Na jednej strane je jeho meno synonymom úspechu. Inak sa viac ako 40 rokov na scéne, 16 albumov, skoro 4 milióny predaných nosičov, 10 muzikálov a nespočetné množstvo koncertov totiž nazvať nedá. Na druhej strane je človekom, ktorého život poriadne skúšal. A začal už odmalička, vo veku, ktorý si ani nedokáže poriadne pamätať. A pokračoval, keď sa sám stal rodičom. Kým v detstve mu zobral rodinu, v dospelosti dieťa. Napriek tomu spevák Michal David trvá na tom, že keď máte „pár přátel, co umněj za to vzít“, dá sa nielen žiť ďalej, ale dokonca nonstop…
Keď som do internetového vyhľadávača zadala k vášmu menu slovo detstvo, doslova sa na mňa zosypali články, kde sa to hemžilo slovami katastrofa a hrôza. Tak si to sám pamätáte?
Dieťa si vždy pamätá skôr tie pekné veci, ale prinajmenšom to nie vždy bolo jednoduché. Do mojich štyroch rokov sa totiž rodičia o mňa stále bili. Chvíľu som bol s mamou, chvíľu s otcom. Potom som už ani nevedel, kam patrím. Nakoniec nás súd rozdelil. Sestru zverili otcovi a mňa mame.
Pýtal sa vás niekto, či to sami takto chcete?
Keď sa naši rozvádzali, sudca to chcel vedieť. A pamätám si, že ja som chcel ísť k mame. Otec bol totiž prísnejší, chcel mať vo všetkom poriadok, a ja som bol už vtedy taký malý bohém, ktorý veľmi nemal rád nalinajkovaný život. Myslím teda, že súd rozhodol správne.
Vaša mama však patrila k slávnej cirkusovej rodine Kludsky a jej život varietnej umelkyne nešiel celkom zladiť s materstvom, takže ste načas skončili v detskom domove.
Nebol to celkom detský domov, skôr taká celotýždňová internátna škola, a na víkendy si ma brávala domov. Možno preto som to nikdy necítil ako nejakú krivdu. Bol som medzi deťmi, mal som nejaký režim a bolo o mňa postarané, kým doma som bol v podstate jedináčik, na ktorého mama nemala popri práci čas. Nemám to teda v hlave uložené ako nejakú zlú spomienku ani ako miesto, kde som sa necítil dobre a ubližovalo sa mi tam.
Každé dieťa však chce byť asi radšej s rodinou. Vy ste sa navyše narodili do jednej celkom slávnej. Uvedomovali ste si to? Cirkus Kludsky je totiž značka, ktorá bola známa po celej Európe, a podľa niektorých zdrojov práve ním bol inšpirovaný seriálový Cirkus Humberto.
Viac-menej nie. Keď sa do toho narodíte, tak vám nedochádza, že je to nejaká iná rodina, ako majú ostatní. Druhá vec je, že v čase socializmu sme už takí slávni neboli. Starí rodičia prevádzkovali už len varieté a nemali s tým slávnym cirkusom v podstate už nič spoločné. Ten skončil s mojím prastrýkom Karlom Kludským mladším, ktorý sa snažil zachrániť aspoň cirkusové zvieratá. Tých mali okolo sedemsto, preto im chcel nájsť v Afrike nejakú rezerváciu, no Nemci loď, ktorá tam s nimi smerovala, potopili. Zvyšok rodiny pracoval už len v rámci československých štátnych varieté, hoci stále chodili aj do zahraničia. Boli sme v Holandsku, Bulharsku, Taliansku…
„Boli sme a stále sme šťastná rodina, aj keď prišli strašné veci a mali sme pocit, že pre nás nastal koniec sveta.“
Práve v Taliansku mama dostala v šesťdesiatych rokoch dvojročné angažmán. Jej síce štát vycestovať dovolil, ale vás nepustili. Opäť ste teda putovali do domova…
Režim to takto robil. Keď niekto cestoval na Západ, nikdy tam nepustili celú rodinu, aby si zabezpečili, že ne-emigrujú. Vedeli, že keď dieťa nechajú doma, mama sa poň väčšinou vráti.
