Biologické hodiny majú svoj význam

Lekárka Silvia Toporcerová sa stala Slovenkou roka 2018 v kategórii Zdravotníctvo. Pochádza z Letanoviec, v Košiciach vyštudovala Lekársku fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a dodnes tu pôsobí. Pre medicínu sa pritom rozhodla až v poslednom ročníku gymnázia…

Kedy ste prišli na to, že chcete byť lekárkou?

Sama neviem. Do tretieho ročníka gymnázia som chcela byť právničkou. Zlom nastal na začiatku štvrtého ročníka, keď sa väčšina mojich spolužia­kov už minimálne rok pripravovala na prijímačky. Keď sa dobre pamätám, bolo to po prečítaní knihy Ericha Segala – Lekári. Pravdupovediac, dnes už neviem, o čom to bolo, ale predpokladám, že od slo­venskej reality to malo ďaleko. Napriek tomu, že celá škola bola pre mňa také roky temna, a ten na­ozajstný život prišiel až po nej, nikdy som toto roz­hodnutie neľutovala. Vždy vo mne bol aj kus realis­tu a usúdila som, že lekárov bude treba stále.

Kedy ste sa rozhodli špecializovať sa na asistovanú reprodukciu?

Gynekológiu som si vybrala, asistovaná repro­dukcia bola skôr náhoda. Gynekológia sa mi po­čas školy páčila preto, že je to kombinácia chirur­gie a internej medicíny, má široký rozptyl, človek sa môže profilovať rôznymi smermi, je tu rozsiahla ambulantná sféra. Zas vo mne vyhral ten realista. Po skončení vysokej školy som nastúpila ako post­graduálny študent na II. gynekologicko-pôrodnícku kliniku v Košiciach, kde vtedy bolo jedno z dvoch centier asistovanej reprodukcie na Slovensku, kto­ré v tom čase viedol môj súčasný kolega a jeden zo zakladateľov reprodukčnej medicíny na Slovensku MUDr. Herman, PhD. A keďže náš prednosta nás vtedy veľmi tlačil do toho, aby sme sa nejako špe­cializovali, mne prischla asistovaná reprodukcia. Ono to vyzerá ako zmes náhod, ale asi v živote nič nie je náhoda. A ak áno, tak som rada, že sa stala.

Dnes stojíte na čele Centra pre asistovanú reprodukciu Gyncare.

Áno, od roku 2016. Centrum reprodukčnej medi­cíny Gyncare existuje od roku 2001. V roku 2016 však prešlo významnou modernizáciou jednak čo sa týka priestorov, aj čo sa týka prístrojového vy­bavenia. Dnes patríme medzi najväčšie a najlepšie vybavené centrá. V tom čase som sem prišla aj ja.

Aký má pre vás výskum v oblasti asistovanej reprodukcie význam?

Asistovaná reprodukcia je jeden z najmladších medicínskych odborov. Tých devätnásť rokov, ktoré sa v nej pohybujem, prinieslo neskutoč­ný pokrok. Dá sa povedať, že máloktorá z tech­ník, ktoré sme používali vtedy, ostala bezo zme­ny dodnes. Som rada, že ako výučbové centrum lekárskej fakulty a člen Medirex Group sa aj my môžeme podieľať na výskume v tejto oblas­ti. Napriek stúpajúcemu veku našich pacientiek sa výsledky asistovanej reprodukcie donedávna každoročne zvyšovali. Bohužiaľ, dnes nás už de­mografické ukazovatele dobehli a ani asistovaná reprodukcia nedokáže vykryť zhoršenie repro­dukčných parametrov v populácii.

Minulý rok ste získali ocenenie Slovenka roka v kategórii Zdravotníctvo, čo vás na tom najviac potešilo?

Nie som anketový typ a nemyslím si, že takéto ankety dokážu objektívne zhodnotiť význam ho­cičoho. Preto aj moja prvotná reakcia na ponuku nominačnej komisie bola „v žiadnom prípade.“ Človek však zvyčajne musí v živote robiť aj veci, ktoré mu nie sú úplne po chuti. Takže po prvot­nom negatívnom zhodnotení, a musím priznať, že aj po prehováraní z viacerých strán, som si uve­domila, že môže ísť o propagáciu asistovanej re­produkcie ako takej a podporu ženám, pre kto­rých nie je také úplne jednoduché prísť k tým dvom čiarkam na tehotenskom teste. A to, že som po záverečnom galavečere dostala niekoľko ma­ilov a správ od pacientiek, a to nielen našich, ako ich veľmi potešilo, že aj my si uvedomujeme, aké to je pre nich ťažké, ma v tom utvrdilo.

