Dokáže spoznať, či človeka trápia žalúdočné problémy, či mu hrozia srdcovo-cievne poruchy, pripadne má problémy s pľúcami. Pritom nie je lekárka a človeka nemusí ani vidieť. Toto všetko a oveľa viac totiž odráža naše písmo. „V ňom sa prejavujú nielen naše aktuálne nálady a emócie, ale aj fyzický stav,“ vysvetľuje jedna z najskúsenejších slovenských grafologičiek Otília Horňáková.
To všetko sa odráža v našich rukách?
Pozor… písanie je prácou mozgu, ruka je len nástroj. Písmo tak priamo súvisí s naším myšlienkovým procesom a nedá sa sfalšovať. A rovnako ako chôdza, spôsob držania tela, gestá či mimika prezrádza o človeku veľa informácií bez toho, aby ich on vedome okoliu oznamoval.
Všetci sa v škole pritom učíme v podstate dodnes písať viac-menej rovnako. Presne podľa nalinkovaných tvarov v prváckych písankách. Tam nie je veľký priestor na individualizmus… Alebo áno?
Aj malí prváci sa od jednotnej normy začnú už v prvom ročníku odkláňať a prejavia svoju individualitu. A je nelogické, že sú za to niekedy trestaní – napríklad preto, že nepíšu pod sedemdesiatstupňovým uhlom, ale kolmo alebo doľava nakloneným rukopisom. Z pohľadu psychológie písma je to dosť nefyziologické a neprirodzené, lebo tým, že sa dieťa učí písať podľa šablóny, sa potláča jeho osobnosť!
Ako sa teda môžeme začať v písme sami prejavovať?
Väčšinou keď začne byť naše písmo dokonalé, podobné vzorom v písanke, môžu aj prváčikovia prejsť k svojmu vlastnému štýlu, ktorý sa potom ďalej vyvíja ešte aj po skončení základnej školy a závisí od veľ kého počtu rôznorodých činiteľov. Ak človek pracuje ťažko manuálne a s písaním sa do kontaktu takmer nedostáva, jeho rukopis stagnuje alebo sa degraduje – tvary písmen sa zjednodušujú. Vysokoškoláci, ktorí absolvovali množstvo prednášok, majú zase inú rýchlosť. Aj v tomto prípade síce dochádza k zjednodušovaniu, no nejde tu o zjednodušovanie tvarov jednotlivých písmen, ale o vývin takzvaných individuálnych samoznakov. Vzdelaní ľudia majú navyše tendenciu písať menším písmom. Rukopis je, skrátka, tak trochu ako kreslenie seba samého.
To všetko sa deje bez toho, aby sme si to uvedomovali? Ako malí totiž dlho píšeme s tým, že máme hlavu plnú pravidiel pani učiteľky, ako má písmenko vyzerať…
Obvykle približne v pätnástich má človek už ustálené písmo a píše viac-menej automaticky. Prestane premýšľať o písmenách a plne sa sústredí na obsah. To znamená, že písmo už obsahuje také znaky, ktoré možno grafologicky vyhodnotiť. Hovoríme, že vtedy je už písmo zrelé. Zrelé písmo v grafológii však neznamená pekné písmo!
Čo teda?
Zjednodušene by sa dalo povedať, že zrelosť písma odráža zrelosť pisateľa. Odrazí sa na ňom jeho vzdelanie, kultúrna úroveň, sociálne prostredie…
Takže sa mení neustále?
Nie. Individualizácia písma sa končí okolo dvadsiateho roku človeka a zhruba do šesťdesiateho roku je rukopis takmer nemenný. Až v priebehu starnutia sa môže, ale nemusí znova meniť.
Sama si pamätám, že som ako pubertiačka úmyselne skúšala iné sklony písma, ako bolo pre mňa prirodzené, lebo mi to pripadalo zaujímavejšie, alebo som sa snažila napodobniť niekoho, kto sa mi páčil. Nezmietla by som vás tým?
Skúsený grafológ dokáže vytiahnuť z písma človeka vždy pravdu. Nikto totiž nevie zmeniť základné črty svojho písania. Môže zmeniť len určitý počet písmových znakov. Tým, že budeme úmyselne písať inak, ako normálne píšeme, napríklad zmeníme sklon písmen, grafológa neoklameme. Zbytočne budeme písať doľava, ak je bežne náš sklon písmen na druhú stranu. Nezáleží ani na tom, či sa pisateľ pred grafológom snaží písať krajšie. Odborník snahu o podvod zistí. Každý máme totiž svoj jeden jediný rukopis. Preto zlaté pravidlo grafológie hovorí, že písmo neklame.
Čo teda grafológ na písme presne skúma a v čom vidí to, čo je typické len pre toho jedného konkrétneho človeka?
Individuálnosť písma je v podstate v nedodržiavaní tvarov, veľkostí a nadväznosti jednotlivých písmen, ktoré sú dané písmovou normou, inak povedané, líšime sa v odklone od normalizovaných tvarov. Ak by individualizácia ručného písma neexistovala a všetci ľudia by písali podľa rovnakej šablóny, nebolo by možné pisateľa identifikovať. Našťastie, každý pisateľ má iný štýl, na čom stavali už za čias Aristotela, ktorý sám tvrdil, že „rovnako ako každý človek má iný hlas, neexistujú dvaja ľudia, ktorí by mali rovnaké písmo“.
Znamená to, že sa pozriete na môj text a máte prečítaný nielen ten, ale aj mňa? Vidíte tam niečo hneď na prvý pohľad?
