Pri svojej výške viac ako meter sedemdesiat mala už len štyridsaťosem kíl. Každý, kto sa na ňu pozrel, si všimol, že spod jej kože trčia kosti. Jej však hlas v hlave hovoril, že toto ešte nie je ono. „Keď som sa videla v zrkadle, stále som si ešte nepripadala pekná. Stále som videla na sebe tučné stehná a veľké boky, a sama sebe som sa zdala tučná, odporná a nechutná,“ spomína herečka seriálovej Nemocnice Rebeka Gregáňová.
Budem herečka! Alebo tanečnica…? Kedykoľvek sa jej ako malého dievčatka spýtali, čo chce robiť, keď bude veľká, snívala len o tom, že bude pútať pozornosť. „Neviem prečo, ale chcela som byť na výslní,“ usmeje sa Rebeka. Na prvý pohľad je odpoveď jasná, jej o pätnásť rokov staršia sestra sa profesionálne venovala tancu a mama sa celý život pohybovala v zákulisí divadla. „Je umelecká maskérka a svojím spôsobom uletená umelkyňa. Zrejme som ich teda obe podvedome vnímala ako svoj vzor,“ uvažuje nahlas. Navyše odmalička bola v pohybe – tancovala, jazdila na koni, robila gymnastiku… Všetko ju bavilo a tak trochu sa tým navyše už napĺňali jej túžby – takto predsa raz určite vynikne! Tak ako všetky tie krásne ženy, ktoré stretávala v divadle, kam ju mama brávala. Tak veľmi chcela byť ako ony. Doslova z nich nespúšťala oči. „Ale videla som, ako sa tie nádherné ženy stále pozerajú na seba v zrkadle, porovnávajú sa a hovoria si, aké sú otrasné. Pritom ja som ich videla ako bohyne! Automaticky som sa teda začala takisto pozerať na seba aj ja. A zrazu mi bolo trápne pred takými nádhernými ľuďmi, ktorí stále neboli so sebou spokojní, aj jesť. Veď ako môžem, keď ja som sa krásna necítila vôbec…?“ pýtala sa sama seba Rebeka.
Nikomu to, že takmer neje, nevadilo
Koľko má kto kíl… To bola téma, ktorá sa u mamy v divadle spomínala dookola. „A stále sa zdôrazňovalo, že čím menej, tým lepšie,“ vracia sa mladá žena do svojich dvanástich rokov. Jej tú otázku, samozrejme, nik nekládol. Bola predsa dieťa. Ale občas jej povedali, že je krv a mlieko. Na začiatku si to neuvedomovala, ale postupne mala pocit, že zakaždým, keď tie slová niekto povedal, akoby jej dal facku. „Vnímala som to ako kritiku alebo dokonca nadávku,“ priznáva. Pritom nikdy nemala viac kíl, ako podľa tabuliek dievča v jej veku má mať. „Nikdy som ani nevyzerala zle,“ dodáva. Ale čoraz viac bola presvedčená o tom, že ostatní si to myslia. Nesmú ju už nikdy vidieť jesť! rozhodol prvýkrát za ňu hlas v jej vnútri. „Keď sa na mňa niekto pozeral, nebola som schopná nič dať do úst, aby si nemysleli, že sa napchávam a podľa toho aj vyzerám,“ opisuje svoje vtedajšie myšlienky. Zdalo sa, že to vyšlo, presne ako chcela. Nikomu to, že takmer neje, nevadilo. „Moje okolie to vôbec neriešilo, a tak som si myslela, že je to normálne a moje pocity sú úplne v poriadku.“
Anorexia bola spojenec
„Keď sme sa však o poruchách príjmu potravy učili v škole, niekde v podvedomí som si uvedomovala, že toto je asi choroba, ktorú mám, ale bola som s ňou spokojná. Viac-menej som ju prijala za svoju a naučila som sa s ňou žiť,“ konštatuje Rebeka. Ešte stále sa jej zdalo, že ten hlas, ktorý ju kára za každý hlt jedla, je spojenec, ktorý jej pomáha pracovať na sebe. Niekedy na ňu síce doslova vrieskal, ale niekedy bol úplne blahosklonný a takmer tichý. „Všetko záviselo od toho, v akom emočnom stave som bola,“ vysvetľuje. Doma jesť dokázala, ale len pred mamou. Pred sestrou sa neodvážila. „Myslím, že aj ona mala v tomto smere určité problémy, ale neodvážim sa to nazvať poruchou príjmu potravy a už vôbec jej svoju chorobu nechcem dávať za vinu,“ zdôrazňuje Rebeka. V každom prípade jej doma nikdy nikto nezačal pre to dohovárať. „Dokonca ani keď som to párkrát povedala mamine. Sama má taký jedálniček, aký má. Zje jeden chlieb za deň a to jej stačí. Ešte mi rada aj stále opakovala, ako v podstate nepotrebuje jesť. Nakoniec to však viedlo k tomu, že mne spôsobovalo až vnútornú úzkosť, keď som zjedla viac ako ona,“ spomína s tým, že doma jednoducho nemala šancu, aby jej niekto hodil záchranné lano. „Všetci to brali ako úplne normálne.