Myslím to s tebou dobre, ver mi! Ono je to tak. Človek si nedokáže vybrať, do akej rodiny sa narodí. Niekomu vložia do úst zlatú lyžičku, niekto sa prvýkrát nadýchne do vojnového vzduchu, ktorý páchne sírou a strachom. Taká je lotéria zrodenia a zázemia, ktorú spracovávame vedome až v dospelosti so všetkými za a proti. Čo však, ak sa stane, že niekto len tak, nič bábätkovsky netušiac, pribudne do toxickej rodiny?
Daj si povedať, nechcem ti zle! Nikto to nikdy s tebou nebude myslieť tak dobre ako ja, lebo som tvoja matka! To bola mantra, na ktorej som vyrastala spolu so sestrou mladšou o dva roky. Človek si povie, že dohováranie rodiča zanovitému pubertiakovi je absolútne v poriadku, ale len za predpokladu, že to so svojím dieťaťom naozaj myslí dobre. A to nebol úplne náš prípad,“ začína svoje rozprávanie mladá žena, ktorá má už bližšie k štyridsiatke než k tridsiatke a ktorá sa v rámci zachovania svojej pohody a podstaty rozhodla od rodiny odstrihnúť. Svoj príbeh nám preto, z pochopiteľných dôvodov, poskytla anonymne – hovorme jej teda Lucia.
DIEVČA ZO SLUŠNEJ RODINY
„Stálo ma to veľa síl, sĺz aj veľa hodín u terapeutky, kým som konečne pochopila, čo sa mi to deje. Viete, v živote stretávate rôznych ľudí. Niektorí vás pozdvihnú a poskytnú vám podporu, kedykoľvek ju potrebujete. No a potom sú tu takí, ktorí vás strhnú na dno alebo dokonca pod seba a s chuťou si kopnú. Ešte bolestivejšie je to, ak ide o vašu najbližšiu biologickú a naoko milujúcu rodinu. Prečo naoko? Lebo láska takto nemá vyzerať a naozaj ani nevyzerá. Materinskú lásku som paradoxne pocítila až vtedy, keď som sa zoznámila s manželom a do života mi vstúpila moja svokra,“ hovorí Lucia s náznakom sarkazmu. Vyrastala v neveľkom okresnom meste na strednom Slovensku, v slušnej, usporiadanej rodine. Financií nebolo nikdy málo, ale ani priveľa. Tak akurát na jednu dovolenku za rok a štedrú nádielku pod stromčekom. Áno, na prvý pohľad by sa zdalo, že je všetko tak, ako má byť, ak nie ešte lepšie. No podľa Lucie bola realita iná. Prístup rodičov, ale najmä mamy a neskôr aj sestry dnes pomenováva ako manipulatívny a toxický.
TO SI MALA URČITE IBA ŠŤASTIE
„Ako dieťaťu sa vám to čudné nezdá. Áno, porovnávate sa s vrstovníkmi, vidíte nejaké rozdiely, ale nie ste schopní rozšifrovať, čo presne sa vám deje. Rozumiete len tomu, že vám rodičia opakujú, aké problémy s vami sú, a vy im z lásky nechcete pridávať. No dnes už viem, že mama ma celé moje detstvo pod rúškom materinskej dobroty nútila veriť, že moje pocity, nech už sú akékoľvek, sú v daný moment neakceptovateľné, nesprávne alebo neslušné, a teda aj problematické. Nikdy som sa nesmela hnevať. Na nikoho a už vôbec nie na ňu. Ak sa to stalo, spustila sa lavína predstieraného zhrozenia a citového vydierania o tom, ako ma nikto nikdy nebude mať rád a ako veľmi je zo mňa sklamaná. Lebo dobré dievčatá poslúchajú, kontrolujú sa a nepýtajú sa prečo.“ To Luciinu hlavu napumpovalo pocitmi menejcennosti a negatívnymi myšlienkami, a ako vraví, ich miera sa stupňovala najmä vo chvíli, keď sa mali udiať dôležité kroky v jej živote. „Nemohla som si vybrať budúce povolanie, strednú školu som musela študovať v meste, v ktorom sme bývali, a hoci som chcela smerovať k zdravotníctvu, nasilu som musela nastúpiť na ekonomický smer, lebo tak to bolo podľa mojich rodičov správne. Úspechy v škole sa u nás zľahčovali, mama vždy rada podotkla, že to som určite mala iba šťastie, a otec nemo pritakával. Neskôr som si všimla, že na rovnakú vlnu nabehla aj moja mladšia sestra, ktorá v takýchto situáciách len čakala na to, aby rodičom sekundovala,“ vracia sa roky naspäť Lucia. Už vtedy tušila, že by to takto byť nemalo, uzatvárala sa do seba, a keď nemusela, doma s nikým jednoducho nekomunikovala.
