motivácia, lebo som im chcel zostať nablízku. Chcel som s nimi ďalej tráviť čas. Bolo to také silné, až životné kamarátstvo. Preto som si hneď podal prihlášku na báb­koherectvo, ktoré sa ten rok, myslím, ani nemalo otvárať, ale ročníková ve­dúca pani Marica Mikulová sa rozhodla, že ho nakoniec otvorí aj s dvoma ľuďmi – čo som bol ja a spolužiak, ktorý tam prestúpil z divadelnej vedy.

Brali ste to čisto takto pragmaticky?

Samozrejme, že tam bolo aj sklama­nie a hnev na seba. Všetko to bolo súčasťou mojej vnútornej zmeny z in­troverta na človeka, ktorý je schopný rozmýšľať nad svojimi pocitmi a praco­vať na nich. To bol totiž kľúčový dôvod, prečo som z tej školy musel odísť, že som si nechával svoje pocity pre seba. Herec totiž s nimi musí vedieť pracovať a dokázať ich, či už pred kamerou, alebo na javisku, použiť. To, že som sa tomu začal otvárať, bola najväčšia zmena, ktorou som prešiel.

Hnevali ste sa len na seba, alebo aj na učiteľov?

Naopak, cítil som obrovskú pokoru, čo je jedna z tých vlastností, ktorá dáva človeku možnosť zamyslieť sa nad tým, či to, čo robí, robí dobre a či by to nemohol robiť lepšie. V momente, keď ju človek stratí a je presvedčený, že je perfektný, prestáva sa posúvať ďalej.

Vy ste naopak urobili obrovský krok. Z človeka, ktorý sa mal herectvom iba trápiť a dosiahnuť maximálne na malé postavy, ste sa prepracovali na herca, ktorý zažiaril v kriminálnom seriáli Mesto tieňov a potom už šiel doslova z roly do roly. To nemohla byť len vec šťastia.

Za ničím v živote nie je len jedna vec, bola to sčasti zhoda náhod, sčasti vybojovaná príležitosť. Navyše som trafil tú kriminálku, ktorú spomínal pán profesor, keď sa so mnou lúčil… (úsmev)

Vrátilo vám to, že ste boli zrazu zo všetkých strán chcený, všetko strate­né sebavedomie?

Určite s každou ponukou rastie, aj keď to neznamená, že o sebe nepochybu­jem. Na druhej strane s tým prichádza nejaké materiálne zabezpečenie, čo je obrovská vzpruha. Nemusíte sa starať o to, kde budete zháňať peniaze, aby ste prežili. Takže sa môžete uvoľniť aj na kamerových skúškach. S herectvom je to totiž zvláštne. Keď sa človek veľmi snaží, lebo vnútri vie, že túto robotu potrebuje, tak to na kamere vidieť. Takže, paradoxne, ak chcete uspieť, musíte tam ísť s tým, že vám je to vlastne jedno. Úplne sa odovzdať tej postave a prestať sa sústrediť na to, že ju chcete dostať. Akokoľvek po nej túžite, nesmie to byť na vás vidno.

Čo sa týka profesie, išla vám v podsta­te od začiatku karta. Nikdy ste nemali pocit, že je to na úkor niečoho iného? Neničil vám úspech vzťahy? Dalo sa napríklad zabrániť, aby preskakovali iskry aj v realite, keď ste mali v scená­ri, že preskakovať majú?

Nikdy pre mňa nebol problém oddeliť to, čo hrám, od toho, čo prežívam v súkromí. Aj keď si nemyslím, že je neprípustné, aby kolegov zblížili roly. Bežne na pľaci vznikajú partnerstvá. Ale tak je to v akejkoľvek profesii. Je jedno, či sa stretávate na pľaci, alebo v laboratóriu.

Sám ste mali šesťročný vzťah s kole­gyňou Zuzanou Kanócz, nebol prob­lém zladiť dve herecké kariéry?