To ste už boli väčší, ani vtedy ste jej to nemali za zlé, že vás takto odložila?
Nie, lebo už o dva mesiace sa jej podarilo na ambasáde, kde museli podpísať nejaké „miestoprísažné vyhlásenie“, vybaviť, aby som do Talianska mohol odísť s ňou. Nakoniec po mňa prišla práve v auguste 1968. Dodnes si pamätám, ako som sedel v domove pri okne a sledoval tanky, ktoré prechádzali pražským Smíchovom…
To bolo doslova len tak-tak. Keby to povolenie získala len o pár dní neskôr, už by vás asi nikam nepustili.
Pamätám si, že to bolo naozaj unikátne. V deň, keď prišla, ma de facto hneď zobrala a odišli sme. Neskôr by to zrejme naozaj nebolo možné.
Ale ani v Taliansku ste nakoniec neboli spolu. Opäť ste skončili v internátnej škole…
Tam som chodil až druhý rok. Dovtedy som sa viac-menej učil reč a užíval si nové kamarátstva. Taliani boli skvelí. Už z podstaty sú tam deti milované, takže som si užíval naozaj krásne detstvo v spoločnosti priateľov mojej mamy, a vôbec širokej rodiny. Až potom som nastúpil do kláštornej školy, kde nás vychovávali mníšky. Mama si ma však znovu vždy brávala na víkend. Navyše práve v tom kolégiu som sa začal učiť hrať na organe. Matka predstavená totiž zistila, že mám talent, a začala ma učiť hrať. Potom som hrával na všetkých nedeľných omšiach, najskôr s ňou a potom už sám. A začalo mi byť definitívne jasné, že to, čo chcem v živote robiť, je práve muzika.
Tým, že ste zostali s mamou, ste však definitívne stratili otca, ktorý sa rozhodol aj so sestrou po sovietskej okupácii emigrovať.
Otec mal doma ako dieťa z buržoáznej rodiny celý život problémy. Prastarí rodičia patrili ako majitelia továrne na slávne harmoniky Kebrdle k pražskej smotánke. Po štyridsiatom ôsmom im ju však komunisti zhabali a otcovi nedovolili študovať. Už koncom päťdesiatych rokov sa teda prvýkrát pokúsil o útek. Vtedy sa mu to nepodarilo a za pokus o opustenie republiky skončil vo väzení. Režimu mal teda plné zuby, v šesťdesiatom ôsmom tak vzal svoju druhú manželku aj sestru a odišli do Švajčiarska.
Rozlúčil sa s vami? Vedeli ste, kde je?
Nie. To sa vtedy nedalo. Takže sme sa stretli až po desiatich rokoch vďaka hercovi Ivanovi Vyskočilovi, ktorý mal pre mňa od otca niekoľko listov. Otec sa totiž druhýkrát oženil práve s jeho sestrou. Keď som mal osemnásť, náhodou sme sa stretli v divadle ABC. To som ešte používal svoje pôvodné meno a on prišiel za mnou a pýta sa: „Ty si Vláďa Štancl a hráš v kapele Kroky s Janou Kratochvílovou?“ Keď som prikývol, hovorí mi: „Ja som tvoj strýko a mám pre teba list od otca.“ Vtedy som sa prvýkrát dozvedel, čo je s otcom. Zrejme ma Ivan dlho nemohol nájsť.
Podarilo sa vám znovu nadviazať vzťah?
Áno. Všetko mi vysvetlil a znovu sme k sebe našli cestu, takže som za ním aj za sestrou začal chodiť do Švajčiarska, v čom ma nakoniec veľmi podporovala aj mama.