Z praxe viete, že sa mnoho párov aj niekoľko rokov pokúša otehotnieť prirodzene. Jednoducho povedané, strácajú tým čas. Kedy je načase navštíviť odborníka?

Ono, otehotnieť prirodzene sa treba snažiť, i keď už vyhľadáte aj odbornú pomoc. Je len málo diag­nóz, kedy pacientom môžeme jednoznačne po­vedať, že sa im otehotnieť v žiadnom prípade spontánne nepodarí. Dnes už zriedka prídu páry, ktoré sa snažia desať rokov, ale donedávna sa to stávalo bežne. Jednoducho povedané, čím dlhšia je doba neplodnosti, tým ťažšie je zvyčajne jej rie­šenie. Dnes však máme trošku iný problém, páry k nám prídu relatívne skoro vzhľadom na čas ich snahy, avšak veľmi neskoro vzhľadom na ich re­produkčný vek. Odďaľovanie tehotenstva do vyš­šieho veku je už dnes úplne bežné a asistovaná reprodukcia tak musí riešiť úplne iné problémy, ako sme riešili pred pätnástimi rokmi.

Je teda tridsaťpäťka istým „zlomovým vekom“?

Je to tak. Ak naozaj nájdeme niečo, čo nepripúš­ťa inú možnosť ako umelé oplodnenie, netre­ba čakať, pretože po 35. veku života klesá nie­len schopnosť spontánne otehotnieť, ale rovnako aj úspešnosť liečby neplodnosti. To si, bohužiaľ, dnes málokto uvedomuje. Ani asistovaná repro­dukcia nie je liekom na vek.

Aké sú najčastejšie dôvody neplodnosti?

Príčin neplodnosti je veľmi veľa. Všeobecne mož­no povedať, že v 40 percentách nájdeme problém na strane ženy, v 40 percentách na strane muža, a v 20 percentách sa problém nájde u oboch. Zo strany ženy môže ísť o perspektívnejšie príčiny – keď naozaj ich jednoduché odstránenie môže viesť v krátkej dobe k otehotneniu, ako sú naprí­klad poruchy funkcie štítnej žľazy alebo poruchy ovulácie. A potom tu máme menej perspektívne príčiny, vtedy už naozaj vie pomôcť iba asistova­ná reprodukcia – to sú napríklad poruchy funkcie vajcovodov alebo ťažšie formy endometriózy. No a nakoniec tu máme veľmi neperspektívne príči­ny, keď už aj asistovaná reprodukcia má pomerne nízku úspešnosť – to sú napríklad hroziace zly­hania funkcie vaječníkov spojené s výrazným po­klesom zásoby vajíčok, vyšší vek ženy alebo veľmi ťažké formy endometriózy, hlavne endometriózy vaječníkov. Samozrejme, najhoršie sú kombinácie týchto faktorov.

Stáva sa, že sa nepodarí zistiť príčinu neplodnosti, teda pár je zo zdravotného hľadiska úplne v poriadku?

Ak sa niekomu nedarí otehotnieť, tak asi zo zdra­votného hľadiska úplne v poriadku nie je, ne­možno to takto formulovať. Veľa žien si myslí, že ak im gynekológ na preventívnej prehliadke povie, že je všetko v poriadku, že tým myslí, že žena otehotnie po prvom nechránenom pohlav­nom styku. Ale normálny gynekologický nález – teda ultrazvuk a ster z krčka, čo sú štandardné súčasti gynekologickej preventívnej prehliadky – nemá takmer nič spoločné so šancou na otehot­nenie. Ani veľmi populárny hormón, o ktorom sa dnes píše asi v každom časopise – AMH – napriek tomu, že je výborným ukazovateľom zásoby vají­čok, nijako nezabezpečuje pri dobrej hladine, že žena nebude mať problém s otehotnením. Ak pri základných testoch nenájdeme príčinu neplod­nosti, pacienti si to často vysvetlia – sme úplne OK. Ale to tak nie je. Idiopatická neplodnosť je neplodnosť, keď sa nám štandardnými vyšetro­vacími metódami nepodarí prísť na príčinu, pre­čo sa páru nedarí otehotnieť. Práve u týchto pá­rov často až pri umelom oplodnení prídeme na to, že problém je v zlej kvalite pohlavných buniek a takéto embryjká sa nám nevyvíjajú správne. No a v neposlednom rade svoje zohráva aj stres – naj­mä z toho, že nemôžem mať dieťa. Pekne to vidno na pároch, ktorým sa prvé dieťa podarí po veľmi dlhej dobe, často s pomocou asistovanej repro­dukcie, a k ďalšiemu prídu, ani sami nevedia ako.