Boli sme bezdetní, takže kariéry oboch mohli ísť paralelne vedľa seba. Nikto sa nemusel obetovať. Dnes ako otec však priznávam, že som rád, že moja manželka nie je z brandže a nemusíme riešiť dilemu, že sa musí vzdať kariéry, aby sa mohla venovať rodine. Ale je to len moje nastavenie. Nechcem posudzovať, ako to majú iní. Vždy je to rozhodnutie toho konkrétneho člove­ka, ktorý to robí tak, ako to cíti.

Vo vašom prípade to takto, ako to je, asi malo byť. S manželkou ste sa poznali totiž ešte v pätnástich, potom ste však kus cesty prešli každý sám, aby ste pochopili, že ste si predsa len súdení. Museli ste na to dozrieť?

Zrejme áno. Potrebovali sme sa stretnúť v ten správny čas, keď sme si už dokáza­li uvedomiť, že sme jeden pre druhého tí praví. Pamätám si, že keď sme sa stretli, moja manželka nosila na spanie tričko s nápisom „I don’t do drama“ (Nerobím drámy). Naozaj je to jeden pohodový človek, kým ja som, naopak, dosť „drama“, aj povolaním, aj povahou. Tak som si povedal, že ak sa protiklady priťahujú, mohlo by to u nás fungovať. A pozrite, už je to pätnásť rokov!

Pätnásť rokov, čo ste na očiach, a teda aj objektom záujmu fanúšičiek, ktoré sa k vám pri každej veľkej postave intenzívne hlásili.

Hlásili, ale len virtuálne, na sociálnych sieťach. A keďže moja manželka je naozaj „doesn´t drama“ (nedramati­zujúca), je úplne v pohode a chápe to. V tomto si jednoducho absolútne verí­me. Vieme totiž, že si veriť môžeme.

S manželkou ste do seba zapadli ako puzzle. Ako to bolo s otcovskou rolou? Pamätám si jeden dvojrozhovor, kde vaša maminka prezradila, že ste potrebovali nejaký čas, kým ste sa v tom našli…

Ako sa hovorí, žena sa a stáva mat­kou v momente počatia, kým muž sa stáva otcom postupne. Mne to trvalo dlhšie.

Bolo to iné, ako ste čakali?

Myslím, že som nečakal nič. A možno práve preto ma to zaskočilo. Naša dcéra bola už od prvého dňa veľmi energická. Strašne rada bola hore, nechcelo sa jej spať, takže ani nebol čas nad ničím rozmýšľať, lebo tri roky, kým sa narodila druhá, sme nemali čas sa ani obzrieť za seba.

Svoju energiu už staršia uplatnila aj pred kamerou. Údajne vás však veľmi nenadchlo, že by mala ísť vo vašich šľapajach, a radšej by ste ju videli inde. Prečo jej radíte hľadať niečo iné?

Neradím. Myslím, že dvanásťročné die­ťa nemá ešte predstavu, čím chce byť. Keď som mal toľko ja, pokiaľ si dobre spomínam, chcel som byť smetiarom. Moja dcéra skáče z chemičky na neu­rochirurgičku, a potom na herečku, tak-že si nemyslím, že to, čo chce teraz, je už niečo zásadné. Vôbec takéto životné debaty doma ešte nevedieme.

No keď ste sa pre povolanie rozho­dovali vy, rodičia to s nesúhlasom s herectvom mysleli vážne. Čo je to, kvôli čomu sa o svoje deti v tejto profesii boja?

Neistota. Herec potrebuje na to, aby bol úspešný, veľkú dávku šťastia, aby trafil nejakú jednu konkrétnu ponuku, ktorá ho dostane do širšieho povedo­mia. A taká práca nemusí nikdy prísť. Je to v podstate lotéria.

Nemá to vôbec vo svojich rukách?

