Ako zareagujete, keď vás niekto za niečo pochváli alebo vám povie, že máte pekné oblečenie, úsmev… jednoducho čokoľvek? Budete sa červenať? Zajakávať sa? Mlčať? Klopiť zrak? Existuje vôbec niečo ako správna reakcia na pochvalu a lichôtku? Ako je možné, že zatiaľ čo niekedy vás nabudí, inokedy, naopak, zabíja vaše snaženie? A prečo je v dnešnom svete také dôležité vedieť chváliť a lichotiť?
Tento článok pre vás píšem z Austrálie, kde sú pochvala a lichotenie súčasťou národnej kultúry. V škole, v práci, v obchode, v banke, na ulici, tam všade počujete, čo sa vám podarilo, ako dobre vyzeráte alebo minimálne, že máte pekné náušnice. Ťažko povedať, či sú tieto slová súčasťou bezobsažného bla bla bla, ktorému sa hovorí small talk, alebo či sa myslia úprimne. Účely pochvál a lichôtok môžu byť rôzne – od snahy prerušiť nepríjemné ticho alebo zabiť čas cez potrebu byť slušný a urobiť dobrý dojem až po – dúfajme – potešiť druhého a spríjemniť mu deň. Ruku na srdce, my Slováci a Česi to veľmi nevieme. Keď chceme vyplniť čas hovorením, môžete skúsiť hádať, k čomu sa uchýlime – k nadávaniu na všetkých a na všetko od politiky po suseda, ale rozhodne nie ku chváleniu. „Nevieme chváliť, pretože nás to doma ani v škole nikto nenaučil. Viedli nás, naopak, skôr ku kritizovaniu seba aj druhých a hľadaniu chýb na sebe. Ak sme vyrastali v tom, že rodičia kritizovali každého suseda aj nás samých, ťažko budeme prirodzene sebavedomí a podporujúci druhých,“ hovorí Lenka Černá, kouč osobného rozvoja. Pritom vedieť pochváliť a v správnej chvíli zalichotiť je – ako si prečítate ďalej – rovnako dôležité (ak nie ešte dôležitejšie) ako mať kvalitné vzdelanie. Americký mysliteľ a jeden z priekopníkov oblasti osobného rozvoja Dale Carnegie kedysi povedal: Dajte ľuďom pocit dôležitosti a budú vás milovať do konca života. Vyzerá to jednoducho, ale len málokto ovláda toto umenie. „Problém nie je len vo výchove, ale aj v tom, že veľa ľudí myslí len na seba a všetku energiu využije na vlastné problémy – potom, pochopiteľne, nemajú kapacitu starať sa o druhých,“ mieni Lenka Černá a dodáva: „Aby ste niekoho vedeli správne pochváliť a zalichotiť mu, musíte najskôr pochváliť a zalichotiť sami sebe, pretože až potom to budete vedieť urobiť tak, aby to pôsobilo prirodzene. A nebudete mať problém prijímať pochvalu a lichôtky.“
Aké dôležité je chváliť?
„Pochvala je jednou z foriem spätnej väzby, ktoré v živote dávame aj dostávame,“ hovorí psychoterapeut Michal Mynář a pokračuje: „Spätné väzby, ktoré dostávame – najmä v detstve – sú dôležité pre začlenenie sa do spoločnosti, ale aj pre fungovanie vo vzťahoch. Ponúkajú nám možnosť pozrieť sa na seba zo subjektívnej perspektívy iného človeka.“ Správna pochvala je taká, ktorá nám dáva informáciu o oceňovaných stránkach a motivuje nás rozvíjať ich. Mala by byť ideálne nenálepkujúca a čo najviac konkrétna. Čo to znamená? Určite ste v detstve počuli pochvalu typu „ty si ale šikovná/ý“ a tak podobne, možno dokonca podobne chválite svoje deti. Ale ruku na srdce, čo vám taká pochvala povie? Čo povie vášmu potomkovi? Veľa toho nebude, tušíte správne. A môže ho vôbec nejako motivovať, keď vlastne poriadne nevie, za čo a prečo ho chválite? Keď už druhého chcete za niečo oceniť – či už dieťa alebo dospelého – je podľa Michala Mynářa dôležité povedať za čo alebo prečo, prípadne hovoriť o svojich pocitoch, ktoré vo vás jeho konanie vyvolalo, napríklad: „Ďakujem, že si išiel na ten úrad namiesto mňa, veľmi mi to pomohlo. Ušetril si mi tým čas v nabitom dni a vďaka tomu som to zvládol bez stresu.“ Takú úprimnú pochvalu adresovanú druhému však podľa odborníkov dokáže povedať len človek, ktorý má dostatok sebalásky a sebavedomia a nepotrebuje druhých, aby ho uisťovali o tom, aký je úžasný, dokonalý a bohvie čo ešte…
Ty si bol na Kube? Tak idem aj ja!
