Občas videla, že otec mamu chytil za ruku alebo dokonca objal. Málokedy sa však satlo, že by ju oslovil inak ako nadávkou. Myslela si však, že je to normálne. Takto isto sa totiž správal dedo k babičke. Vulgárne. Jeden aj druhý boli hlavou rodiny, tak možno majú na to právo, snažila sa nejako si to v tej malej detskej hlávke vysvetliť. „Nič iné sme odmalička nezažívali, nemala som odkiaľ vedieť, že takto to nemá byť,“ hovorí Monika Růt, v ktorej rodine akoby sa domáce násilie doslova dedilo. Z babky na mamu a z mamy na ňu. Všetky ho zažívali, aj keď si dlho chcela myslieť, že ona nie…
Čím bola väčšia, tým viac si uvedomovala, že to, čo sa dialo doma, bolo peklo. Akokoľvek bola zvyknutá na nadávky, ktoré brala už ako normu, toto bolo za hranicou. „Otec totiž mamu fyzicky mlátil. Čokoľvek mal poruke, schytil to a tým nás udieral. Alebo nás budil o polnoci, aby sme šli maminku, ktorá pred ním utekala z domu, hľadať. Popri tom všetkom totiž trpela schizofréniou, a tak sa mu nijako inak nedokázala brániť,“ spomína Monika. Ak je táto choroba rozpadom osobnosti, tak mama sa podľa nej rozpadala doslova a do písmena. Psychicky aj fyzicky. Chorá, dobitá a zúfalá nevidela totiž žiadnu šancu na únik. To, čo ju držalo pri jej otcovi, nemalo nič spoločné s akýmkoľvek citom. „To bol čistý štokholmský syndróm, spojenie obete a tyrana, ku ktorému týraný napriek tomu cíti nepochopiteľný súcit,“ hovorí mladá žena, ktorá si zároveň pamätá chvíle, keď mama akoby precitla a snažila sa so všetkým skončiť a zobrať si život. Asi štyrikrát ju našli v posteli plnej tabletiek, ktorými sa otrávila. Vtedy vždy skončila v psychiatrickej liečebni a ona a brat sami s otcom doma. „To boli tie najhoršie momenty. Otec k nám totiž absolútne nič necítil, tam nebol žiadny vzťah, nebol ho schopný,“ sťažka sa nadýchne. Je to naozaj boľavé spomínanie na to, ako sa dve deti – jedno malé a jedno ešte menšie, vystrašené a utiahnuté, snažili prežiť. Lebo ľudí, na ktorých by sa mohli obrátiť, okolo seba nemali. „Otec nám všade robil hanbu, všetkým sa vyhrážal, takže kamaráti sa od nás odťahovali alebo sa nám smiali – mama v blázinci a nenormálny otec.“ Nikto k nim ani nechodil. „To sa, samozrejme, ani nedalo čudovať,“ dodáva.
Dcéru pred ňou zatváral a nechal plakať, teraz ju chce vychovávať.
