Otlačky vlastného pôrodu

Nevedela som, čo mám čakať, no názov trojdňového transformačno-integračného procesu ma zaujal. Preskúmaním prvotných otlačkov odchádzame s novým pohľadom na to, čo sa vlastne vtedy stalo. Nemyslelo sa tým pozrieť sa na mechanický priebeh pôrodu, ale na to, akým spôsobom to ovplyvnilo naše správanie v dospelosti. „Len aby to nebola nejaká ezo-seansa,“ varoval ma striktne racionálne uvažujúci brat so zošpúlenou perou. Ťažko povedať. Neviem doteraz celkom „racionálne“ vysvetliť, čo presne sa so mnou počas tejto skúsenosti stalo. No môžem ju bezpečne zaradiť medzi zážitky, ktoré môj život a chápanie seba samej rozdelili na obdobie „pred a po“.

ČO SA STALO?

Všetko sa trocha otočilo hore nohami a postup­ne objasnilo. Niečo hneď a niektoré uvedomenia sa „zaintegrovali“ do môjho vnímania, chápania a ultimátneho správania sa až o niekoľko dní až týždňov. Všetko si postupne sadalo a mnohé sú­vislosti začali do seba zapadať ako kúsky lega. K tým najväčším a bezprostredným zmenám azda rátam dočasné ukončenie boľavého rozcho­du a odblokovanie veľmi zakoreneného strachu mať vlastné deti. No tiež napríklad aj fakt, že som sa prestala rýpať v nose na verejnosti.

Uuups. Nemôžem uveriť, že som to práve na­písala do časopisu, ale zdá sa mi to pre výpoved­nú hodnotu tohto článku dôležitejšie než skutoč­nosť, že to je brutálne hnusné.

Čo to teda je – transformačný workshop zame­raný na otlačky vlastného pôrodu?  „Všetko, čo sa stane počas pôrodu, ovplyvňuje celý náš život. Ako sa vyvíjame a ako sa neskôr v živote správame,“ hovorí vo Švajčiarsku žijúci Američan Jullian Gustavson, ktorý už desiat­ky rokov študuje prenatálne a pôrodné traumy.

Podľa priekopníkov moderného prenatálneho vzdelávania Dr. Williama Emersona a Dr. Karl­tona Terryho, u ktorých Jullian pôsobil ako asis­tent, sú primárne traumy často pôvodom nášho utrpenia a z veľkej väčšiny tvoria náš charakter.

skúse­nosť, ktorá nikdy nebola spracovaná a prinesie nám čerstvý pohľad na vlastnú hodnotu,“ vysvet­ľuje Jullian. „Možno dokonca budeme schopní vzdať sa svojho mechanizmu boja o prežitie, prí­lišnej prispôsobivosti alebo len nezdravých zvy­kov, ktoré máme ako dospelí.“

Jullian teda zameral celú svoju terapeutickú prax na dôležitosť okolností zrodenia a pôrodu.

NAŠE NARODENIE, TRAUMY A INÉ TABU

Mnoho ľudí práca s pôrodom priťahuje, pretože majú pocit, že je v nich niečo, čo sa môžu k téme „kto som“ dozvedieť. Narodenie je pre mnohých ľudí kontroverzná téma. „Pre tých, ktorí sú na to pripravení, môže byť táto mystéria zaujímavá, dokonca príťažlivá. Pre iných, naopak, je vlastný pôrod neatraktívne tabu, pravdepodobne z dob­rého dôvodu, a preto pre nich naďalej tabu i os­tane,“ usmieva sa Jullian. „Verím, že každý trpí na účinok zvyškov nevyriešených osobných a ro­dinných zranení z obdobia okolo nášho zrode­nia,“ dodáva.

Od roku 1999 priniesol BirthWork do Fran­cúzska, Belgicka, Nemecka, Švajčiarska, An­glicka, Chorvátska, Poľska, Česka a USA. „Zvyčajne chodím tam, odkiaľ dostanem po­zvanie a kde sú ľudia otvorení zmenám,“ hovo­rí o svojej práci.

V mojej skupinke nás bolo spolu asi dvadsaťtri. Viedol ju s pomocným tímom troch ľudí z Prahy.