Už bolo povedané, že to, ako dokážete prijímať a oceniť seba a druhých, je z veľkej časti ovplyvnené tým, v akom prostredí ste vyrástli a ako sa k vám správali nielen vaši rodičia, ale aj učitelia alebo vedúci krúžkov. Ak bol ich prístup podporujúci a oceňujúci s prevahou pochvaly nad kritikou (rozumná miera je podľa Michala Mynářa 3 : 2 v prospech pozitívnej spätnej väzby), potom je pravdepodobné, že v dospelosti budete láskaví nielen sami k sebe, ale aj k druhým. Naopak, ak ste vyrastali v prostredí, kde sa viac kritizovalo ako chválilo, zrejme budete človek neistý, ktorý bude doslova prahnúť po pochvalách a lichôtkach, aby sa ubezpečil, že za niečo stojí. „Pre takého človeka je pochvala akýmsi ,sedatívom‘, ktoré utíši vnútorného kritika neustále vám našepkávajúceho niečo o tom, že ste na nič,“ hovorí Michal Mynář. Preto sú niektorí ľudia pre pochvalu schopní urobiť takmer čokoľvek – aby mali aspoň chvíľu pokoj. Rezignujú na seba, svoje potreby a hodnoty a robia všetko pre druhých a podľa nich, a snažia sa vyhovieť všetkým požiadavkám. Nedochádza im však, že také konanie je vlastne len šplhanie po špirále závislosti, ktorá ich núti vždy prekonať vyššiu latku, pretože to, čo už dokázali, je norma a za normálne veci predsa nikto nechváli. Takí ľudia sú profesijne možno veľmi úspešní, ale málokedy sú šťastní a spokojní. Doslova ukážkovým príkladom sú ľudia, ktorí svojho vnútorného kritika utešujú triumfovaním druhých v podobe nákupu lepšieho mobilného telefónu, lepšieho počítača, lepšej dovolenky… jednoducho, čokoľvek si viete predstaviť. Nový počítač možno vôbec nepotrebujú, takisto cestovanie ich vlastne nezaujíma, ale plánovaný výlet do exotiky a potom fotky vystavené na sociálnych sieťach im prinesú vlnu obdivu, za ktorú sú ochotní zaplatiť akúkoľvek „cenu“. Merané nielen finančnými prostriedkami, pochopiteľne…
Prečo pochvala demotivuje?
Tisíckrát už ste čítali o ľuďoch, ktorí sa snažili schudnúť a akékoľvek povšimnutie zo strany okolia, že sa „niečo“ deje, ich motivovalo k tomu, aby svoje úsilie ešte zvýšili. U niektorých ľudí to však funguje presne naopak. Pochvala pre nich nie je motiváciou, ale pomyselnou stopkou. Hneď ako niekde začujú poznámku o tom, že vyzerajú dobre a že určite schudli, zamieria namiesto do telocvične do supermarketu po čokoládu. Prečo? Nelogické? Nie tak celkom. Podľa Michala Mynářa súvisí ich reakcia s tým, čo už sme vyššie spomínali – ak človeka v činnosti, ktorú robí, poháňa iba potreba ocenenia, končí sa jeho snaha v okamihu, keď je pochválený. Je pre neho zbytočné snažiť sa ďalej. Lenže – ako správne podotýka odborník – uspokojenie onedlho pominie a „boj“ sa začne znova. A stále dokola… Úroveň nášho sebaprijatia určuje nielen mieru, v akej potrebujeme pochvalu počuť, ale čiastočne aj reakciu na ňu – či za ňu poďakujeme, či klopíme zrak, či nás motivuje na sebe ešte viac a dlhodobejšie pracovať, alebo si z nej vezmeme len krátke uspokojenie. „Pre človeka s vysokou mierou sebaprijatia je pochvala dôležitá predovšetkým ako spätná väzba, ale aj tak príjemná. Naopak, pre človeka s nízkou mierou sebaprijatia môže potreba pochvaly prerásť až v chorobnú závislosť. Väčšina z nás sa však v postoji k pochvale pohybuje niekde medzi tým,“ hovorí odborník.