MUŽ JE HLAVA RODINY, MÔŽE AJ TRESTAŤ
Monika si vytvorila svoj svet. Svet, v ktorom nič z toho, čo zažívala v realite, neexistovalo, svet, kde bolo dobre a bezpečne. A vždy ak sa dalo, sa snažila byť mimo domu, vonku s kamarátkami. Keď sa dnes obzrie za seba, paradoxne tam vidí celkom veselé dievča. „Už vtedy som sa totiž snažila vo všetkom nájsť to dobré.“ Hoci to navonok vyzeralo, že to aj vďaka tomu vnútornému optimizmu zvláda, vnútri si niesla jednu traumu za druhou. „Cítila som sa ako nula, nepripadala som si dosť dobrá, dosť pekná, dosť nič…“ hovorí otvorene o dôvodoch, pre ktoré začala trápiť svoje telo nekonečným cvičením a hladom. Doma podporu nenašla, a keď sa dostala k lekárovi, už jej prvý pokus zveriť sa s tým zmietol zo stola. Všetko, čím trpela, bola podľa neho len puberta. A z tej raz vyrastie. „Zostala som úplne bez pomoci. Každý, kto s anorexiou bojoval, pritom vie, že zostať na to sám je peklo. Každý deň máte pocit, že na to umriete,“ dodáva. V osemnástich tak prišli panické ataky. Práve vtedy však stretla muža, ktorý sa nakoniec stal jej rodinou. Prvou ozajstnou v živote. Zaľúbená síce bola už predtým, ale veľmi rýchlo pochopila, že si našla vlastne kópiu svojho otca – chladného narcisa. „Náš vzťah bol v podstate o dennodennom ponižovaní,“ hovorí mladá žena, ktorú však roky týrania doma naučili nič iné nečakať. „Bola som, presne tak isto ako babička a maminka, presvedčená, že muž je hlava rodiny, on rozhoduje a môže aj trestať.“ Ani jej nenapadlo brať nohy na plecia, veď ju k nemu predsa niečo stále priťahuje. „Aj tyran je totiž väčšinou z podobnej rodiny, sám má narcistického rodiča, sám bol ponižovaný a niekedy to vyzerá, že sa s obeťou doslova hľadajú, a keď sa stretnú, zapadnú jeden do druhého ako kľúč do zámku,“ vysvetľuje Monika. Okolie môže pokojne dvíhať aj varovný prst, ale človek, ktorý vyrástol v rodine plnej domáceho násilia, je v tom ako doma. „Aj keď nám ten človek ubližuje, zároveň máme pocit vnútornej podpory,“ opisuje šialený mechanizmus nekončiaceho sa násilia.
DRŽ HUBU
V druhom vzťahu bola Monika navyše presvedčená, že sa tomu vyhla. „Bývalý manžel neznášal môjho otca, takže si veľmi dával pozor, aby na mňa nezdvihol ruku, lebo keby to urobil, vedel, že by sa znížil na jeho úroveň. Na úroveň človeka, ktorého považoval za odpad, tupého a stupídneho,“ otvára Monika ďalšiu trinástu komnatu. Bitku v manželstve takmer nezažila, ale psychického násilia vydržala toľko, že
na konci z nej bola už len apatická troska, na ktorej sa dalo rúbať drevo. „Keď na mňa muž pred návštevou skríkol ‚drž hubu‘, vôbec som neprotestovala, len som sa usmiala. Akoby moja hlava prestala na takéto reči úplne reflektovať.“ Necítila žiadny inštinkt, ktorý by ju okamžite nútil brať nohy na plecia, veď toto už predsa zažila. „V takýchto vzťahoch je to vždy cukor a bič. Zažívate stále vzplanutia, nové romance. Najskôr vás partner totiž dlho ponižuje a potom vás zrazu začne stavať na piedestál, kúpi vám darček a vy zažívate doslova euforické pocity lásky. Povie vám, že ste krásna a že vás miluje, a vy cítite ten priepastný rozdiel medzi tým bičom a nečakaným cukrom. V normálnom vzťahu je to medzi manželmi kontinuálne rovnaké. Možno občas príde nejaká hádka, vo vzťahu s agresorom však zažívate strašné prepady dolu, keď sa cítite naozaj pod psa, a naraz doslova letíte hore. Cítite sa strašne milovaná a zbožňovaná. Ale intervaly medzi takými chvíľami sa stále predlžujú. Toho krásneho je čoraz menej a psychického teroru je čoraz viac. Až sú pekné chvíle úplnou výnimkou. Vy však nechápete prečo. Nerozumiete, ako sa môže človek, ktorý dokáže byť taký milujúci, zrazu stať niekým úplne iným…“ vysvetľuje Monika šialenú logiku života s agresorom.