„Skúsenosti sú zásadný podklad pre ľudské správanie. Naše zážitky v nás zanechávajú otlač­ky, ktoré si v sebe nosíme – akési šablóny, pod­ľa ktorých konáme vedome či nevedome.“ Tie­to otlačky majú podľa Julliana obrovský vplyv na to, ako prechádzame okamihmi, ktoré pred­stavujú najväčšie „prechody“ a zmeny v živote. „Ak nemáme spracovanú pôrodnú traumu, brá­ni nám to v tom, aby sme tieto okamihy prechá­dzali slobodne a kreatívne,“ vysvetľuje Jullian, „môžeme napríklad v niektorých situáciach os­tať zaseknutí.“

Ak nemáme spracovanú pôrodnú traumu, bráni nám to v tom, aby sme tieto okamihy prechádzali slobodne a kreatívne.

CESTA SEM A PUPOČNÁ ŠNÚRA

Jullian chcel hneď na úvod vedieť, aká bola naša cesta na jeho seminár, len aby sme si na jeho kon­ci všimli súvislosti – vzorce v správaní, ktoré opa­kujeme v podstate celý život. Napríklad chodenie predčasne, alebo riešenie vecí okľukou… Kaž­dého individuálny príbeh bol celkom unikátny.

Ja som prišla neskoro. Ako takmer vždy a vša­de. Tiež to malo význam, ktorý mi docvakol už o pár dní. „Čo tá pupočná šnúra okolo krku?“ spýtal sa jemne Jullian dievčiny s obrovskou šatkou, kto­rú skoro neustále nosila. Čože? Hovorila som si v duchu so zdvihnutým obočím. Keby toto nie­kto počul…

Z jej rozprávania však neskôr vysvitlo, že o svojom pôrode od rodičov vie, že sa narodila skutočne pridusená, cisárskym rezom, s pupoč­nou šnúrou okolo krku. Postupne sa počas ďal­ších dní pri práci v skupine odhaľovalo, ako sa jej prvotný šok pri tomto pohotovostnom vytiahnutí z maternice reflektoval v živote ako pretrvávajú­ci pocit nemohúcnosti. Akési ustavičné spolieha­nie sa na druhých, aby ju „vytiahli“ z problémov.

Náhoda… hovorím si. Tých náhod však pribúdalo. Prvý deň som len „čumela“. Na to, ako sa každý z nás relatívne rýchlo dostal akoby mimovoľne do určitej po­lohy po krátkych rozhovoroch s Jullianom. Nie každý hovoril veľa.

Môj mozog išiel prvé dva dni na plné obrátky, kým zdôvodňoval ako blázon, aby pochopil to, čo sa mi odohrávalo pred očami, naučenou logikou spájania si súvislostí, ako najlepšie vedel.

„Narodenie sa neustále v našich životoch pre­javuje, stačí byť receptívny a prijímať infor­mácie, ktoré sa nám odhaľujú prostredníctvom tela – to znamená v gestách, znakoch a signáloch. V rodnom jazyku, dokonca v spôsobe, ako držíme telo a tak ďalej,“ hovorí Jullian, ktorý podľa slov jeho pomocníka Jakuba Moulisa, študuje celé ho­diny nahrávky ľudí, s ktorými pracuje. Sleduje ich individuálne príbehy, no najmä číta ich reč tela… a hľadá súvislosti.

Nič z tohto som pred jeho workshopom neve­dela – a ani som na to príliš nedbala. Zaujal ma kontroverzný názov a bola som zvedavá.

Aj keď sme sa na začiatku venovali štúdiu typu paniev, fáz pôrodu a všetkému, čo sa môže pri­hodiť, domnievam sa, že sa každému účastníkovi tohto neuveriteľného „zájazdu“ najviac zapísal jeho osobný zážitok. Opätovné intuitívne zažitie určitej časti vlastného pôrodu. S pomocou nás všetkých. Verte-neverte.

BUNKOVÁ PAMÄŤ

Podľa Jullianovej metódy si telo pôrod pamätá cez bunkovú pamäť a naše telá cez tento zážitok dokážu odhaliť, kedy a ako často tento „príbeh“ znova a zas rozprávajú.

