Čo s nami robí strach?

Potrebujeme ho, aby sme prežili – nepúšťali sa holými rukami do boja s tlupou medveďov a nevrhali sa bezhlavo z útesov. Lenže my sme z emócie, ktorá nás mala chrániť, urobili niečo, čo nás ohrozuje. Absolútne výstižne to do jedinej vety zhrnul svetoznámy Mark Twain, keď priznal, že najviac strachu v živote prežil kvôli veciam, ktoré sa nakoniec nikdy nestali… Čo s tým?

Tigre ani iné zvery nás už bežne neohrozujú. Nerobí teda strach v našich životoch teraz viac škody ako úžitku? Potrebujeme ho vôbec?

Strach je evolučne výhodná emó­cia, pretože nám umožňuje vyhnúť sa nebezpečenstvu. V súčasnosti nás síce neohrozuje tiger, dokonca ani invázia spriatelených armád, ale bo­jíme sa napríklad straty nášho mies­ta na spoločenskom rebríčku. Spolo­čenský život je dnes veľmi náročný, a tak sa človek cíti, ako keby mal ne­priateľov všade. Prežíva totiž strach zo straty prestíže, postavenia, spo­ločenskej dôležitosti a iných v pod­state nepodstatných hlúpostí, a ten spustí rovnakú kaskádu stresových reakcií ako stretnutie s tigrom. Je to starodávny program, ktorý môže zapnúť čokoľvek.

Nakoniec žiť dnes vyzerá byť ešte náročnejšie ako prežiť v džungli. A to je náš svet vďaka všetkým moderným výdobytkom podľa odborníkov omnoho bezpečnejší ako kedykoľvek v minulosti. Sme vystrašenejší preto, že sme menej odolní ako generácie pred nami?

Pozrime sa na to z druhej strany. Človek vždy potreboval a hľadal istotu a bezpečie. Nám počas voj­ny stačili protiletecké kryty a prí­delové lístky na potraviny. Jazdilo len pár áut, ktoré fungovali na dre­voplyn a dámy si museli vystačiť s prídelovými lístkami na obleče­nie a krajčírkami v okolí. Ale ne­sťažujem sa. Sto rokov predtým to bolo ešte skromnejšie! Ľudia sa obávali o strechu nad hlavou, kú­renie na zimu, nedostatok potravín a žili doslova „z ruky do huby“. Tak-že nie sme iní ako naši predkovia, len dnešné atribúty bezpečia a is­toty zahŕňajú oveľa viac pohodlia. Strach je však stále rovnaký, stále je to rovnako znepokojujúca emó­cia, že by sme mohli prísť o to, čo máme. Akurát pred tisíckami ro­kov išlo o život, dnes ide o pohod­lie. Ale ovládanie alarmu v našom tele je stále rovnaké a jeho inten­zita sa nemení už stovky miliónov rokov.

Nestal sa práve preto strach, hlavne ten existenciálny, jednou zo zbraní moci? Nie je totiž nič účinnejšie, ako vyhrážať sa stratou už spomínaných istôt a bezpečia, ktoré prirodzene potrebujeme…

Strachom sa vždy dobre manipulo­valo a manipuluje sa ním aj teraz. Celá politická agitácia je postavená na strachu a ponuke ochrany, pri­čom v hre je len moc.

Dá sa tomu brániť?

Začnime analýzou emócií a pocitov. Emócie sú telesné procesy a pocity sú ich prekladom do nášho vedomia. Pocit úzkosti a obáv tak možno pri­rovnať k strachu, že za dverami je ti­ger. Človek prežíva ten istý stav, ako keď sa skutočne stretne s tigrom. Tým sa jeho organizmus mobilizu­je na boj, alebo častejšie na útek. No povedzme si pravdu, po svete ne­chodí ani zďaleka toľko tigrov ako tých, ktorí nás nimi strašia a tak nás manipulujú. Čeliť im možno len rozvíjaním kritického myslenia, ale mnohí ľudia to nechcú robiť, pre­tože myslenie si vyžaduje námahu a úsilie. Takže je oveľa pohodlnejšie nechať sa oklamať a na druhej stra­ne si užívať nádej, že v prípade nú­dze nás ochráni štát.

Možno je to všeobecnou at­mosférou v spoločnosti, ktorá v dôsledku toho vzniká, ale mno­hí – a priznávam sa, že občas aj ja – zaspávajú doslova so strachom, čo bude zajtra, hoci ich nečaká nič konkrétne, čoho by sa mali báť. Čo s tým?