HÁDAM NEČAKÁM, ŽE MA BUDÚ ZBYTOČNE ŽIVIŤ
Situácia sa však vyostrila po tom, čo Lucia doma načrtla, že by chcela študovať ďalej a urobiť si vysokú školu. „Kým normálni rodičia by svoje deti podporili, ja som si o sebe vypočula, či si myslím, že tam čakajú na také tupelo, ako som ja. Nehovoriac o tom, že mi dali jasne najavo, že hádam nečakám, že ma budú ďalších iks zbytočných rokov živiť, keď treba začať prerábať dom. Nech mi teda ani nenapadne z rodinnej peňaženky vyťahovať peniaze ďalej,“ spomína mladá žena.Nedala sa. „Na prihlášku aj na autobus mi vtedajších tisíc korún dala babička z otcovej strany a ja som si prvýkrát proti vôli rodičov presadila svoje a dovolím si povedať, že tento vzdor mi zachránil život,“ cítiť v jej hlase smútok.
STRIH
Na vysokú školu sa nielen dostala, ale ju aj úspešne dokončila a vzápätí sa natrvalo usadila v Bratislave. Neskôr si tu založila vlastnú rodinu. „Vtedy som ešte dúfala, že ak na vlastných nohách naozaj vydržím stáť bez toho, aby to našich čokoľvek stálo, budú spokojní a naše vzťahy sa upravia. Nič, čo som urobila, im však nebolo dosť dobré a po tom, čo sa z mojej sestry stala slobodná matka, akoby sa celá rodinná frustrácia a nenávisť obrátila ešte ostrejšie proti mne. Akýkoľvek úspech, ktorý som dosiahla, samozrejme, nebol dostatočný a opäť to v ich očiach bolo len šťastie, o ktoré som sa podľa nich mala podeliť so sestrou, ideálne v podobe finančnej podpory, lebo ona, chúďatko, mala v živote len smolu,“ šokuje svojou skúsenosťou Lucia. Stále ich však brala takých, akí sú. Sú to jej rodičia, iných nemá… „Ale ty máš babku, neboj. Tá si ťa nedá. Nepočúvaj mamičku, ona ti všetko len zakazuje, nevie, čo je pre teba dobré,“ počula mamu zrazu dohovárať jej malému synovi, ktorému práve zakázala zjesť nanuk namiesto raňajok. Možno banalita, malá kvapka v tom všetkom, ako sa k nej rodičia správali, ale posledná. Jej pohár trpezlivosti práve pretiekol. „Bolo to ako červené súkno, ktoré práve rozprestreli býkovi pred očami. Ja som maminu manipuláciu zažívať musela, ale môj syn
nemusí. A povedala som si dosť,“ hovorí Lucia, ktorá sa od svojej toxickej rodiny jednoducho odstrihla. Mame niekoľkokrát navrhla, aby aspoň ona podstúpila terapiu u psychológa, ak sa chce stretávať so svojím vnukom, no zožala akurát výsmech a kopec urážok. „Pravdupovediac, nič iné som ani nečakala, ale už akoby sa ma to nedotýkalo. Je to niekoľko mesiacov, čo som rodičov a sestru nevidela. Na Vianoce sme si len zavolali a každý pokus o verbálny atak som zrušila tým, že som pohrozila zložením,“ prezrádza Lucia. Nechcela to takto a nie je jej to jedno. „Kým však mama nechápe moje pocity a odmieta terapiu či akúkoľvek zmenu v postojoch a správaní, myslím, že sa dopredu nepohneme,“ dodáva otvorene.