UVERILA, ŽE BIELA JE ČIERNA
Násilie odžité doma, ktoré by podľa ostatných malo týranej žene otvárať oči, podľa Moniky pôsobí ako presný opak. „Keď ste doma zažívali len násilie a bitku, tak sa chytíte prvého muža, čo vám ponúkne len o kúsoček viac. Istotu, domov… Vie, že vy po nej strašne túžite, že urobíte maximum, aby ste ju mali a udržali si ju,“ upozorňuje Monika, ktorá spoznala svojho dnes už exmanžela, keď bola bez práce, hľadala strechu nad hlavou a nebola na tom dobre. „Nielenže mi zohnal miesto, ale ani nie po mesiaci, čo sme sa spolu stretávali, mi dal kľúče od svojho bytu,“ vracia sa do tých dní Monika, ktorá pripúšťa, že niekde jej jemnučko blikali varovné svetielka, ale on ich veľmi rýchlo zahasil. Tým, aký vedel byť presvedčivý, charizmatický. „Môj bývalý manžel bol úplný expert na vymývanie mozgu. A ja som zrazu doslova verila, že biela je čierna. Spätne to doslova nedokážem pochopiť… Je to však len dôsledok premyslenej manipulácie, keď sa chvíľu cítite ako zmysel jeho života, milovaná a obdivovaná, takže keď o to prídete, dávate to podvedome za vinu sebe. Hovoríte si, keď je zrazu voči vám taký zlý, asi za to môžete. A chcete to napraviť, pretože chcete späť toho milujúceho muža. A stále ustupujete viac a viac, až už nemáte kam…“
VEĎ JE PREDSA NIEKEDY MILÝ…
Aj Monika potrebovala podať ruku, dostať radu, ale aj keď sa obrátila na inštitúcie, ktoré majú ženám ako ona pomôcť, počúvala len nepochopiteľné otázky, či to náhodou celé nevníma nesprávne. „Je to smutné,“ krúti dodnes hlavou. Pripadala si totiž akurát hlúpa, čo je inak typická reakcia každého, kto domáce násilie zažíval od malička – zobrať vinu na seba. „Musíte doslova zmeniť spôsob myslenia, aby ste sa z toho postupne uzdravili a získali naspäť sebaúctu, vďaka ktorej dokážete povedať dosť. Netrvá to však ani deň, ani týždeň, ale celé roky. Lebo zas o znova nechcete uveriť, že ten muž, ktorého milujete, vás nemiluje vôbec. Dokonca sa sama naučíte jeho útoky bagatelizovať a ospravedlňovať,“ pripomína. Až psychológ v intervenčnom centre Monike vysvetlil, že to, čo zažíva, je vážne psychické násilie. A nielen zo strany manžela, ale aj jeho dospievajúceho syna z predchádzajúceho vzťahu. „To je ďalšia obrovská téma, ako dokážu títo muži zmanipulovať deti a zobrať ich maminkám. On toho dvanásťročného chlapca doslova zničil a syn prevzal jeho osobnosť. Dookola mu totiž opakoval, že je jeho klon, a to dieťa doslova stratilo samo seba a začalo byť agresívne ešte aj voči svojej vlastnej mame,“ otvára Monika ďalšiu boľavú oblasť. Aj napriek tomuto všetkému, napriek radám odborníkov, ktorí jej otvorili oči, nedokázala urobiť krok na svoju záchranu ešte niekoľko rokov. Niekoľko rokov ešte totiž dokázala samu seba presviedčať, že možno je predsa len iný a všetko to, čo jej povedali o agresoroch, sa ho netýka. Veď je predsa niekedy milý…
STOPOVAL EŠTE AJ TO, AKO DLHO DOJČÍ