Prestaňte sa hrať na riaditeľa zeme­gule, ktorý všetko kontroluje. Platí totiž, že čím viac kontrol, tým viac neistôt. Mozog nie je stavaný na to, aby sa uspokojil s istotou, ale aby sle­doval, odkiaľ môže prísť nebezpe­čenstvo. Zoberme si situácie, že kon­trolujeme nejaké dva body. O chvíľu sa nám to zdá málo, a tak pridáme ďalšie dva. Mozog si ale nepovie – zdvojnásobil si kontrolu, namiesto toho nás varuje – teraz máš trikrát viac medzier, cez ktoré môže k tebe preniknúť nebezpečenstvo. Scarlet O‘Harová, hrdinka románu a filmu Odviate vetrom, hovorievala: „Pôj­dem spokojne spať a premyslím si to zajtra.“ Lukášovo evanjelium nás zase nabáda: „Nebojte sa o zaj­trajšok, pretože zajtrajšok sa posta­rá o seba sám.“ A ak vám to nestačí, odporúčam vám na YouTube Doris Day a jej nádhernú pieseň Que sera, sera… (Čo bude, bude…)

Ďakujem, myslím, že už teraz sa cítim lepšie, čo nie je málo. Upozorňujete totiž, že organizmus človeka, ktorý sa bojí, je úplne iný ako organizmus človeka, ktorý je v pohode. A pridávate štatistiku, podľa ktorej je dlhodobý stres zodpovedný až za 60 percent chorôb. To znie varovne…

Presne tak. Skúsme si totiž predsta­viť, čo všetko sa deje v tele, keď nás zaplaví emócia strachu – svaly sa napnú, srdce pracuje na plné obrátky, krv sa presunie hlavne do svalov, a to na úkor nedostatočného prekrvenia ostatných častí tela, oslabí sa para­sympatikus, čiže časť vegetatívneho nervového systému, čo sa prejaví naj­mä v tráviacom systéme a nespráv­nom nastavení imunity. To všetko sa deje za obrovského plytvania zdroj­mi energie, pretože pôvodne mal strach zachrániť náš život. Ak sa však plašíme nezmyslami, je takáto reak­cia tela, ktorá je rovnaká, ako by išlo o život, pre ľudský organizmus ná­ročná, drahá a nevýhodná. Je to ako stáť v aute s jednou nohou na spojke a druhou na plyne. Motor hučí, žerie, smrdí a auto sa trhá. Žiadny rozumný vodič to nerobí. My tak ale s naším or­ganizmom zaobchádzame.

Ak sa takto necháme desiť všet­kým, nestávajú sa z nás doslova otroci strachu, ktorí si nakoniec nechajú na sebe aj drevo rúbať?

Momentálne sme svedkami rok tr­vajúceho strachu z pandémie. Dr­vivá väčšina správ, ktoré sa na nás valili z médií, nemala iný účel, ako vyvolať strach. Niektoré nič neho­vorili dokonca ani odborníkom. Bola to záplava nezrozumiteľných čísel, indexov a ukazovateľov po­spájaných bez štipky rozumu. Vý­sledkom bol nárast úzkostných stavov, depresií, paniky a domá­ceho násilia. A navyše hlúpe stra­šenie nakoniec viedlo k rovnako hlúpym revoltám. Človek je tvor sociálny, ktorého riadiacimi sys­témami sú emócie, a tie sú nákaz­livé. Doba presiaknutá strachom robí z ľudí ovce, ktoré – ak ich ve­die slepý baran – kráčajú kam­koľvek. Väčšinou však k svojej zá­hube.

Nie sme tak jeden pre druhého nakoniec nebezpečnejší, ako boli pre našich predkov zvery a prí­rodné katastrofy?

Som síce na svete už dosť dlho, ale jaskynný život si nepamätám (úsmev). Pamätám si však dlhé ob­dobie neslobody a po jeho konci strach zo slobody u dobrých dvoch tretín svojich blízkych. Boli ako ka­náriky vypustené z klietky, ktoré sa tak boja, ako obstoja, že sa rad­šej vrátia späť za mreže. A práve z toho ťažia psychopati v politike, ktorí nám ponúkajú ochranu, aj keď ju, pochopiteľne, nie sú ani omylom schopní zabezpečiť.

Keď toto všetko zhrnieme a pod­čiarkneme, rozmýšľam, či by všetky tie generácie pred nami, ktoré zvládli spomínané tigre, mor, vojny a iné nástrahy prírody a dejín, dokázali prežiť aj toto, čo prežívame my. Sme v zvládaní stresu, ktorý nám prináša stra­chom nasiaknutá doba, lepší ako oni?

Človek bol len za posledných tridsaťtisíc rokov najmenej dvakrát takmer na vymretie, napriek tomu sa dokázal vzchopiť a nakoniec pre­ľudniť našu planétu. Takže o jeho odolnosť sa nebojím, je nesmierna a jedným z jej faktorov je nepochyb­ne aj zvládanie strachu.

foto: archív R. H., Shutterstock, Unsplash