Deväťdesiat percent žien hľadá chybu v sebe, aké sú štatistiky? Riešia problém neplodnosti aj muži?

Tak ako som už spomínala, príčiny neplodnosti sú v populácii rozdelené medzi pohlaviami pri­bližne rovnako. K nám väčšinou chodia páry. Dnes už verejnosť chápe problém neplodnosti ako problém páru. Sú prípady, keď k nám príde žena s tým, že partner vyšetrenie odmieta, ale je ich naozaj nízke percento. Prípadov, že by prišiel sám partner, je ešte menej.

Kedy by žena mala mať najneskôr prvé dieťa?

Reprodukční špecialisti odporúčajú mať prvé dieťa do tridsiatky a plánovaný počet detí do tri­dsaťpäťky. Demografické ukazovatele na Sloven­ sku sú také, že sa to tak skoro nepodarí naplniť. Čiže odpoveď je: čím skôr, tým lepšie. A vo vyš­šom veku nečakať príliš dlho a vyhľadať pomoc. Spôsob života sa zmenil, ľudia aj vo vyššom veku vyzerajú veľmi dobre, avšak fyziologicky repro­dukčná schopnosť vaječníkov končí niekde okolo štyridsiatky. To, že vaječníky potom ešte zvláda­jú ďalších desať a viac rokov plniť svoju hor­monálnu funkciu ešte neznamená, že žena môže bez problémov otehotnieť. To si, bohužiaľ, mno­hí myslia.

Aktuálne sa šíri trend – najprv kariéra, potom materstvo. Aký je na to váš názor?

Takto je naša spoločnosť aktuálne nastavená. A myslím, že tak skoro sa to ani nezmení. Nejde len o kariéru, ale chceme aj byt, auto, určité finanč­né zabezpečenie. Netvrdím, že žena je psychicky pripravená mať dieťa hneď po dvadsiatke, ale, bo­hužiaľ, jej organizmus áno. Preto musíme nájsť nejaký kompromis. Aj tehotenstvo vo vyššom veku má nesporné výhody. Ľudia sú zrelší, vzťahy trva­lejšie, finančná situácia bezpečnejšia. Len netreba prešvihnúť ten správny čas.

Áno, kompromis je nevyhnutný. Často sa ale argumentuje, že generácia žien pred nami mala deti aj pred dvadsiatkou a zvládali to po všetkých stránkach.

Žijeme v úplne inej dobe ako naše mamy. Viac­generačné domácnosti sú zriedkavé, partneri sú na deti zvyčajne sami. Preto je pochopiteľné, že chcú mať určitú istotu. Doma aj v zamestnaní. Nezvyknem preto ani mojich pacientov odsudzo­vať za to, že sa rozhodli mať dieťa príliš neskoro.

Je teda v poriadku, ak tehotenstvo o pár rokov posunieme.

Je to každého osobná vec. Na druhej strane však už v určitom veku musia brať ako fakt, že sa im otehotnieť nemusí podariť. A určite som zástan­com toho, aby aj asistovaná reprodukcia mala svo­je vekové hranice. Najlepšie, ak by boli stanovené zákonom. Pretože musíme myslieť aj na to poten­ciálne dieťa, ktoré svojho rodiča potrebuje na dlho.

Veľa sa o tom nehovorí, ale ženy v produktívnom veku často využívajú možnosť zamrazenia vlastných vajíčok – napríklad ak nemajú partnera alebo sa sústredia na kariéru. Máte aj takéto pacientky?