Až ňou zatriasli odborníci – ak neodíde hneď, skončí na psychiatrii ako mama. To už bolo v čase, keď manžel úplne ovládal jej život. „Nemohla som vôbec nič, každú chvíľu mi volal do práce, stačilo, že som minútu meškala, a okamžite ma vyšetroval, ešte aj k lekárom som mohla chodiť iba k takým, ktorých mal aj on,“ opisuje väzenie, v ktorom sa ocitla. „To už cítite, že nemôžete ani dýchať, pretože ten človek vás doslova sleduje a neustále kritizuje, dokonca ešte aj za to, ako hryziete jablko…“ Nakoniec už nešlo len o ňu, ale aj o ich dcéru, ku ktorej jej zakazoval ísť, keď plakala, zúril dokonca, aj keď ju čo i len pobozkala. „Stopoval mi ešte aj to, ako dlho ju dojčím, aby som nehlivela… Pritom bolo uvarené, upratané, opraté,“ opisuje Monika nepochopiteľné správanie otca svojej dcéry. Tá si následne začala ako ročná nevysvetliteľne trhať vlásky. Teda – nevysvetliteľne… Bolo jej jasné, že to, čo sa deje okolo, vnímalo aj také malé dievčatko. A otec len pritvrdzoval. Keď mala tri, zatváral ju pred mamou a nechal ich obidve plakať. „Doslova ma cez ňu mučil.“ Nepočúval ju a nakoniec jej v podstate nemienil dovoliť ani rozprávať. Lebo na jeho otázky odpovedala nesprávne, nesprávne sa tvárila, a vôbec, bola to jedna neschopná nula… „Rozzúrilo ho všetko. Až ma v jednej chvíli chytil a prvýkrát fyzicky napadol. Hodil mnou o stenu a zasipel – ťahaj preč! Keď som nikam nešla, jednoducho ma vystrčil z dverí do dažďa a nechal tam plakať a prosiť ho, aby mi dovolil sa vrátiť.“
V MOBILE MALA GPS
Už vedela, že musí ujsť, zachrániť seba aj dcéru, ale ešte dlho musela hľadať cestu. Nemala totiž šancu ani zmeniť smer z roboty domov, keďže v mobile mala nainštalované GPS. Cez obednú prestávku sa jej našťastie podarilo odbehnúť do krízového centra, ktoré objavila neďaleko práce. Dostala presný zoznam krokov, ktoré musí urobiť – tajne sa zbaliť, informovať odbor starostlivosti o deti a hlavne nájsť chvíľku, keď jej nebude za pätami. Podarilo sa jej objaviť jeden jediný taký deň, jednu jedinú šancu. Zavolala si taxík, ktorému ani nemohla dať adresu, kam ich má s malou odviezť, a konečne po dvanástich rokoch z dôvodu domáceho násilia manžela opustila. Presne takto mu to musela ešte aj napísať do mailu. Aby ju nemohol obviniť z únosu spoločného dieťaťa.
„TO“ NIE JE PREDMET, KTORÝ MÁ ŽIVIŤ ZNALCOV
S rozvodom a tým, že dcéra zostane s Monikou, nakoniec súhlasil, keďže mu nechala všetok spoločný majetok. Chcela len dcéru a pokoj, on peniaze. Tie ho však zastavili len na chvíľu. Po vyše roku bola ich dohoda pasé a exmanžel požiadal súd o striedavú starostlivosť. A odišiel z neho s tým, že ju aj dostal. Napriek týraniu, napriek násiliu na žene, ktorá sa pred ním musela skrývať v utajovanom krízovom centre. Nikoho nezajímal ani názor dcéry, aj keď sa jej naň sami pýtali. Za to, že povedala, že chce byť s mamou, dostala akurát vynadané. Čo si to dovolila? Monika sedela v súdnej lavici, ale cítila tú istú bezmocnosť, ako keď sa z nej ex snažil celé roky urobiť psychiatrickú pacientku, a spoznala desiatky ďalších žien, ktoré prežívajú to isté. Ocitajú sa stratené v systéme a doslova potrebujú maják. Založila teda projekt a presne ten názov jej dala – Maják pre teba. Sama ani jedna z nich nič nezmôže, ale spolu ich možno bude počuť. „Mnohé ženy, ale stretla som aj mužov, prichádzajú o deti, ani nevedia ako. A čím viac bojujú, tým viac akoby si priťažovali. Partneri, ktorí ich vláčia po súdoch, totiž vedome odpútavajú pozornosť od seba a z tých, ktorí o súdne ťahanice nestoja, robia hlavné postavy. „My vysvetľujeme, ospravedlňujeme a vyviňujeme sa a oni odchádzajú s rozsudkom v ich prospech. Preto chcem, a napriek vyhrážkam aj budem, stále pripomínať, že ‚to‘, o čom sa rozhoduje, má svoje práva. ‚To‘ nie je predmet, ktorý má živiť nových a nových znalcov a sudcov v nekonečných súdnych sporoch. ‚To‘ je skrátka dieťa!“
foto: archív m. r. a shutterstock, unsplash