Platilo to aj o sestre, ktorá, naopak, pretrhla vzťahy s mamou? Našli sa nanovo aj ony dve?
Nejaký vzťah nadviazali, ale už nie taký vrelý. Sestra za mamu považovala Evu Vyskočilovú, ktorá ju desať rokov vo Švajčiarsku vychovávala. To sa pod ich vzťah s našou mamou podpísalo.
„Som vďačný za všetko, čo ma v živote stretlo, za to, čo sa mi podarilo, ale nakoniec aj za to všetko, čo som musel prekonať.“
Svoju rodinu si kompletnú v podstate ani nepamätáte, keďže sa začala rozpadať krátko po vašom narodení. Je aj to dôvod, prečo si, naopak, svoju chránite, nech sa deje, čo sa deje? Pritom to v šoubiznise nie je nič ľahké. Na druhej strane viem, že keď ste sa s manželkou spoznali, vôbec netušila, že do nejakého šoubiznisu patríte.
Priznám sa, že som bol dosť prekvapený, že ma nepozná. Ale ono to bolo obojstranné. Ani ja som netušil, že je známa tenistka, ktorú by som mal, naopak, poznať ja. Väčšinu roka chodila po svete, začala v januári na Australian Open a potom sa sťahovala do Ameriky, takže viac ako tri štvrtiny roka nebola doma. Na druhej strane to malo niečo do seba. Vedel som, že ak spolu začneme žiť, tak to nebude preto, že som Michal David, ale preto, že sú medzi nami vzájomné sympatie.
Keď tak človek prebehne váš život do tohto obdobia, tak má pocit, že vám začal konečne vychádzať. Že ste doslova naskočili na šťastnú vlnu…
No tak vychádzať… Ono to bolo tak, že pre to človek musel niečo urobiť. Nič som nedostal na zlatom podnose. Samozrejme, že som bol vďačný za nejakú popularitu, ale bolo za tým strašne veľa práce. My sme s Krokmi hrávali osem koncertov týždenne po celom Československu. Od rána od ôsmej som bol v štúdiu, nahrávali sme muziku ďalším kolegom, odtiaľ sa šlo rovno na koncert a domov som niekedy prišiel o druhej v noci.
Ako to išlo dokopy s rodinou? Nebolo ťažké zostať nohami na zemi?
Samozrejme, že prišli chvíle, keď bol človek veľmi blízko toho, aby sa nechal omámiť slávou. Ale zároveň mi vždy blikalo v hlave – takto by som sa správať nemal. To ma vždy udržalo pri zemi a myslím, že môžem s čistým svedomím povedať, že som nikdy nejako nevyskakoval. Navyše vďaka tomu, že manželka tento kočovný život po hoteloch poznala tiež, presne vedela, čo prežívam aj čo je to za povolanie.
Pred časom však médiá priniesli informáciu, že ste sa priznali, že ste jej boli neverný…
To bolo v čase, keď sme vo vzťahu prežívali krízu. A to odcudzenie bolo obojstranné. Našťastie sme to prekonali, dali sa znovu dohromady a opäť to medzi nami fungovalo. Som totiž človek, ktorý rodinné zázemie potrebuje a rodina bola vždy u mňa na prvom mieste.
Nedávno ste s manželkou natočili videoklip k pesničke Náš cieľ, ktorú ste pre ňu napísali. Keď som si ho pozrela, uvedomila som si, že je plný šťastných záberov z rodinného archívu, hoci ste prechádzali aj zúfalstvom…
Boli sme a stále sme šťastná rodina, aj keď prišli strašné veci a mali sme pocit, že pre nás nastal koniec sveta. Postupne však pochopíte, že stále má zmysel kráčať dopredu.
Ale dovtedy človek asi zúfa, najmä keď sa mu stane to najhoršie, čo sa rodičovi môže stať, a príde o dieťa. Vám mladšiu dcéru Mišku zobrala rakovina.