Možno sa o tom veľa u nás nehovorí, ale vo svete je to úplne bežné. Aj na našom pracovisku vajíč­ka mrazíme relatívne často. Bohužiaľ, ženy zatiaľ prichádzajú dosť neskoro. Na to, aby žena mala re­álnu šancu mať z takto zamrazených vajíčok die­ťa, mali by byť vajíčka čo najmladšie a malo by ich byť aspoň desať. Optimálne by bolo mraziť vajíčka do tridsiatky. V tomto veku to však ženy málokedy riešia a veľká časť z nich si v blízkej budúcnosti nájde partnera a otehotnie. Veková skupina, ktorá by mala z mrazenia vajíčok najviac profitovať, je preto medzi 30. a 35. rokom veku. Ak v tomto čase žena nemá partnera, prípadne z nejakých dôvodov aktuálne nechce otehotnieť, mala by už zvážiť vy­šetrenie zásoby vajíčok a ich prípadné mrazenie.

Chodia k vám aj ženy, pri ktorých zistíte, že na mrazenie je neskoro?

K nám zatiaľ často prichádzajú ženy po 35-ke, ktoré už začínajú cítiť, že ich plodnosť je ohro­zená. To však už nie je optimálny vek. V tomto veku už veľmi veľká časť vajíčok nebude genetic­ky v poriadku a zisk vajíčok bude už o dosť nižší. V týchto vekových skupinách by sme už mali mať namrazených aspoň dvadsať vajíčok, aby žena mala reálnu šancu na tehotenstvo. Toľko vajíčok sa nám však pri jednej stimulácii málokedy po­darí získať a bolo by preto potrebných viacej sti­mulovaných cyklov a viac odberov, aby sme tento cieľ dosiahli. To je už jednak finančne náročné a jednak to ženu viacej zaťažuje aj zdravotne.

Ako pacienti reagujú na asistovanú reprodukciu?

Asi úplne žiadna žena na svete nechce počuť vetu, že na to, aby otehotnela, bude potrebovať asisto­vanú reprodukciu. Ani ja by som to nechcela po­čuť. Práve tu je však úloha osvety, ktorá na Slo­vensku ešte často zlyháva. Aby bola reprodukčná medicína prezentovaná nie ako strašiak, ale ako možnosť. Možnosť, ktorú pred štyridsiatimi rok­mi páry jednoducho nemali. Na druhej strane tre­ba byť pripravený. Pripravený na to, že to nebude príjemné, že to bude stáť kopu času, úsilia, peňa­zí, sĺz, možno aj neúspechov. Ale v súčasnosti až 95 percentám párov vieme pomôcť mať vlastné dieťa. Aby sme toto číslo dosiahli, nutne potre­bujeme aj ich pomoc. Štatistiky sú však také, že veľká časť pacientov z procesu liečby odíde. Nie je to len u nás, platí to všade na svete. Ale každý, kto vydrží, nám potom povie, že to za to stálo.

Aká je šanca otehotnieť a porodiť zdravé dieťatko pri umelom oplodnení?

Šanca doniesť si z pôrodnice zdravé dieťa po IVF závisí od veľa faktorov. Tak ako som spomínala, ak pacienti vydržia, je to 95 percent. Ak by sme sa ba­vili o úspešnosti na jeden pokus umelého oplodne­nia, tak vtedy je to do veku tridsať rokov viac ako 50 percent, do 35. roku viac ako 40 percent, do 39. roku veku viac ako 30 percent a potom to už rapíd­ne klesá. Vo veku 42 rokov sme niekde na piatich percentách. Po tomto veku je už veľká časť teho­tenstiev s pomocou darovaných vajíčok. Pri použi­tí vajíčok darkýň sa aj v týchto vekových kategóri­ách pohybujeme nad 50 percentami. Samozrejme, štatistika nepustí. Čím je pár, predovšetkým žena, starší, tým viac pokusov budú potrebovať na to, aby doma mali zdravé dieťatko.

Aký pohyb je vhodný, ak chce žena otehotnieť a aký by mala, naopak, úplne vypustiť?