“ Nikto si nevšimol, že už má len štyridsaťsedem kíl a stále neje. „Len brat sa ma začal pýtať, či som si istá, že to nie je problém. Ale vtedy som si ho ešte nedokázala pripustiť. A už vôbec som ho nemienila priznať niekomu inému. Takže som ho odbila s tým, že sa nemá do mňa starať…“
Hlas, ktorý ju týral
Bolo to prvé záchranné koleso, ktoré sa pri nej konečne objavilo a ona ho nechala odplávať. Z hrdosti, o ktorú však chvíľu nato definitívne prišla. Už nevládala, dokonca ani fyzicky. Cítila sa unavená. Mala závraty, bolo jej neustále na vracanie… Stále však počítala kalórie a svoj limit odmietala prekročiť čo len o jednu jedinú, a pritom tvrdo a nadmerne cvičila. „Išla som už pod svoj bazálny metabolizmus, čo začínalo byť až životunebezpečné. Telo vďaka zdravej strave síce chvíľu malo nejakú energiu, ale čím ďalej, tým viac mi dávalo najavo, že takto ďalej žiť nedokáže. Až vtedy som si začala uvedomovať, že som na tom zle,“ opisuje mladá žena moment, keď sa jej otvorili oči. „Psychicky som padla úplne na dno a uvedomila si, že ten hlas, ktorý mám v hlave, nie je normálny. Že nechcem, aby mi takto ovplyvňoval život, aby ma takto týral,“ zalesknú sa Rebeke oči. Už nevládala. „Strašne som chcela toho démona vymazať z hlavy,“ prezrádza, čo ju priviedlo k tomu, aby sama hľadala pomoc.
Človeku musí na sebe naozaj začať záležať
Vystriedala niekoľko terapeutov, kým našla toho, pri ktorom mala pocit, že jej rozumie a je s ním na správnej ceste. Prvý krok mala v podstate za sebou. Spravila ho vo chvíli, keď pripustila, že má problém. „Najťažšie je totiž priznať si to sama pred sebou. Začať o tom hovoriť pred iným je potom už jednoduchšie. Vedela som totiž, že mi chce pomôcť dostať sa z toho a ja ho potrebujem. Už som sa o to toľkokrát neúspešne pokúšala, že mi bolo jasné, že sama to nedokážem,“ hovorí Rebeka, ktorá sa ako prvé musela naučiť mať sa rada, nájsť sebalásku, a dokázať si povedať, že si samu seba váži. „Musí vám na sebe naozaj konečne začať záležať,“ opisuje cestu k uzdraveniu. Dnes už dokáže raňajkovať, obedovať, večerať, dokonca aj pred inými, ale anorexia to ani teraz nevzdáva a hlas, ktorý jej robil desať rokov zo života peklo, sa jej snaží dohovárať aj teraz. „Na to mám pravidelné stretnutia so psychoterapeutom, ktorý mi odporučil, aby som si všetko, čo mi hovorí, zapisovala do denníka, rovnako ako to, ako sa pri tom cítim. A potom sa o tom rozprávame.“
Mama sa to dozvedela na konci
Rebeka si uvedomuje, že mentálna anorexia je ako mnohohlavý drak. Teší sa, že sa jej nateraz podarilo jeho hlavy odťať, ale vie, že stačí málo, aby mu kedykoľvek dorástli ďalšie. Veľmi, naozaj veľmi chce však nad nimi vyhrať, aj keď to znamená byť stále v strehu, dokonca aj doma, kde sa o jej ochorení dozvedeli až po dlhých rokoch v čase, keď sa už liečila. „Pred rokom som v amoku vybuchla a vykričala mamine, že mám mentálnu anorexiu, nech mi už nerozpráva, ako málo je a aké je to dobré. Pre mňa je to totiž nebezpečné,“ priznáva mladá žena, ktorá odvtedy cíti aj od najbližších podporu. „Terapeut mi síce povedal, že keď sa budem naozaj veľmi chcieť vyliečiť a vymazať tento problém zo svojho života, tak ho vymažem, ale ani tak to neznamená, že už sa mi to nemôže nikdy stať. Nateraz môžem povedať, že som v poriadku, ale o to, aby to takto už zostalo, je potrebné stále bojovať…“
foto: archív R. G. a TV JOJ