Pred rokmi som ešte v Rádiu_FM robil rozhovor s Danom Salontayom z kapely Longital a pýtal som sa ho, ako sa stať úspešným hudobníkom. A on povedal jednu vetu, ktorú si pamätám dodnes: Treba robiť hudbu profesionálne a venovať sa tomu na sto percent. Inými slovami, treba sa pre niečo rozhodnúť, a potom v tom vytr­vať. V herectve je to rovnako. Musíte však byť pripravený na to, že podoba tej profesie môže byť rôzna a nie vždy znamená, že hráte v seriáloch, že filmujete, že sa dostanete do pove­domia. Keď vám však ide o to, môcť hrať, a ste tomu oddaný, tak dokážete prijať s pokorou každú kariéru, ktorá sa vám ujde, a ste šťastný aj v malom divadle hocikde na Slovensku. No keď to chce robiť niekto pre úspech, slávu a peniaze, musí byť pripravený aj na sklamanie.

Vy ste sa v istom období zapísali sé­riou rolí zlých chlapcov. Ako to bolo vo vašom prípade – boli ste zmierený, že zostanete navždy v tejto škatuľke?

Nemyslím si, že som bol zaškatuľko­vaný. Hral som aj lekárov, horolezca, ale je pravda, že potom som dostával v jednej televízii dosť dlhé obdobie len záporné postavy, až to vyvrcholilo tým, že som musel zo všetkých projek­tov odísť, aby som sa z toho vymanil. Vzápätí však prišla pandémia a po nej sa karty rozdávali nanovo.

Vy ste však nezostali pri tých, ktoré vám prišli doma, ale rozhodli ste sa uchádzať aj o tie, ktoré sa rozdávali za hranicami. Nakoniec ste si zahrali vo viacerých zahraničných produkciách vrátane hollywoodskeho filmu Úkryt v zoo (Zoookeeper’s Wife)… Chceli ste si dokázať, že máte na viac?

Nechcel som zostať stáť na mieste. Môj otec je podnikateľ, má vlastnú firmu a stále vymýšľa niečo nové. Raz som sa ho pýtal prečo, keď mu to prináša problémy. A on mi povedal, že keby zostal stáť na mieste, je to začiatok jeho konca. Tak som si povedal, že ak som sa už dostal doma k hlavným po­stavám, ďalšou mojou destináciou by mohla byť Praha. Tam sa mi podarilo získať najskôr pár menších postáv, vďaka čomu ma zavolali práve na kas­ting do Zookeeper’s Wife.

Zahrali ste si po boku veľkých herec­kých mien, a nie raz, vytvorili ste si nejaký vzťah? Dajú sa na pľaci nadvä­zovať priateľstvá?

Ako hovoril Saint Exupéry, na priateľ­stvo treba čas a tie moje postavy boli pomerne malé. Málokedy som tam zostal dlhšie a dostal sa do okruhu hlavných postáv. Zookeeper’s Wife bolo v tomto výnimkou, vtedy som na pľaci strávil asi pätnásť dní a trávili sme spolu čas aj po nakrúcaní. Ale to sú také vzťahy, ktoré tam, kde vzniknú, väčšinou aj zostanú, pretože ľudia sa na konci rozbehnú naspäť do sveta.

Máte už naplánovaný aj ďalší krok, aby ste sa posunuli ešte ďalej?

Momentálne som spokojný s tým, ako to je, a snažím sa naučiť si ten pocit uchovať. Pretože na to, aby človek mohol ísť, špeciálne v medzinárodných projektoch, ďalej, potrebuje vnútornú pohodu, aby vyžaroval niečo ako pozi­tívne fluidum. Vtedy si ho všimnú. To je totiž to, čo je na obraze žiadané.

Aktuálne sa znovu objavujete na ob­razovkách v kriminálke. Myslíte, že sú vám po tom, čo vám ich predpovedal váš profesor, naozaj súdené?

To si nemyslím. Snažím sa zahrať čokoľvek. Život je jednoducho cesta, na ktorej nás má všetko niekam posunúť. A tak to, čo mi priniesol, aj beriem. A som presvedčený, že som presne tam, kde mám byť, a to aj vďaka nemu. Som mu teda vďačný.

foto: TV JOJ