VINA, STRACH A POVINNOSŤ
Definovať toxického rodiča je zložité. Nejde totiž zatiaľ o lekársky termín ani o jasne definovaný pojem. „Keď ľudia alebo pacienti hovoria o toxických rodičoch, zvyčajne opisujú rodičov, ktorí sa neustále správajú tak, že vo svojich deťoch vyvolávajú pocit viny, strach alebo povinnosť, pričom ich konanie nie je izolovanou udalosťou, ale vzorcom správania,“ hovorí psychologička Dana Poláková, ktorá však upozorňuje, že pri tom stále treba mať na zreteli, že aj rodičia sú ľudské bytosti. „To znamená, že aj oni môžu robiť chyby a robiť potenciálne škodlivé veci svojim deťom, no neúmyselne. Vtedy však majú snahu zlepšiť sa a chyby napraviť. Toxický rodič sa, naopak, viac zaujíma o svoje vlastné potreby než o to, či svojím správaním potomkom ubližuje,“ dodáva.
A ČO JA?!
Vo svojej prapodstate ide podľa odborníčky o druh egocentrického správania, keď rodič môže byť emocionálne nedostupný, narcistický, respektíve neprejavuje záujem o veci, ktoré sú dôležité pre jeho potomka. Akoby sa svet točil len okolo neho, a nech rozpráva alebo rozhoduje o čomkoľvek, výsledkom je zas a znova len to, čo vyhovuje jemu. A dieťaťu dokonca aj dávno po osemnástke z toho vypadáva dookola tá istá otázka – a čo ja? „Toxickí rodičia navyše nekončia pri sebe, majú pocit, že majú právo aj už dospelým potomkom zasahovať do súkromia, nedovolia im robiť vlastné rozhodnutia a sú voči nim neustále kritickí. Charakteristické je aj manipulatívne správanie, keď sa rodič môže snažiť ovládať dieťa tým, že sa pomocou pocitu viny alebo hanby hrá s jeho emóciami. Alebo, naopak, mlčí výrazne manipulatívnym a vydieračským spôsobom. A neupustí od toho, až kým frustrovaný potomok unavený ich taktikou nepodľahne a oni tak nedosiahnu svoje,“ varuje psychologička. Opäť pripomína, že vybuchnúť a nahnevať sa môže každý rodič, ak je to však konštantný vzorec správania, ktorý si dieťa pamätá už z detstva, je podľa nej vysoko pravdepodobné, že to na potomkovi zanechá následky.
NEŽELANÁ GENETIKA TOXICIZMU
Rodina – bez ohľadu na to, akú má podobu – má významný vplyv na pocit vlastnej hodnoty, vnímanie druhých, dôveru v nich a na celkový pohľad na svet. „Keď si uvedomíte, že ste boli vystavení toxicite, môže byť užitočné alebo dokonca oslobodzujúce zistiť, že správanie, ktorému ste sa naučili, je rovnako toxické. Nie je to však nič nezvrátiteľné a história sa v tomto prípade nemusí opakovať,“ upozorňuje Poláková, podľa ktorej je prvým krokom uvedomiť si, že prostredie, v ktorom človek vyrastal, formovalo aj jeho. „Nemôžete sa totiž zmeniť, kým nepochopíte a neprijmete, že mnohé z rodičovského správania ste podvedome prebrali,“ vysvetľuje. Dodáva však, že to môže byť náročnejšie, ako čakáme. Aj ako dospelí totiž môžeme byť stále pod vplyvom rodičov. „Mnohí akoby doslova čakali, že im dá niekto zvonku povolenie z tohto vplyvu uniknúť. No tou osobou, ktorá sa môže rozhodnúť zmeniť a vziať svoj život do vlastných rúk, ste len a len vy,“ pripomína.
foto: Unsplash