Asi neexistuje nič také ako nevhodný pohyb. Kaž­dý druh telesnej aktivity určite zlepšuje kondíciu a tým aj celkové zdravie, čo zvyšuje šance na ote­hotnenie. Výnimkou je azda len viacfázový tréning pri niektorých druhoch vrcholového športu. V ta­kom prípade to už totiž organizmus môže vyhod­notiť ako prílišnú záťaž a menštruačný cyklus sa môže zablokovať na centrálnej úrovni – teda v moz­gu. Problémom u neplodných párov však býva prá­ve opačný extrém. Nedostatok akéhokoľvek pohybu a s tým spojená nadváha alebo až obezita. Vtedy je spojitosť s neplodnosťou pomerne častá.

Možno hovoriť o trende klesajúcej schopnosti otehotnieť?

Nemyslím si, že šance na otehotnenie sú nejako výrazne iné v jednotlivých vekových skupinách, ako to bolo pred tridsiatimi rokmi. Ide o to, že sa snažíme mať dieťa oveľa neskôr, ako to bolo pred tridsiatimi rokmi. Zmena reprodukčného správa­nia teda vedie k tomu, že výskyt neplodnosti stú­pa. Ak by sa však takéto pacientky snažili otehot­nieť priemerne o desať rokov skôr, ako je to teraz, určite by aj výskyt neplodnosti klesol.

Možno každému páru pomôcť v liečbe neplodnosti?

Ani asistovaná reprodukcia nedokáže pomôcť každému páru mať geneticky vlastné dieťa. Tak ako som už spomínala, je to dnes takmer 95 per­cent. Ale to by nám tí pacienti museli dôverovať a v liečbe s nami vydržať. Sú pacienti, ktorí sa po každom neúspechu otrasú a idú ďalej. Tí sa stávajú takmer našou rodinou a ich otehotnenie si ja osobne dávam normálne ako úlohu mesia­ca. Ak sa nám potom na tretí, štvrtý raz poda­rí otehotnieť, je to malá oslava. A sú, bohužiaľ, také páry, ktoré po prvom neúspešnom poku­se zatrpknú a vzdajú to. Iste, často ich k tomu vedú rôzne dôvody, do ich vnútra nevidíme. Ale práve preto je dôležitá osveta. Že ani asistova­ná reprodukcia nie je všeliekom, že čím mlad­ší do nej vstúpime, tým vyššie máme šance a že prosto ak už nie sme najmladší, je veľká prav­depodobnosť, že to na prvýkrát nevyjde. Aj prí­stup k liečbe o mnohom hovorí. Ak pacientka po neúspechu povie, že o tri mesiace som tu zas, čo mám robiť dovtedy? – viete, že je to jej prio­rita. Ak si niekto príde po dvoch rokoch od ne­úspešného pokusu po jedno zo svojich embryí, ktoré má u nás v úschove, často si aj my kladie­me otázku, či to naozaj chce.

Radíte párom, ktorým sa nepodarí ani na ikstý raz otehotnieť, adopciu?

K takému rozhodnutiu človek musí dospieť vo svojom vnútri. Určite im ponúkame takú mož­nosť. Niektorí hneď na úvod povedia, že to pre nich nie je riešenie, iní zase, ak sa majú rozhod­núť medzi adopciou a umelým oplodnením, vybe­rú si adopciu. U nás si skôr pacienti vyberú mož­nosť darcovského programu, ak nie je možnosť otehotnieť z vlastných vajíčok alebo spermií. Možno tí, ktorí to riešia skôr adopciou, k nám vô­bec neprídu. Je dôležité povedať, že adopčné kri­tériá sú nastavené pomerne prísne, a vo vyššom veku pár už len ťažko získa adopciou malé bábo. Takže aj z tohto hľadiska je darcovský program pre nich jednoduchším riešením.

Čím si vlastne v období cyklu asistovanej reprodukcie prechádza pár?

Vždy hovorím, že to nie je jednoduché, ale dá sa to vydržať. Ako všetko, čo človek robí s určitým cieľom. Ani pôrod nie je jednoduchý, a napriek tomu väčšina mamičiek naň po týždni zabud­ne. Aplikácia liekov prebieha poväčšine injekčne a trvá dva až štyri týždne, nasleduje odber vají­čok v krátkodobej celkovej anestézii a po niekoľ­kých dňoch do maternice vkladáme embryo, kto­ré pri tomto procese vzniklo. Potom príde podľa pacientov tých najhorších desať dní, keď čakajú na výsledok. To je vraj obdobie najväčšieho stresu.

