Partnerský rozchod podľa odborníkov spôsobuje človeku druhý najsilnejší stres, hneď po smrti blízkej osoby. A to hovoríme o dospelých, aký to teda môže mať vplyv na ich ratolesti? Veľa naznačuje štatistika, podľa ktorej sa v uplynulých rokoch liečilo psychofarmakami pre úzkostné poruchy až 153 000 detí, pričom najčastejšie boli pod ich diagnózou podpísané konflikty v rodine… Tie sa totiž často nekončia ani rozvodom. Potvrdzuje to aj správa Úradu komisára pre deti, kde tvoria problémy najmenších po rozvode rodičov viac ako polovicu podnetov. Čo sa s tým dá podľa viceprezidenta a generálneho manažéra Rady pre práva dieťaťa PhDr. Jozefa Tinku, PhD., robiť?
Spomínané štatistiky vystavujú nielen rodičom, ale celej spoločnosti dosť zlé vysvedčenie. Dá sa to aspoň na úrovni úradov zmeniť? Ako by mali súdy rozhodovať?
Súdy by rozhodovať nemali! Láska sa nedá ani zmerať, ani vysúdiť. V takom Švédsku rodičia súdy takmer vôbec nepotrebujú. Až 84 percent párov sa o rozchode dokáže kultivovane dohodnúť, ďalších 14 percent dospeje ku konsenzu s pomocou odbornej asistencie a iba 2 percentá ľudí potrebujú autoritatívne rozhodnutie súdu. U nás je takých, čo ťahajú deti do súdnej siene, približne 20 až 30 percent.
Väčšinou z nej odchádzajú s tým, že súd zveril dieťa do výhradnej starostlivosti matky. Môže byť aj táto dlhodobá tradícia v rozpore s právami dieťaťa?
Žiadne dieťa nechce stratiť ani jedného z rodičov. Dokonca ani toho zlého, ono chce len to, aby sa ten zlý zmenil na dobrého. Mnohé matky sa však až freneticky usilujú mať dieťa na starosti dvadsaťštyri hodín sedem dní v týždni. Je totiž taká spoločenská paradigma, že ak matka nemá deti stále pri sebe, považuje sa za zlú. A žiadna žena nechce byť v očiach okolia zlou matkou.
Jedno z rizík, ktoré sa objavuje pri výhradnej starostlivosti, je odcudzenie s druhým rodičom v prípade, že výhradný opatrovateľ manipuluje dieťa proti nemu. Má systém šancu tomu zabrániť?
Keď manipulácia funguje dlhšie, jestvuje veľmi málo „bezbolestných“ možností zabrániť jej. Chýba totiž odvaha konať rýchlo a razantne. A možno aj prostriedky manipulačné správanie erudovane odhaľovať. Po pätnásťročnej praxi v kontakte s rodinami „vo vojnovom stave“ a so skúsenosťami z intervenčnej praxe sociálnych úradov a súdov som teda skôr skeptik. Cesta z bludiska však vedie cez prevenciu. Nepotrebovali by sme ani toľko súdov, ani toľko sociálnych pracovníkov, súdnych znalcov a advokátov, keby sme sa začali na veci dívať so zdravým sedliackym rozumom. Ľudia najviac dôverujú riešeniam, ktoré vzišli z nich samotných. Žiaľ, prestali dôverovať sebe a vo všetkom sa spoliehajú na štát. Renesanciou dôvery v seba samých by sa mohol stať rodinný koučing, ktorý vedie ľudí k odkrývaniu vlastných vnútorných zdrojov. Nikto cudzí totiž nemôže určovať, ako majú ľudia žiť.
Sú riešením súdne rozhodnutia o umiestnení dieťaťa do ústavnej starostlivosti, „aby sa naučilo mať rado toho druhého“? Takýto prípad sa objavil v médiách pred piatimi rokmi, keď Slovenka podľa nariadenia súdu bola nútená svoju jedenásťročnú dcéru odovzdať do krízového centra v Brne, kde ju mali učiť, ako mať rada otca…
Nie som zástancom takýchto radikálnych riešení, pretože príčinou tohto stavu nikdy nie je dieťa, ale vždy rodičia. Ak už dôjde, a veľmi výnimočne, k takémuto bolestivému rozhodnutiu, ide o to, aby sa dieťa dostalo zo zjavnej psychickej nepohody, vyvolanej dlhodobým stresom, spôsobeným práve spomínanou manipuláciou.