„Niektoré deti môžu trpieť nedostatkom kyslí­ka v dôsledku zhutnenej pupočnej šnúry a nieke­dy je potrebné ich znova oživiť,“ hovorí Jullian. „Narodenie je traumatické a deti sa pri ňom zra­nia. Nielenže sú nažive a sú cítiacimi bytosťa­mi už pred narodením, ale cítia bolesť a všetko, čo cíti ich mama na rôznych úrovniach. Toto už nie sú mýty, ktoré sa dajú vyvrátiť. Spomienka na tento zážitok sa somaticky uchováva, aj keď je dieťa v bezvedomí. Táto spomienka nie je ucho­vaná v pamäti ako abeceda. Je to spomienka, kto­rá nie je chybná, nie je prerozprávaná alebo zno­va vyvolaná mozgom. Je stelesnená v našom tele, kde sa môže jeho prostredníctvom zase prejaviť.“

SPOMIENKY SÚ PREDSA SKRESLENÉ…

„Ako je to možné,“ krútil hlavou môj brat, „keď predsa vieme z rôznych experimentov, že ak po­žiadame ľudí o podrobnosti nejakej udalosti spred troch rokov, troch mesiacov či troch dní bezprostredne po nej, poskytnú nám úplne odliš­ný opis tej istej udalosti? Je nemožné spoľahnúť sa na niekoho spomienky, keď vieme, že budú skrátka chybné…“

Jullian súhlasí, že sa nemôžeme spoliehať na vý­slovnú alebo deklaratívnu pamäť, ktorá je omylná a mení sa pri každom rozprávaní príbehu. Je to však podľa neho ako porovnávať jablká s pomarančmi. „Ďalším typom pamäti je implicitná pamäť,“ ho­vorí Jullian. Je to naučená pamäť a existuje zväčša v bezvedomí. Pamäť uchovávaná v membráne bun­ky, ktorej existenciu veda len nedávno začala pred­pokladať, je akýmsi „mozgom“ bunky. Všetky naše prvotné skúsenosti sú tie najcitlivejšie, a preto si ich naše telo pamätá (ako bezpečné alebo nebezpečné) a možno si ich pripomenúť vždy, keď nám ich zno­va „pripomenie“ prostredie, myšlienka, vôňa alebo akákoľvek situácia.

„Všetci sme začínali ako jedna či dve bun­ky a rástli exponenciálne v prostrediach, ktoré boli pre bunku buď bezpečné alebo nebezpeč­né, a zodpovedajúcim spôsobom reagovali tak, že sme sa pohybovali smerom k nim alebo preč od nich,“ hovorí Jullian. Bunková membrána je cytoplazmatický ekvivalent mozgu. Bunka si za­chováva odtlačok životného prostredia a toho, čo sa tam stalo. „V oblasti fenomenológie, bunkovej biológie a psychofyziológie je toho zapísané veľa, čo ma vedie k presvedčeniu, že naše prvé dojmy sú hlboko zakorenené a trvalé,“ opisuje svoju prá­cu. BirthWork tréning obsahuje rozsiahly, stále sa rozširujúci archív článkov a literatúry týka­júcej sa tohto predmetu. „Nemám žiadnu overo­vaciu metódu, ale ani sa k žiadnej neprikláňam. Pravda o tom, čo sa stalo, spočíva na pozorova­teľovi. Ten, kto to pocíti, to vie,” hovorí Jullian.

Pýtala som sa, ako je to logicky možné, keď som sledovala s gučou v hrdle procesy ostatných a po lícach sa mi valili slzy.