Stretli ste sa niekedy s negatívnymi reakciami na umelé oplodnenie?

Samozrejme, asistovaná reprodukcia je stále stra­šiakom. Veď nie tak dávno bol v parlamente návrh zákona, že to bude trestný čin. Sme kresťanský štát, a to naše kresťanstvo sa nie vždy objavuje v spôsobe nášho života a správania, ale na druhej strane sa veľmi často prejavuje v odmietaní a ne­gatívnom postoji voči hocičomu, čomu nerozu­mieme. Tak sa bojíme homosexuálov, liberaliz­mu, potratov aj asistovanej reprodukcie. Myslím, že sme v tom istom súdku. Tak ako som hovorila, to, že k nám pár príde, v ňom musí dozrieť a ja tu nie som od toho, aby som menila ich svetonázor. V rámci nášho vstupného dotazníka máme otáz­ku, či majú nejaké výhrady voči asistovanej re­produkcii. Ak pár zaškrtne áno, tak sa potom pý­tame, čo tým myslia. Často sú to problémy, ktoré si vieme vydiskutovať – nechcú oplodniť viac ako 2 – 3 vajíčka, nechcú mraziť embryá. Na to vždy vieme nájsť riešenie. Ale stane sa, že tento postoj vysvetlia: „No viete, sme proti, lebo to neschva­ľuje náš pán farár, ale budeme s tým súhlasiť, keď už nebude iná možnosť.“ Vtedy neviem, čo si o tom mám myslieť. Ani kardiochirurgovia nešijú bypassy, keď netreba a ani onkológovia nerozdá­vajú chemoterapeutiká na ulici. Aj reprodukčná medicína pristupuje k pacientovi rovnako. Ak sú iné, jednoduchšie možnosti, určite ich ponúkneme a vyskúšame. Ak nepomôžu, je to na pacientovi, či pôjde ďalej alebo nie.

Je vaša práca psychicky náročná?

Existuje dnes psychicky nenáročná práca? Ak sa v rámci anamnézy pýtam na úroveň stresu, každý mi povie, že má stresujúce zamestnanie. Niekedy to hovoríme už len tak, zo zvyku. Nevravím, že ne­vyvstávajú psychicky náročné situácie. S niektorý­mi pacientmi sa pracuje ľahšie, s niektorými ťažšie. Najťažšie sa pracuje s tými, z ktorých má človek po­cit, že vlastne ja som ten dôvod, prečo nemajú die­ťa. Negatívny postoj k liečbe je však veľmi dobrý ukazovateľ jej úspešnosti. Niektorí pacienti sú takí nervózni a tak veľmi pracujú napríklad na tom, aby sa nikto z ich okolia nedozvedel, že chodia do centra asistovanej reprodukcie, že v tomto strese by bol na­ozaj zázrak, ak by otehotneli. Preto je potrebné naj­prv situáciu prijať a až potom ju riešiť. Nejsť proti svojmu presvedčeniu. Všeobecne si však myslím, že som v svojej práci spokojná a šťastná.

Všetko ide ľahšie, keď vás práca baví a vy ste toho krásnym príkladom. Aké momenty svojej práce máte najradšej?

Chodiť do práce, ktorá človeka nebaví, musí byť hrozné. Gynekológiu som si vybrala pre jej široký záber, že sa tam človek vie realizovať v rôznych smeroch. Reprodukčná medicína je ešte špecific­kejšia. Iste, sú tam krásne momenty, keď máme po rokoch pozitívny tehotenský test, keď vidí­me po prvýkrát akciu srdiečka, keď nám prinesú ukázať malé bábätko, ktoré by tu bez nás nebo­lo. Ale, bohužiaľ, nesie to so sebou aj opakované neúspechy, vysvetľovanie, prečo sa to zas nepo­darilo, frustráciu. Niekoľko rokov som pracova­la na záchranke v rámci duševnej hygieny. Tam človek pacienta buď rieši doma alebo odovzdá v nemocnici. A dosť, nestará sa, nemusí dooko­la vysvetľovať. Neplodné páry sú špecifická sku­pina pacientov. Ak sa nedostaví očakávaný vý­sledok v podobe pozitívneho testu, začnú klásť otázky prečo a čo bolo urobené zle. Bohužiaľ, ani asistovaná reprodukcia nie je všemocná, aj my sa len snažíme bojovať s prírodou a nikdy to nebude stopercentné víťazstvo.