Postupne aj u nás prichádza k tomu, že deti zverujú do striedavej starostlivosti oboch rodičov. Je tento nový trend spravodlivejší?
Striedavá starostlivosť nie je nový trend. Po prvý raz sa zákonná úprava objavila už v roku 1979 v Kalifornii, v osemdesiatych rokoch potom vo Švédsku, pričom v Škandinávii ju dnes využíva 35 až 50 percent rodín po rozvode. Na Slovensku sa „striedavka“ uzákonila z iniciatívy občianskej verejnosti v roku 2010. Odvtedy narástol počet detí, ktoré sú v striedavej starostlivosti oboch rodičov, z necelých 5 percent v roku 2011 na dnešných približne 12 percent.
Sú však psychológovia, ktorí jej nie sú naklonení, pričom argumentujú, že je výhodná skôr pre rodičov. Podľa vás je striedanie domácností v najlepšom záujme dieťaťa?
Pripusťme, že je to isté nepohodlie. Som však za to, aby sme sa po rozpade rodiny pri každom kroku, ktorý má dosah na život dieťaťa, pýtali – vedie to, čo robím, k láske alebo aspoň k úcte k obidvom rodičom? Je to, o čo sa snažím, cesta a spôsob, ako dosiahnuť, aby cítilo emočné bezpečie a nasýtenie? Čo musím urobiť, aby dieťa rozpadom rodiny trpelo čo najmenej? Viete, ako povedal známy básnik, „domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“. Ruky. Nie múry bytu. Preto je najdôležitejšie, ako sa dieťa s tým-ktorým rodičom cíti, či je u neho v bezpečí a či je tam milované. Traduje sa trinásť najväčších mýtov o striedavke, ktoré však výskumy vyvrátili. Najčastejším je presvedčenie, že táto forma starostlivosti musí byť v pomere 50 : 50, čo nie je pravda. Starostlivosť by mala byť podobná tej, ktorá fungovala v pôvodnej rodine, a to nemusí byť práve matematicky vypočítaný rozsah priamej starostlivosti o dieťa. Vedci však zistili, že na zachovanie zdravých emočných väzieb medzi dieťaťom a rodičom treba aspoň 30 percent spoločného času. A vždy je potrebné mať na pamäti, že pre dieťa je najdôležitejšie, ako sa s rodičom cíti, nie iba to, ako dlho sú spolu.
Mali by ju teda súdy zvažovať častejšie?
Súdy by mali rozhodovať podobne ako vo vyspelom svete, kde platí takzvaná prezumpcia striedavej starostlivosti. To znamená, že kým naše súdy zo zákona posudzujú, prečo by striedavka mala byť, už pár kilometrov od nás – v Česku, sa rozhoduje, či existuje nejaký dôvod, prečo by byť nemala.
Mnoho rodičov sa však ozýva, že úrady a súdy, ktoré o ich deťoch rozhodujú, nie vždy poznajú skutočnú situáciu rodiny a stáva sa, že nariaďujú kontakt aj s násilníckym rodičom, prípadne s takým, ktorý sa celé roky o potomka nezaujímal a dieťa ho v podstate nepozná. Nehovoriac o tom, že kvôli súdnym prieťahom ich rozhodovanie trvá aj roky. Nedoplácajú deti ešte aj na postup tých zložiek štátu, ktoré majú ich práva chrániť?