„Správna“ reakcia na lichôtku
„Pochvala zabalená do lesklého papiera spoločenskej konverzácia,“ odpovedal mi Michal Mynář na otázku, ako vníma pojem lichôtka. Už som naznačila v úvode, že lichotenie je predovšetkým záležitosť spoločenskej konverzácie, pričom v niektorých situáciách sa nielen patrí, ale aj očakáva. Preto lichôtky často prikrášľujú skutočnosť a podľa mnohých nie je dobré im veriť. Niektorí ľudia však vedia lichotiť tak presvedčivo, že nemáte najmenší dôvod pochybovať o ich tvrdeniach. Tvária sa pri tom príjemne, dobre sa to počúva… prečo by ste riešili, či to je alebo nie je pravda? Lichôtka nemusí byť vždy len pochvala alebo ocenenie, podľa Lenky Černej úplne stačí, keď si v supermarkete prečítate ceduľku s menom pokladníčky a potom ju – ak niečo potrebujete – oslovíte menom. „Nech už je forma lichôtky akákoľvek, je dôležité lichotiť pre dobrý pocit, nie s motívom prospechárstva,“ upozorňuje odborníčka. Vedieť lichotiť a celkovo ovládať umenie spoločenskej konverzácie je podľa nej takisto dôležité ako byť profesionál v tom, čo robíte. To potvrdzuje aj štúdia Stanfordovej univerzity, v ktorej vedci skúmali skupinu absolventov ekonomickej fakulty desať rokov po promócii. Ich úspech vo svete biznisu nezodpovedal ich známkam, ale ich schopnosti konverzovať. Čo sa týka lichôtok, sú rôzne spôsoby, ako potešiť druhého. Všeobecne platí, že je dobré polichotiť len vtedy, ak vám lichôtka napadne, a nesnažiť sa ju zo seba dostať za každú cenu. Tiež je dobré riadiť sa zásadou, že človeku, s ktorým sa nepoznáte, je lepšie nelichotiť príliš osobne. Takže „máte krásne náušnice“ je v poriadku, ale už nie je dobré dodať: „hodia sa vám k očiam, taká súhra modrej a modrej sa len tak nevidí“. „Lichotenie je hra a prijímanie lichôtok je jej súčasťou – preto odporúčam brať to s ľahkosťou a príliš sa tým netrápiť,“ hovorí Michal Mynář. Ak vás lichôtka potešila, užite si ju a povedzte to. Ak vám pripadá prehnaná, povedzte to tiež, ale pozor na opačný extrém – falošnú skromnosť. A pretože už na začiatku sme povedali, že správne lichotiť vie (prípadne naučí sa) len ten, kto je schopný polichotiť aj sám sebe, kým otočíte stránku, máte pred sebou jednu dôležitú úlohu…
Pravidlá lichotenia
Eliška Hašková Coolidge, bývalá poradkyňa piatich amerických prezidentov a lektorka etikety a spoločenského správania pre časopis Moja psychológia
Súčasťou spoločenskej konverzácie sú aj lichôtky. Ako správne zalichotiť druhému, aby lichôtka nepôsobila neprirodzene a druhého – prípadne aj nás samých – neuviedla do zbytočných rozpakov?
Lichôtky nie sú len súčasťou spoločenského správania. Často sú jeho hnacím motorom. Pomáhajú začať plynulú konverzáciu, potešia, uvoľnia, spoja dve cudzie osoby. Vďaka lichôtkam sa topia ľady. Aby zneli úprimne, musia byť citlivo podané. Nie je nutné klamať alebo si vymýšľať. Na každom sa nájde niečo dobré alebo chvályhodné. Takmer žiadnou lichôtkou nemôžete nič pokaziť, sama od seba je inštrumentom vľúdnosti. Žiadnej lichôtke by sme sa nemali vyhýbať a tváriť sa zbytočne skromne, naopak, každú by sme mali prijať a pekne sa za ňu poďakovať. Taká vďaka poteší aj toho, ktorý ju vyjadril. Jednoducho povedané: viac lichôtok – pozitívnejší a príjemnejší svet okolo nás.
Ako zareagovať na nevhodnú lichôtku?
Ako reakciu na nevhodnú lichôtku by som odporúčala chladný úsmev bez komentára. Ak si u nejakej osoby všimnete dramatickú zmenu k lepšiemu, pokojne generalizujte a povedzte, ako skvelo vyzerá. Pri dramatickej zmene k horšiemu (napríklad v období choroby) je lepšie nekomentovať a snažiť sa baviť o pozitívnych a náladu zlepšujúcich veciach.
foto: Unsplash