V súkromnom živote sa vám tiež darí. Ste príkladom akčnej mamy, ktorá pracuje aj popri dvoch deťoch. Dá sa zvládať oboje?

Vyžaduje to určitú logistiku, ale dá sa to. Mám to šťastie, že môj manžel bol ochotný ostať doma s dvoma malými deťmi, čo vôbec nie je jednodu­ché. Skúšali sme síce riešiť aj škôlku, ale na dcére bolo vidno, že na to ešte nie je pripravená, tak za­tiaľ doma bojujú v trojici. V práci mi zas veľmi vyšli v ústrety nadriadení. A u nás na pracovis­ku mi vychádzajú v ústrety všetci. Ak tím fungu­je tak ako má, vie to človeka veľmi odbremeniť.

Platí teda, že všetko sa dá, keď sa chce.

To je u nás tak: nikdy nebude dobre, ani keď sa hrniete do roboty od malého dieťaťa, ani keď ste s ním doma päť rokov. Treba robiť to, čo vám naj­viac vyhovuje. Tak to radím aj svojim pacient­kam. Pretože keď sú spokojní rodičia, je spokoj­né aj dieťa.

Pomáhate párom na ceste k dieťatku, prednášate na vysokej škole a máte krásnu rodinu. Zažívate občas aj situácie, keď si poviete, že by ste sa radšej venovali len rodine?

Asi nie :-). Alebo, ako môj muž hovorí, do práce chodím oddychovať. A má pravdu. S dvoma ma­lými deťmi doma je to určite ťažšie. Jasné, že sú dni, keď mám všetkého plné zuby. Keď večer deti zaspia a musím si ešte sadnúť k počítaču a nie­čo robiť, najradšej by som sa na to vykašľala. Ale také chvíle má asi každý. Každý sme iný, ja viem, že ak by som bola doma s deťmi a nič iné nerobi­la, nebola by som v pohode.

Čomu sa rada venujete vo svojom voľnom čase?

Keď večer deti zaspia a je v byte ticho, úplne sta­čí vyložiť si nohy na stôl, prípadne si dať k tomu pohár červeného vína a úplne nič nerobiť. Ak je toho v práci aj doma veľa, treba niekam vypad­núť na víkend, prípadne manuálne pracovať, na čo však dnešný človek má stále menej a menej možností a času. Každý rok sa teším na nominá­cie na Oscara a potom po večeroch doma pozerá­me oscarové filmy, niekedy nám jeden vystačí aj na tri večery, lebo od únavy zaspíme. No a strašne rada cestujem. Momentálne je to cestovanie kvôli malým deťom trošku iného druhu, ale verím, že keď trochu podrastú, vrátime sa k tým poznáva­cím dovolenkám, spoznávaniu nových miest, kul­túr, vôní a chutí. A to mi pripomenulo, že strašne rada pozerám v telke programy o varení. Keď už nestíham variť, tak aspoň to.

Stretneme vás osobne aj v Košiciach na konferencii Pre zdravie ženy, ktorá je určená širokej verejnosti. Na čo sa môžu návštevníčky tešiť?

Chceme šíriť osvetu o tom, že cesta párov k vy­túženému bábätku nemusí byť vždy jednoduchá. O tom, že odsúvanie tehotenstiev do vyššieho veku so sebou prináša aj riziká, ktorým sa dá pre­dísť správnymi rozhodnutiami v mladšom veku. Budeme hovoriť o možnostiach, čo ponúkajú sú­časné pokroky v asistovanej reprodukcii, aj o naj­častejších mýtoch, ktoré sú s umelým oplodnením spájané. Veľmi sa teším, že pozvanie prijala aj jedna z mojich pacientiek a podelí sa s nami o svoj príbeh so šťastným koncom.

Ak vás téma zaujala a chcete sa dozvedieť viac, môžete využiť individuálne konzultácie s pani docentkou počas konferencie v dopoludňaj­ších hodinách. Všetky informácie sú dostupné na stránke www.prezdraviezeny.sk

FOTO: ARCHÍV S. T., Unsplash