Toto je téma na samostatný rozhovor, ak nie na knihu. Za rozhodujúci problém považujem, že tu už roky vládne silný formalizmus. Keď sme vlani robili výskum medzi sociálnymi pracovníčkami, ktoré majú byť pilierom systému na ochranu detí, zistili sme medzi nimi značnú frustráciu. Až 43,7 percenta z nich uviedlo, že to, čo robia, berú len ako prechodné miesto, 38 percent to nazvalo východiskom z núdze a 23,9 percenta dokonca ako kariérny omyl. Pritom až 84,5 percenta na prvý pohľad paradoxne tvrdí, že ich práca napĺňa. Ten rozpor však spočíva práve v tom, že ich predstavy, ako byť užitočnými, narážajú na určité formálne limity. Ako tvrdia, je to najmä priveľa administratívy, nedostatočná podpora zamestnávateľa a nedostatočný priestor na kreativitu a vzdelávanie. Osobitným problémom sú súdni znalci. Dlhodobo pozorujem obrovský nárast znaleckého dokazovania. Ide o akúsi formu alibizmu, pretože súd nariaďuje expertízny posudok na všetko, bez ohľadu na to, či je skutočne nevyhnutné prelomiť osobnú integritu skúmaných osôb. Ako sociálny vedec som robil audit asi 200 znaleckých posudkov. Ani jeden z nich nespĺňal kritériá vedeckej spoľahlivosti. Zjednodušene – znalci vyslovujú závery podľa osobných sympatií alebo subjektívnych pocitov. Možno teda povedať, že ak sa dieťa dostane na súd, je to zlé. Ak zotrváva v súdnej sieni viac ako šesť mesiacov, je to devastačné. Takže – áno, systém je často bezzubý, a áno, naťahovanie sa na súdoch je proti právam dieťaťa na kvalitný život.
Má aspoň šancu domáhať sa svojich práv samo dieťa? Do akej miery môže ovplyvniť rozhodnutie súdu?
Je síce snaha dať deťom priestor vyjadriť sa, dokonca niekde vytvorili aj špeciálne miestnosti, aby sa pri vypočutí cítili komfortne, je tu však mnoho ale, ktoré už pred viac ako šestnástimi rokmi zhrnul výbor OSN vo svojom komentári k Dohovoru o právach dieťaťa, kde vyzval štáty, aby sa vyhli pozérskemu prístupu, ktorý síce deťom umožní, aby boli vypočuté, no nezabezpečí zváženie ich názorov. OSN zároveň zdôrazňuje, že manipulácia deťmi zo strany dospelých a ich uvádzanie do situácií, keď sa im diktuje, čo môžu povedať, respektíve ich vystavovanie riziku, že im participácia v akomkoľvek súdnom či úradnom konaní poškodí, nie je etická.
Ako žiť s deťmi po rozpade rodiny?
Na množstvo rodičovských otázok dáva odpovede kniha Z náruče do náruče. Jej súčasťou je rýchlokurz práva aj poznatky o spôsobe premýšľania sudcov, rozhodujúcich o osudoch detí a dospelých z rozhádaných rodín. Obraz o rodinných osudoch dokresľuje história inštitútu manželstva a odhalenie predsudkov určujúcich mnohé rodinné vzťahy. Kniha zároveň prezentuje mnoho vedeckých faktov, ktoré potvrdzujú, že vedieť o fungovaní jednotlivca v širšej rodinnej komunite viac znamená žiť kvalitnejšie. Čitatelia časopisu MOJA PSYCHOLÓGIA si knihu môžu objednať za zvýhodnenú cenu 20 € + poštovné. Stačí do objednávky na adrese https://www.pravadeti.sk/rady-rodicom/z-naruce-do-naruce/ uviesť heslo „Moja psychológia“.
Kto je?
PhDr. Jozef Tinka, PhD., je emeritný vysokoškolský pedagóg, sociálny vedec, spisovateľ a aktivista pri ochrane práv detí. Pôsobil vo vládnom výbore pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť a je členom medzinárodnej vedeckej spoločnosti Parental Alienation Study Group (PASG) v americkom Nashville, ktorá sa zameriava na problematiku emočného zneužívania detí. V roku 2012 spoluzaložil renomovanú mimovládnu organizáciu Rada pre práva dieťaťa, ktorej je štatutárnym zástupcom.
Foto: Unsplash, archív