Samozrejme, že keď Miška odišla, mali sme pocit, že sme zomreli s ňou, ale stále tu bola Klárka. A vedeli sme, že nás potrebuje, že potrebuje, aby sme sa o ňu postarali. A tak teda musíte vstať a aj cez bolesť ísť ďalej. Nemôžete sa na ňu vykašľať a povedať si, že pre vás už nič nemá zmysel. Tak to nefunguje. Takže vykročíte a zistíte, že vám veľmi pomáha práca. Jednoducho sa do nej zahrabete, aby ste nemali čas premýšľať. A medzitým čas pracuje pre vás. Síce nič nevyrieši, ale pomáha. To bolo nakoniec obdobie, keď som napísal muzikál Kleopatra. Zároveň si uvedomíte, že nie ste jediný, že sa to stáva mnohým ľuďom a že ste možno nedostali šancu zachrániť svoje dieťa, ale môžete pomôcť iným. Aj preto práve teraz, presne dvadsaťpäť rokov od Miškinej smrti, vydávam do angličtiny prespievanú pesničku Pár přátel, ktorá sa stala niečím ako hymnou nadácie Preven vo Washingtone podporujúcej ľudí s rakovinou.
Do akej miery sa človek vyrovná s tou bezmocnosťou, ktorú ste spomínali, že vám osud nedal žiadnu šancu zachrániť svoje dieťa?
V tej chvíli nám nezostávalo nič iné, len veriť lekárom. A videli sme, že robili, čo vedeli a čo sa dalo. Dnes už by možno dokázali viac, ale vtedy sa nedalo robiť nič iné. Takže si človek uvedomí, že nie je čo vyčítať ani im, ani sebe.
Množstvo párov sa v takejto chvíli natoľko zamotá v sieti výčitiek, že sa jeden druhému doslova stratia a rodiny sa rozpadnú.
Hovorí sa, že buď takáto vec ľudí rozdelí, alebo spojí. Nás to spojilo. Sme s manželkou asi spriaznené duše. Cítili sme, že ak to máme zvládnuť, máme väčšiu šancu, keď budeme spolu, ako keby sme boli od seba.
Pár rokov nato vaša staršia dcéra, ktorá mala pred sebou ešte školu, neplánovane otehotnela, a viem, že po tom, čo zomrela Miška, jej ani nenapadlo, že by dieťatko nedonosila. Videli ste to takto celá rodina?
Absolútne. My sme to prijali ako hotovú vec, ako výzvu. Brali sme to tak, že by mala, samozrejme, doštudovať, preto sme jej hneď povedali, že sa o vnúča postaráme. Tam nebolo žiadne rozhodovanie o tom, či by si to mala alebo nemala nechať. Od prvého momentu sme ju v tom tehotenstve podporovali. Potom sa Sebík narodil a my s manželkou sme prebrali výchovu, aby Klárka mohla ďalej študovať.
Čo ten jeho príchod do rodiny pre vás znamenal? Svojím spôsobom ste mu boli s manželkou rodičmi…
Znovu to doma ožilo. Vždy keď príde do domu dieťa, tak je to radosť. Pre nás bola po Miškinej smrti dvojnásobná. Opäť bolo u nás veselo. Sebík je totiž jeden fantastický chlapec.
Keď sa teda obzriete za seba, čo tam vidíte? Je to, čo máte za sebou, predsa len šťastný život?
Určite. Som vďačný za všetko, čo ma v živote stretlo, za to, čo sa mi podarilo, ale nakoniec aj za to všetko, čo som musel prekonať. Samozrejme, že sa nikto nechce ocitnúť na dne, ale osud niekedy neovplyvníte a ten život musíte prežiť taký, aký je. Ako ja hovorím, človek má žiť nonstop, mať pár svojich priateľov a svoju lásku z pasáže. O tom nielen spievam, to aj žijem.
Foto: redakcia