DOVOLENIE A HRANICE

Nahrávali sme sa počas celého procesu na video – samozrejme, len keď sme individuálne nakrúca­nie dovolili. Dovolenie si pýtal každý od každého – a na všetko. Bolo to jedno z pravidiel, ktoré za­ručilo, že sme sa cítili bezpečne a dokázali sa jeden pred druhým otvoriť, aj keď sme sa, paradoxne, nikdy predtým nevideli. Táto metóda nielen veľa ľuďom ozrejmila, ako často v živote nepýtajú od svojich blízkych dovolenie vysypať na nich svoje pocity či výčitky a požiadavky… ale aj obrátene – nás samých sa nie vždy pýtajú: „Môžem s tebou niečo zdieľať? Môžem sa ti otvoriť?“ predtým, než to na nás „vybalia“. Nastavovanie a prekračovanie vlastných a cudzích hraníc bola téma sama osebe a viacerí z nás sme si uvedomili, ako na tom sme. Tu, v tomto kruhu, sa hranice rešpektovali. A fun­govalo to osviežujúco. Vytvorilo to pocit bezpečia a dôvery s celkom cudzími ľuďmi.

Na tretí deň som začala s ostatnými skutočne súcitiť. A takmer každý jeden prípad odrazu so mnou rezonoval.

Celý čas som sa pýtala, ako je to logicky mož­né, keď som sledovala s gučou v hrdle procesy ostatných a pri niektorých sa mi po lícach neza­držateľne valili slzy.

Úplne som však konečne pochopila, prečo vlastne som tam. A tiež, o čo ide, až keď som prišla sama na rad medzi poslednými. Stala som sa tak svedkom toho, čo Jullian nazýva „vlastnou zraniteľnosťou“. Na opisovanie môjho prípadu tu nie je miesto. Veci, ktoré vyplávali na povrch, ma samú prekvapili. Ako aj skutočnosť, že som zaži­la na konci svojho „znovuzrodenia“ čosi fyzické. A nielen ja. Vzalo mi to reč.

Nahrávku o tom, čo sa so mnou stalo, stále mám. Ale neopovážim sa zatiaľ na ňu pozrieť. „Ja som sa odvážil pozrieť na svoju až po dvoch rokoch,“ zdôveril sa Jakub Moulis, ktorý je sú­časťou Jullianovho tímu a dnes sa sám venuje pôrodným otlačkom. „Po takom dlhom čase som nemohol uveriť, koľko vecí som týmto zážitkom pochopil a postupne aj zmenil. A nebolo to vždy jednoduché,“ dopĺňa.

SPÄŤ DO ZRANITEĽNOSTI

„Niektoré skutočnosti, týkajúce sa nášho narode­nia a tým, kým sa ako ľudia stávame, sú nevítané, nechcené, neakceptované alebo nemilované,“ ho­vorí Jullian. „Naše odhalenie sa svetu sprevádza šok, spôsobený i určitým očakávaním toho, kým „máme byť”, toho, že nám niečo „chýba“, že sme „nesprávne” pohlavie a podobne…“

Spôsob, akým sa dôsledky z rôznych očaká­vaní potom odohrávajú v našich životoch, závisí od nespočetných faktorov. „Dobrou správou je, že sa dajú umiestniť do správneho kontextu,“ dodá­va Jullian, „je to všetko v poriadku, tak ako má byť. Všeobecným spoločným cieľom je naše oslo­bodenie sa od opakujúceho sa utrpenia uvedome­ním si a akceptovaním toho, čo bolo.“

Pýtate sa: Majú tieto zmeny dlhšie trvanie? Dá sa tvrdiť, že niektoré terapie dávajú ľuďom kľúč k ob­javeniu a uvedomeniu si toho, čo zmenilo ich systém hodnôt – ale poskytne táto či akákoľvek terapia aj nejaké užitočné nástroje či rady, ktoré môžu potom ľuďom v ich každodennom živote pomôcť?

Nie je to ako odhaliť sa až na kožu… odha­liť skutočnosti, ktoré podľa slov pragmatických ľudí majú ostať jednoducho utajené a netreba sa v nich „rýpať“?

„Domnievam sa, že zmena musí pochádzať zvnútra každého človeka a sebestačnosť nie je niečo, čo môžem niekomu nadiktovať alebo ude­liť. Všetci sa musíme spojiť so svojím vnútorným vedením a naučiť sa mu dôverovať, začať sa naň spoliehať. Kurzy narodenia sú v podstate kurzy vedenia,“ myslí si Jullian a dodáva s úsmevom: „Verím v zázraky, ale „zázraky tvrdej práce” sú tie najtrvalejšie.“

foto: Unsplash