Tak ako každý človek pri prvom stretnutí s cudzou osobou. Aj vtedy nadobudneme nejaký predbežný dojem, na základe ktorého si potom urobíme dočasný úsudok o osobe, s ktorou sme sa letmo zoznámili. Takýto úsudok si robí aj grafológ pri prvom pohľade na rukopis, ktorý má analyzovať. Prvú informáciu o jeho autorovi mu poskytne veľkosť písmen, ich sklon, spoje, viazanie, tlak, rytmus a ďalších približne dvadsaťpäť znakov, pričom všeobecne platí, že každý znak má viac významov, od pozitívnych po negatívne. Pre grafológa má síce význam každý jeden, no až tri rôzne znaky potvrdzujúce rovnakú vlastnosť znamenajú, že ju pisateľ skutočne má.
Čo všetko sa teda z písma dá vyčítať?
V oblasti intelektuálnych schopností skúmame logiku, jasnosť myšlienok, mentálnu aktivitu, intuíciu autora… V oblasti pracovných schopností je to koncentrácia, pozornosť, stálosť a vytrvalosť v práci, rýchlosť myslenia, riadiace schopnosti, vnútorná organizovanosť či kreatívnosť. A v oblasti osobných charakteristík zase emotívnosť pisateľa, sentimentalita, stupeň extro- či introverzie, utiahnutosť, prispôsobivosť novým situáciám, kontrola vnútorných popudov, citlivosť, pevnosť v postojoch, agresívnosť alebo aj diplomacia.
Už toto je takmer všetko, vy však spomínate, že ani tým sa to nekončí a na základe písma vie grafológia zhodnotiť aj zdravotný stav pisateľa…
To je pravda. Rukopis totiž presne odráža fyzický, duševný aj duchovný stav pisateľa. Nerovnováha medzi priestorom, tvarom, pohybom a tlakom napríklad prezrádza citovú nezrelosť a nedostatok zdravia pri písaní. Jednoduché známky únavy, depresie a vyčerpania možno často vidieť zase v klesajúcich riadkoch a klesajúcich koncovkách slov. Písmo tak prezradí nielen to, aký je pisateľ, ale aj to, či mu hrozí vážna choroba. Ako som už spomínala, ruka, ktorá píše, je nástroj. Vedie ju mozog, v písme sa teda prejavujú tak momentálne nálady a emócie, ako aj fyzický stav, čiže pretrvávajúce či nastupujúce ochorenia. Samozrejme, grafológ jednoduchšie odhalí psychické problémy. Je totiž známe, že napríklad pisateľ v povznesenej nálade píše väčšie písmená ako pri melanchólii a problémoch.
Práve preto sa grafológia využíva často v psychológii či psychiatrii. Aké informácie dokážete lekárovi poskytnúť?
Ide predovšetkým o stanovenie chronického stresu, depresívnych a úzkostných stavov, fóbií a obsesií, samovražedných tendencií, ale aj toxikománie, alkoholizmu a iných prejavov, ktoré sa dajú z písma pomerne dobre odhaliť.
To sú veľmi intímne a zraniteľné informácie. Zaväzuje vás niečo ako lekárske tajomstvo?
Áno, mlčanlivosť grafológa, ústna aj písomná, je povinná pre všetky informácie, ktoré dostane od svojho klienta. Zároveň pracuje výlučne na autentických rukopisných dokumentoch. Ak je však analyzovaná osoba maloletá, grafológ je oprávnený oznámiť rodičom či učiteľom všetky údaje, od ktorých možno očakávať priaznivý psychický vývoj dieťaťa.
Súhlasia s vašimi podozreniami lekári vždy?
Tak lekári, ako aj grafológovia si všimli určité súvislosti medzi chorobami a znakmi rukopisu, čo znamená, že rukopis môže byť pomocným diagnostickým nástrojom. Samozrejme, nie je možné diagnostikovať konkrétnu chorobu z písma. Vieme však z neho určiť nejaké vplyvy, ktoré narušili prirodzený a zdravý vývoj osobnosti. Určovanie diagnóz ani nie je prácou pre grafológa, akákoľvek diagnóza by mala byť stanovená iba lekárom. Väčšina serióznych grafológov diagnostikovať konkrétnu chorobu z písma aj odmieta. Okrem zjavných prípadov, ako je napríklad artritída, ktorá postihuje pohyblivosť kĺbov ruky a prstov, alebo Parkinsonova choroba.
Vy ste však spomínali, že niektoré znaky v písme naznačujú aj ďalšie ochorenia…
Áno, na choroby pľúc poukazujú klesajúce riadky a slová na konci riadka, rozkúskovanosť písmen, prerušenie ťahu, oslabovanie tlaku v dlhých ťahoch a menší tlak v pravej časti horných dĺžok. Žalúdočné a črevné problémy v počiatočnom štádiu zase ukazuje predovšetkým prítomnosť torzií, čiže prehnutých dlhých písmen v spodnej časti. Rozhodne to však nenahrádza medicínske zhodnotenie problému. Vždy sa snažíme odporučiť pisateľovi návštevu lekára.
Spomínané znaky, ktoré grafológovi toto naznačujú, vidí každý rovnako? Alebo platí, že koľko grafológov, toľko názorov?
Môže sa stať, že rôzni grafológovia ten istý rukopis či podpis analyzujú a hodnotia inak. Používajú vo svojich analýzach iné slová, iný slovosled, ale podstata je vždy tá istá, pretože pracujú rovnakými postupmi. Takisto sa môže stať, že rôzni maliari tú istú krajinku nenamaľujú rovnakým spôsobom, ale každý po svojom, no konečný výsledok je rovnaký.
foto: Unsplash
